< sekcia Banskobystrický kraj

Dejiny obce Buzitka siahajú do roku 1350, samostatná je šesť desaťročí

Na snímke autobusová zastávka v dedine Buzitka v okrese Lučenec 28. júna 2019. Foto: TASR - Branislav Caban

Podľa slov archeologičky a riaditeľky Hradného múzea Fiľakovo Viktórie Tittonovej pochádzajú archeologické nálezy z katastra dnešnej dediny zo strednej doby bronzovej, z obdobia pilinskej kultúry.

Buzitka 29. júna (TASR) – Do 14. storočia siahajú dejiny obce Buzitka v okrese Lučenec, ktorá sa prvýkrát v písomných prameňoch spomína v roku 1350 ako Bozyta. Podľa historikov však väčšinu svojej existencie nebola samostatná a ako pustatina či osada patrila pod susednú Pršu.

Podľa slov archeologičky a riaditeľky Hradného múzea Fiľakovo Viktórie Tittonovej pochádzajú archeologické nálezy z katastra dnešnej dediny zo strednej doby bronzovej, z obdobia pilinskej kultúry. „Zatiaľ sa tam však nekonal žiadny archeologický výskum, robili sa len povrchové zbery. Potom sa dedina prvýkrát spomína až v polovici 14. storočia, ale vieme, že už v polovici 13. storočia patrila k hradnému panstvu Fiľakova," priblížila Tittonová.

Ťažké časy podľa nej zažila obec v polovici 16. storočia, keď bolo územie juhu súčasného stredného Slovenska okupované Turkami. Chotár dnešnej Buzitky sa stal súčasťou ich administratívnej jednotky – fiľakovského sandžaku. Dedina dočasne zanikla niekedy v polovici 17. storočia, teda podobne ako Fiľakovský hrad. Život sa do nej vrátil až v 18. storočí.

„Z archívneho dokumentu pochádzajúceho z roku 1718 sa zo súpisu dozvedáme, že v obci Prša, ktorej súčasťou bola i pustatina Bozita, žilo 11 rodín poddaných a štyri rodiny bezdomových želiarov. V obci sa nachádzala jedna šľachtická kúria," uvádza regionálna historička Mária Adamová v monografii Buzitka 1350 – 2000.

Aj neskôr, až do 20. storočia, sa Buzitka v prameňoch uvádza len ako pustatina či osada s niekoľkými domami. Podľa Adamovej napríklad v roku 1841 pri súpise obyvateľstva žijúceho na pustatine Bozita zaznamenali úradníci iba 15 obyvateľov (počítali sa však len muži). O deväť rokov neskôr ich bolo 31.

Na snímke budova základnej školy v dedine Buzitka v okrese Lučenec 28. júna 2019.
Foto: TASR - Branislav Caban


Dynamický rozvoj Buzitky sa začal približne pred sto rokmi, po rozpade rakúsko-uhorskej monarchie. Jej územie vtedy podľa Adamovej tvorilo jeden z veľkostatkov kniežaťa Coburga, ktorý tam vybudoval štyri hospodárske dvory na mieste dnešnej dediny Buzitka a jej častí Krásna, Ipeľka a Dóra.

„V roku 1925, v rámci prvej pozemkovej reformy, bol jeho majetok v katastrálnom území Prša a Veľké Dravce rozdelený na 32 podielov, ktoré sa pridelili kolonistom – legionárom z radov mužstva a poddôstojníkov," dodáva historička s tým, že títo noví obyvatelia pochádzali z Česka a aj všetky novostavby niesli pečať českých krajov, čím obec dostala svoj ráz.

Významným míľnikom v dejinách Buzitky je rok 1936, keď sa prvýkrát vo svojej histórii stala samostatnou obcou a prestala byť súčasťou Prše. Trvalo to však len krátku dobu, pretože počas vojny bolo jej územie pričlenené k Maďarsku a českí kolonisti boli nútení odísť.

Po vojne sa vrátili len niektorí a dedina bola opäť zlúčená s Pršou. Chýbajúcich obyvateľov nahradili prisťahovalci z okolia Detvy a Málinca. Definitívne samostatnou sa Buzitka stala 1. januára 1957 rozhodnutím vtedajšieho Krajského národného výboru v Banskej Bystrici.



