< sekcia Československé výročia 2018

BUDAJ: Beneš bol spojencom Sovietov a hlavným aktérom februára 1948

Na snímke Ján Budaj. Foto: TABLET.TV

Po päťdesiatich rokoch totalít budujeme 25 rokov právny štát a stále sa to len učíme. Dôkazom sú kauzy Remiáša, Gauliedera a aj aktuálna Jána Kuciaka, povedal v TABLET.TV poslanec Ján Budaj.

Bratislava 28. februára (Teraz.sk) – O tom, že komunistický prevrat v Československu vo februári 1948 organizoval Klement Gottwald sa vie, menej sa však už vie o úlohe, ktorú v udalostiach zohral vtedajší prezident Edvard Beneš. „Pre mňa to je naozaj komunistický puč. A pre mňa je veľkým sklamaním, že jeho hlavným aktérom bol Edvard Beneš,“ povedal v TABLET.TV poslanec NR SR z klubu OĽaNO Ján Budaj (Zmena zdola).

V dôsledku sporu kvôli nedemokratickým opatreniam v Zbore národnej bezpečnosti (ZNB), ktorý ovládali komunisti, podalo 12 nekomunistických členov vtedajšej vlády demisiu. Ak by ju podala viac ako polovica z vtedajších 26 členov kabinetu, mala by vláda padnúť a prezident vypísať nové voľby.

Hoci sa neskôr k pôvodnej dvanástke pridali ešte dvaja zástupcovia sociálnych demokratov a podali demisiu tiež, Beneš umožnil Gottwaldovi nahradiť odstúpených ministrov jemu blízkymi ľuďmi. „Bolo to protiústavné, Edvard Beneš naďalej rokoval s Klementom Gottwaldom ako s predsedom vlády, ale on už v tej chvíli premiérom nebol,“ povedal Budaj.



„Nikde inde v Európe neprebehlo prevzatie moci Sovietmi tak, ako v Československu. Všade inde bola dosadená exilová vláda z Moskvy, iba v prípade Československa vrátili k moci londýnskeho prezidenta, Edvarda Beneša. A urobili to preto, že v tom čase už bol ich spojencom. V skutočnosti urobil so Sovietmi dohody už v roku 1943 a v kríze v roku 1948 od 20. do 25. februára fatálne zlyhal,“ vyhlásil Budaj. Chybné Benešove kroky podľa neho nasledoval aj vtedajší nestranícky minister zahraničných vecí Jan Masaryk, ktorý sa k demisii nekomunistických ministrov nepridal. Krátko po februárovom prevrate zahynul po páde z okna a je pravdepodobné, že sa stal obeťou vraždy.

Budaj upozornil, že februárové udalosti z roku 1948 boli len zavŕšením procesu, ktorý v skutočnosti začal hneď po skončení vojny. „Aj nad treťou Československou republikou, obnovenou v roku 1945, sa vznášala otázka, či je právnym štátom. Prišlo k vyhnaniu menšín, Nemcov aj Maďarov na princípe kolektívnej viny, vyhnaní boli aj antifašisti. Benešovými dekrétmi bolo šesťdesiat až sedemdesiat percent veľkokapitálu znárodneného už v pred rokom 1948. To, čo komunisti dorabovali, bola menšia časť,“ povedal Budaj.

„Väčšia časť bola vzatá už po roku 1945. Edvard Beneš už bol tak zainteresovaný na tejto, podľa neho dejinnej úlohe etnicky vyčistiť Československo, že išiel na opcie so Sovietmi, ktoré nikdy nemal urobiť,“ podčiarkol Budaj, podľa ktorého bol Beneš spolu Gottwaldom hlavným aktérom prevratu, ktorý sa potom viac ako štyridsať rokov oslavoval pod názvom „víťazný február“.


Roky totality


Budaj sa narodil už v čase totality, v rodine, ktoré nebola komunistická ani ľudácka. „Som pomerne zriedkavý typ v novembrovej politike, nie som dieťa disidentov, ani klerikálnych politikov zo Slovenského štátu,“ poznamenal.

„Dospieval som v šesťdesiatych rokoch. Zrazu boli knižky, filmy, česká nová vlna. Kultúra šesťdesiatych rokov formovala moju generáciu smerom k slobodymilovnosti. Ja som mal počas okupácie šestnásť rokov a pre takého mládenca bolo neodpustiteľné, ako dospelí vtedy zradili samých seba,“ vysvetlil, ako sa dostal do konfliktu s normalizačným systémom.

