Bratislava 18. septembra (TASR) - Rastúce nerovnosti medzi krajinami a vnútri spoločností sú tikajúcou bombou do budúcnosti. Preto je dôležité nastaviť medzinárodný daňový systém, aby bol spravodlivý a nedochádzalo k daňovým únikom, ktoré bránia v raste vyspelých a rozvojových krajín a podporujú napríklad terorizmus vo svete. V rozhovore TASR v rámci multimediálneho projektu Osobnosti: tváre, myšlienky to povedal riaditeľ analytického centra Glopolis Petr Lebeda.

-V posledných týždňoch sa otvorene hovorí o zlyhaní rokovaní o Transatlantickej dohode o obchode a investíciách (TTIP). Hovorili o tom najmä francúzski predstavitelia. Je to naozaj tak?-

-Nie je to až také horúce. Rokovania stále pokračujú, neskončili sa. Je však pravdou, že súčasná politická situácia nie je naklonená uzavretiu dohody. Čaká sa už na novú americkú prezidentskú administratívu a na dohľad sú aj voľby vo vplyvných európskych krajinách. Prehlásenia na francúzskej i nemeckej strane je potrebné čítať v tomto kontexte. Sú to skôr signály politikov pre domácich voličov, ako objektívne zhodnotenie situácie v procese rokovaní.-

-Čaká sa teda len na voľby, ktoré ukážu, či k dohode dôjde alebo nie?-

-Áno, čaká sa, či sa zmení politická vôľa dohodu uzavrieť alebo nie. No zároveň sa čaká aj na technickú časť vyjednávania, pretože sa paralelne rieši množstvo agendy, ktorá je veľmi zložitá. To všetko si vyžaduje kompromis, ktorý patrí k podobnému typu dohôd. Zároveň platí zásada, že pokiaľ nie je vyjednané všetko, nie je vyjednané nič.-

-Rokovania o tejto dohode sú predmetom kritiky. Európania sa obávajú, že sa americké firmy dostanú ľahko na ich trh znížením doterajších štandardov. Je to tak podľa vás?-

-Záleží na tom z akého uhla sa na to pozeráte, či napríklad z pohľadu veľkých bánk, alebo malých farmárov. Tam môžu byť názory diametrálne odlišné z hľadiska nákladov a výhod dohody. V tejto chvíli je však zložité presne odhadnúť všetky dosahy. Straty niektorých sektorov môžu byť vyvážené vyšším ekonomických rastom krajiny, ktorá sa premietne do vyššieho výberu daní, a teda možnosti mať viac finančných zdrojov na prípadné kompenzácie. Robiť presné závery pre koho je TTIP výhodou a pre koho nie, je v súčasnosti veštením zo sklenej gule.-

-No z toho, čo ste spomínali, vyplýva, že pre veľké firmy, pôsobiace na oboch stranách Atlantiku, môže byť takáto dohoda výhodou. Podľa kritikov vzniká obava z neprimeraného vplyvu nadnárodných korporácií na oboch stranách Atlantiku. Je to oprávnené riziko?-

-Je to oprávnené riziko, rovnako ako väčšina ďalších čiastkových kritík TTIP. Tieto problémy sa v reálnej ekonomike dejú aj mimo dohody TTIP. Jednoducho platí, že ekonomicky väčší hráči budú mať aj väčší vplyv na politické vyjednávanie dohody. Zdá sa, že toto je citlivá téma predovšetkým pre EÚ, najmä z hľadiska ako by vyzeralo riešenie očakávaných sporov vlád s nadnárodnými firmami. V hre je však oveľa viac. Napríklad to, kto bude do budúcna nastavovať štandardy v globálnom obchode. Okrem TTIP sa vyjednáva aj dohoda medzi USA a Áziou v rámci transpacifického regiónu (TPP). Pokiaľ sa táto dohoda zrealizuje skôr je zrejmé, že nastaví určité pravidlá a bude otázne, či EÚ dokáže udržať svoje vyššie štandardy v medzinárodnom porovnaní. Zároveň si musíme uvedomiť, že USA sa uzatvárajú do seba, začínajú tam získavať prevahu izolacionistické názory. TTIP môže byť spôsob, ako ich udržať v hre a v spojenectve so starým kontinentom, zmietaným stále množstvom problémov, s ktorými potrebuje pomôcť.-

-Európska Komisia (EK) nedávno rozhodla, že Írsko musí zaplatiť pokutu za nízke dane pre spoločnosť Apple. Ako vnímate tento verdikt? Je to signál, že EÚ myslí vážne boj proti nelegálnym únikom daní od korporácií?-