Obec sa intenzívne rozvíja posledné storočie, problémom je však vodovod


Pred vyše sto rokmi bolo na jej mieste pár domov, dnes má aj so svojimi miestnymi časťami 502 obyvateľov. Taký rozvoj zaznamenala od vzniku prvej Československej republiky obec Buzitka v okrese Lučenec.

Z celkového počtu občanov žije väčšina, zhruba 350, v samotnej dedine, zvyšok v jej častiach Nový Sad, Krásna, Ipeľka a Dóra. „Počet obyvateľov však každý rok klesá. Pred 20 rokmi sme mali ešte okolo 600 občanov," podotkol starosta Miroslav Malatinec.

Na snímke katolícky kostol v dedine Buzitka v okrese Lučenec 28. júna 2019.
Foto: TASR - Branislav Caban


Istým rúškom tajomstva je opradený vznik názvu tejto obce. Podľa starostu Miroslava existujú dve verzie jeho vzniku. „Jedni vravia, že búza je po maďarsky pšenica, druhí zase, že je to aj baza,“ uviedol Malatinec.

Zaujímavosťou Buzitky je skutočnosť, že priamo v dedine nie je cintorín. Niektorí pamätníci síce spomínajú na staré náhrobné kamene v miestnom sade, toto staré pohrebisko sa však nezachovalo. „Polovica dediny tak chodieva na cintorín do susednej Prše, druhá zase do našej časti Krásna, kde cintorín je," doplnil starosta.

V dedine ešte pred časom nebol ani kostol, ten však postavili začiatkom nového tisícročia. Jeho základný kameň požehnal pápež Ján Pavol II. v roku 2003 pri návšteve Rožňavy a hotový svätostánok vysvätil v roku 2007 rožňavský biskup Eduard Kojnok. Keďže dedina je relatívne mladá, nenachádzajú sa v nej žiadne historické pamiatky.

V Buzitke ale nechýba škôlka, do ktorej chodí 16 detí, ani základná škola s prvým stupňom, ktorú navštevuje 11 žiakov. „Mali by sme v nej aj viac detí, ale niektorí rodičia, keď dochádzajú autami za prácou do miest, ich berú so sebou," vysvetlil Malatinec.

Na snímke obecný úrad a hlavná ulica v dedine Buzitka v okrese Lučenec 28. júna 2019.
Foto: TASR - Branislav Caban


Medzi najväčšie problémy obce podľa neho patrí chýbajúci vodovod. „Požiadali sme preto vodárenskú spoločnosť o realizáciu aspoň jednej kritickej ulice, kde je nová výstavba. Pri našom prieskume nám totiž všetci jej obyvatelia uviedli, že vodovod chcú,“ objasnil Malatinec s tým, že v iných častiach dediny bol záujem oveľa menší, keďže tam obyvatelia majú aspoň studne.

Do Buzitky pritom od susedných Veľkých Draviec vedie už zhruba 30 rokov vodovodné potrubie. Nikdy však nebolo využívané a nie sú od neho vybudované ani jednotlivé vetvy po dedine k domom.

Za ďalší problém považuje starosta chýbajúce stavebné pozemky. „Máme na ne vyhradených zhruba 60 árov, ale je tam problém s prístupovou cestou. Pripravuje sa však vytýčenie nových stavebných pozemkov na pôde, ktorá patrí súkromnému vlastníkovi. Je to lokalita pri novej ulici a vzniknúť by tam malo do 30 nových parciel," konkretizoval Malatinec.

Naopak, v Buzitke nie je problém s prácou, hoci okres Lučenec je zaradený medzi najmenej rozvinuté. „Prakticky nemáme dlhodobo nezamestnaných. Kto chce pracovať, ten si robotu nájde. Máme preto problém nájsť ľudí cez úrad práce na verejnoprospešné služby. Musíme ich brať z susednej Prše či Šávoľa," poznamenal starosta.

Mnohí obyvatelia dochádzajú za prácou do pár kilometrov vzdialeného Fiľakova, Tomášoviec, či do okresného mesta Lučenec. Dvaja zamestnávatelia pôsobia priamo v obci, v areáli bývalého poľnohospodárskeho učilišťa, ktorí v predajni traktorov a výrobni kartónov a paliet dávajú prácu zhruba desiatke ľudí.