„Kafkovskosť normalizácie bola v tom, že svojho času všetci podpísali za Dubčeka a že to bola okupácia. A potom kolegovia vylučovali kolegov, ktorí prišli o robotu. Previerkové komisie boli spravidla trojčlenné, boli ich desaťtisíce či státisíce. Neuveriteľne tým ponížili a demoralizovali Čechov a Slovákov na dvadsať rokov,“ spomína Budaj. „Státisíce ľudí emigrovali a elita bola vo vnútornej emigrácii, frustrovaná a sklamaná. Poklad týchto ľudí sa už nikdy nevrátil. A Slovensko aj po revolúcii čelilo otázke, ako prestať byť perifériou a stať sa znova Európou,“ dodal Budaj.


Rok 1989


V roku 1989 sa podľa neho z občianskej spoločnosti podarilo vygenerovať Verejnosť proti násiliu (VPN) a bývalí príslušníci tajnej cirkvi založili kresťanské hnutie, z ktorého v roku 1990 vzniklo KDH. „Najprv sme mali za cieľ dostať sa do médií a zrušiť cenzúru. Keď sme sa dostali do priameho prenosu štúdia Dialóg, sme vlastne cenzúru zrušili, lebo sme hovorili v priamom prenose úplne otvorene,“ spomína Budaj na postupnú demontáž inštitútov, ktoré „víťazný február“ Slovensku priniesol.

„Kvôli televízii sme preniesli demonštrácie z Námestia slobody, kde boli v pondelok a utorok, a od stredy sme začali robiť demonštrácie na námestí SNP. Hoci to bolo po mnohých stránkach riskantné námestie. Lebo únikové možnosti v prípade streľby boli mizerné, sú tam úzke uličky a námestie sa dá pomerne ľahko uzavrieť. Ale bola tam vtedy televízia,“ zdôraznil Budaj.

„Druhým našim cieľom bolo získať na svoju stranu spoločenské sily ako bola cirkev a študentstvo a tie sme zjednotili. Potom sme žiadali zrušenie vedúcej úlohy strany a napokon, tu, v Bratislave, sme vymysleli projekt zrušenia železnej opony,“ povedal. „Na týchto troch veciach stál režim a tu v Bratislave sa po prvý krát povedalo, že žiadame zrušenie vedúcej úlohy strany, tu sa realizovalo pochodom do Hainburgu zrušenie železnej opony a tu sme prelomili cenzúru. Zvon slobody tu udrel naozaj hlasno a povzbudil aj udalosti v Prahe,“ tvrdí poslanec.

„Tento rok si pripomíname „osmičkové“ výročia a budúci rok si pripomenieme okrúhle výročie Nežnej revolúcie a to je vhodný čas na rekapituláciu, čo sme vlastne vybojovali,“ dodáva.

Za pozitívum považuje po takmer tridsiatich rokoch od revolúciu relatívne dobrý stav médií a silnú občiansku spoločnosť. „Môžeme si s uspokojením priznať, že v máloktorom porovnateľnom štáte mal tretí sektor v rozhodujúcich chvíľach spoločensko – politického vývoja také silné slovo ako na Slovensku,“ tvrdí Budaj.

Budovanie Slovenskej republiky je však podľa neho neustále sprevádzané zápasom o právny štát. „Po polstoročí dvoch totalít, fašistickej a komunistickej, sa od vzniku Slovenskej republiky len učíme, aké je to, mať férový a právny štát,“ povedal poslanec.


Vražda novinára


Dodáva, že aktuálne ním doslova otriasla správa o zavraždení mladého novinára Jána Kuciaka a jeho priateľky Martiny Kušnírovej. „Najväčšou škvrnou a podozrením je otázka, či nie kriminalizovaný samotný štát,“ povedal Budaj. Pripomenul, že sa po dvadsiatich rokoch podarilo zrušiť amnestie Vladimíra Mečiara, vrah Roberta Remiáša však stále pred súdom nestojí.

„Minulý rok bol zavraždený František Gaulieder, som o tom hlboko presvedčený. Dnes som volal s jeho synom. Po roku im polícia nevie povedať nič, len, že bol niekde unesený, zadržiavaný, a potom, nadránom, ho zachytil vlak. A bol pod drogami. To je v 21. storočí po roku vyšetrovania veľmi mizerný výsledok. Gaulieder už nebol v tzv. veľkej politike, ale bol to veľmi aktívny lokálny poslanec,“ povedal Budaj.

Dodal, že obetiam vrážd už nikto život nevráti, ale možno bude aktuálna tragédia aspoň impulzom k zmene. „Všetci by sme si priali, aby už nikdy nemuseli byť takéto obete. A policajti, vrátane ministra, brali veľmi vážne, keď niekto oznámi, že je mu vyhrážané. Aby sa vyšetrili kauzy ako Gaulieder, Remiáš a aj tento mladý novinár,“ uzavrel Budaj.

Páči sa mi TERAZ.SK na Facebooku

Staňte sa fanúšikom a sledujte dôležité správy z TASR priamo na vašom Facebooku.