-EK nespochybnila írsky daňový systém, no vyhodnotila, že spoločnosť Apple dostala neprimeranú štátnu podporu a bola dohodnutým daňovým režimom zvýhodnená na úkor iných spoločností, ktoré v Írsku platia dane. Takáto téma sa už v rámci EÚ viackrát objavila, spomenul by som LuxLeaks alebo problémy so švajčiarskym bankovým tajomstvom. EK je čím ďalej tým viac citlivejšia na férové praktiky v daňovej oblasti. Táto jej snaha je však zatiaľ silnejšia na strane Bruselu ako na strane členských štátov. Otázkou preto je, kam až nechajú členské štáty zájsť EK. Ich postoj sa líši v súlade s vlastnými národnými záujmami. Nemecko alebo Francúzsko majú iný prístup ako Luxembursko. No napríklad, v Holandsku či vo Veľkej Británii, ktoré tiež dlho využívali nefér daňové praktiky, sa v poslednom období atmosféra veľmi zmenila.-

-Idú kroky Bruselu správnym smerom?-

-Smer je správny, ale nateraz stále pomalý. Zaoberá sa skôr čiastkovými opatreniami ako naozaj systémovými zmenami. Ide napríklad o výmenu informácií o skutočných vlastníkoch alebo účtovných uzávierkach v rámci jednotlivých krajín, čo je rozhodne krok správnym smerom. No viazne debata o tom, či by sa mali tieto informácie zverejňovať. Tam prebieha veľký politický boj na národnej i európskej úrovni. Navyše, stále nedošlo k dohode na spoločnom a konsolidovanom základe dane z príjmu právnických osôb. To je dôležité systémové opatrenie, ktoré by znamenalo, že sa priblížia pravidlá, nie sadzby, ktoré jednotlivé štáty používajú na výpočet daňového základu. Tým by sa výrazne znížil priestor pre daňové úniky.-

-Do akej miery je to problém pre ekonomicky slabšie krajiny, pre rozvojové krajiny? Prichádzajú takto o zásadné ekonomické zdroje?-

-Určite áno. Sú to úniky, ktoré často prevyšujú sumy, ktoré dostávajú tieto krajiny v rámci takzvanej rozvojovej spolupráce. Naši kolegovia z mimovládnej organizácie Christian Aid ich odhadujú na 160 miliárd USD ročne. Medzinárodný menový fond hovorí dokonca o sume 217 miliárd USD, ktoré rozvojové krajiny strácajú v dôsledku agresívnej daňovej optimalizácie. Pre rozvojové krajiny je to problém, pretože prichádzajú o to najdôležitejšie, domáce zdroje, ktoré sú, samozrejme, výhodnejšie ako financie zo zahraničia. Sú stabilnejšie, nevytvárajú závislosť a podporujú pravidlá dobrej vlády. Dane nastavujú priamu zodpovednosť vlád voči vlastným občanom.-

-Vaše slová potvrdzuje aj analýza kenského experta Alvina Mosiomu, ktorý uviedol, že Afrika prichádza na daniach cez transfery nadnárodných firiem o 50 mld. USD ročne. To je takmer suma celej rozvojovej pomoci, ktorú vydá ročne EÚ. V čom je teda šanca na pozdvihnutie napríklad afrických krajín? Preferenčnými obchodnými dohodami alebo zamedzením podobných únikov kapitálu?-

-Pomáhajú oba spôsoby, ktoré ste zmienil. Napokon pomáha aj dobre nastavená rozvojová pomoc. V daňovej oblasti však ide najmä o reformu pravidiel celého medzinárodného daňového systému. To znamená eliminovať možnosti, ktoré vedú k daňovej optimalizácii, daňovým rajom, a teda aj k daňovým únikom. Z toho by potom profitovala väčšina krajín, nielen rozvojových. Pokiaľ by to potom viedlo k vyššiemu výberu daní, k lepšiemu vládnutiu, tak potom by to pomohlo aj k zlepšeniu obchodných dohôd.-

-Ako vnímate čínsky druh spolupráce s Afrikou? Ich získavanie nerastných zdrojov výmenou za budovanie infraštruktúry?-

-Je to celkom logická alternatíva, ktorá vyplynula z rastu politickej a ekonomickej moci Číny, ale aj z jej potreby saturovať rozvoj miliardovej krajiny, keď potrebuje najmä dodávky surovín. Na druhej strane takáto spolupráca vyplynula aj z neblahej skúsenosti Afriky so západnými krajinami ako s bývalými kolonizátormi a jej spôsobmi pomoci, ktorá v mnohých oblastiach neviedla k očakávanému pokroku. Tento typ spolupráce juh-juh medzi vyspelou rozvojovou krajinou a súčasnými najchudobnejšími rozvojovými štátmi je alternatívny model rozvoja. Aj tento model má však svoje úskalia či už vo forme nesplácaných úverov, alebo nezdravej dominancie čínskych firiem na rôznych afrických trhoch. Má síce svoj potenciál, ale rozhodne by som ho nepreceňoval.-