Spomínané učilište zriadili v Buzitke na začiatku 60. rokov 20. storočia, dnes už však neexistuje. „Je škoda, že ho u nás zrušili, chodilo tam naozaj veľa žiakov. Okolo roku 2003 ho ale presťahovali do Fiľakova, kde ho zlúčili s inou školou," zakončil starosta.



V obci sú aktívni folkloristi, má i výrobcu fujár


Folklórny a divadelný súbor Dubkáčik, dobrovoľný hasičský zbor obce, poľovnícky spolok či futbalový klub, ktorý aktuálne postúpil do piatej ligy. To sú najaktívnejšie združenia, ktoré pôsobia v obci Buzitka v okrese Lučenec.

„Ako občianske združenie fungujeme od roku 2012. Dokopy máme zhruba 40 členov vo veku od troch rokov do približne 45 rokov. Venujeme sa hlavne Novohradu, realizujeme aj vlastné terénne výskumy, ktoré robí Matej Baláž. V repertoári máme rôzne vrchárske čardáše alebo cinobanský verbunk,“ uviedla riaditeľka súboru Slavomíra Očovanová. Aj divadelná časť súboru je podľa nej zameraná folklórne a prezentuje napríklad priadky, páračky či svadobné tradície.

Ako pokračovala, divadlo má v Buzitke dlhú tradíciu, keďže prvý divadelný súbor tam založili českí legionári už v roku 1926. Krátke divadelné scény na Vianoce a podobné príležitosti nacvičovali ochotníci aj neskôr, v 60. rokoch 20. storočia.

Ľudové tradície v Buzitke dnes zachováva i Anton Ľupták, ktorý sa venuje tradičnej výrobe fujár. „Môj starý otec, ktorý pochádzal z Látok, bol ich dosť známym výrobcom. Počas jeho aktívnej tvorby som ho príliš nezažil, ale neskôr som sa ho snažil napodobniť a vlastne tak som sa k tomu dostal,“ objasnil Ľupták svoje začiatky.

Prvú fujaru vyrobil podľa vlastných slov niekedy pred 15 či 20 rokmi a dodnes má ich výrobu ako koníček. „Niekto možno vyrobí fujaru aj za dva týždne, ja ale nemám toľko času, aby som sa tomu tak venoval, preto mi to zaberie aj tri či štyri mesiace. Navyše, všetko robím ručne,“ načrtol.

Výroba fujary sa podľa neho začína v zime zberom dreva – bazového alebo napríklad agátového. „Následne ho prevŕtam a minimálne tri roky suším. Potom je pri opracovaní najdôležitejší prieduch hore na fujare, takzvaná hlásnička. Záleží na šikovnosti majstra, ako ju dokáže spraviť, to je celé kúzlo,“ zhrnul fujarista, ktorého výrobok okrem iného poputoval aj ľudovému súboru do Budapešti.

Na snímke pamätník padlým sovietskym vojakom v 2. svetovej vojne v centre dediny Buzitka v okrese Lučenec 28. júna 2019.
Foto: TASR - Branislav Caban


Medzi známymi osobnosťami, ktoré sa v Buzitke narodili alebo prežili časť života, je operná speváčka, sólistka Opery Slovenského národného divadla Anna Kľuková. Narodila sa v už neexistujúcej dedine Lešť. V 50. rokoch 20. storočia tam však vznikol vojenský obvod a s rodičmi sa presťahovala do Buzitky, kde prežila detstvo.

Ďalšou osobnosťou je česká herečka Květa Fialová. Narodila sa v dnešnej časti Buzitky Ipeľka, kde jej otec, legionár Vlastimil Fiala, dostal pôdu v rámci pozemkovej reformy v 20. rokoch 20. storočia. Keďže však Ipeľka vtedy patrila pod susedné Veľké Dravce, často sa ako miesto jej narodenia uvádza táto obec.

Páči sa mi TERAZ.SK na Facebooku

Staňte sa fanúšikom a sledujte dôležité správy z TASR priamo na vašom Facebooku.