-Ktorá alternatíva je pre nich zaujímavejšia?-

-Obe možnosti sa v podstate nevylučujú. Africké či iné rozvojové krajiny potrebujú pomoc, pôžičky a infraštruktúrne investície, ako aj lepší prístup na trhy obchodných partnerov. To napríklad Čína ponúka v menšej miere než EÚ. Preferenčné dohody pre rozvojové krajiny nikto nedáva výhodnejšie ako únia. Rovnako potrebujú aj klasickú rozvojovú spoluprácu, pretože výstavbou ciest, železníc či priehrad nevyriešia všetky problémy, ktoré tam majú. Je to však aj geopolitický konkurenčný boj, pretože poskytovateľ pomoci či investícií má potom väčší vplyv na fungovanie danej krajiny. Niekomu možno viac vyhovuje čínsky prístup, ktorý sa im nemieša do domácej politiky a vzťahu k opozícii, z čoho je EÚ trochu nešťastná.-

-Pred niekoľkými mesiacmi rezonovala kauza Panama Papers. Ako podľa vás postupuje snaha eliminovať daňové raje vo svete?-

-Snaha je evidentná. Treba to vnímať tak, že v 60. a 70. rokoch minulého storočia, keď bola miera zdanenia vo vyspelých krajinách často vyššia ako 50 %, vytvárali istú alternatívu. Odvtedy však korporátne dane klesli o niekoľko desiatok percent a tak už slúžia skôr ku krytiu nelegálnych príjmov alebo k obchádzaniu daňových povinností či k financovaniu terorizmu. Na druhej strane je potrebné sa aj zamyslieť, aký ekonomický model majú veľmi malé, často ostrovné štáty k dispozícii a aké majú možnosti sa zapojiť férovým spôsobom do globálnej ekonomiky. Snaha eliminovať daňové raje je však evidentná. Odráža sa to aj na úsilí EK odkrývať vlastnícke štruktúry. Stále je však na členských štátoch, do akej miery akceptujú takéto zverejňovanie. Ak sa pozeráme na bezpečnostný aspekt pri praní špinavých peňazí, tak tam stačí, keď majú prístup k týmto informáciám orgány činné v trestnom konaní a polícia. Má to však druhý rozmer, férového zdaňovania a prevencie zneužívania politickej moci a verejných zdrojov, tam je veľkým prínos práve inštitút verejného dozoru.-

-Takže daňové raje už stratili svoje opodstatnenie v globálnom ekonomickom systéme?-

-Jediný argument v ich prospech, o ktorom sa ešte dá diskutovať, je ekonomické zvýhodnenie pre krajiny s problémami pri zapojení sa do medzinárodnej ekonomiky. To však nie je argument pre udržanie daňových rajov, ale skôr pre špeciálny prístup k takýmto krajinám. Tu sa zároveň dostávame k problému príjmovej nerovnosti vo svete, ktorá sa neustále prehlbuje nielen medzi štátmi, ale aj vnútri spoločností.-

-Vnímate to do budúcnosti ako tikajúcu časovanú bombu?-

-Je to tak. To napokon vedie aj k takým javom, ako bol nedávny výsledok britského referenda či rast populizmu a nacionalizmu v mnohých, nielen európskych, krajinách. Napokon aj za migračnou krízou je často silný pocit nespravodlivosti a neistoty u väčšinovej populácie pri odmeňovaní za prácu, či naopak nedostatku pracovných príležitostí. A tiež nedôvera, že štát či EÚ dokážu súčasnú krízu riešiť.-

-SR je predsednícka krajina Rady EÚ. Jednou z nedoriešených úloh únie je práve hľadanie odpovede na migračnú krízu. Ako vnímate doterajšie kroky EÚ?-

-Opäť vidíme rozpor medzi tým, čo chce presadiť EK a medzi tým, aké sú aktuálne národné záujmy členských krajín. Bruselským návrhom, nech sú v tejto oblasti akokoľvek premyslené, chýba dostatočná podpora členských štátov. Pozitívom však je, že sa EK snaží balansovať a zároveň riešiť rôzne aspekty migračnej krízy či už je to ochrana vonkajšej hranice, alebo reforma spoločného európskeho azylového systému, či spolupráca s tretími krajinami. Bez toho nie je mysliteľné efektívne riešenie, pretože napríklad nemožno dlhodobo zatvárať oči pred ľudsko-právnymi súvislosťami dohody s Tureckom. Preto EK potrebuje viac času a väčšiu podporu členov únie pri hľadaní spoločného riešenia.-

-Najväčším jablkom sváru je povinné prerozdeľovanie migrantov. To sa týka aj negatívneho postoja krajín V4. Sú ich obavy z kvót na prerozdelenie utečencov oprávnené?-

-Stovky, maximálne pár tisíc utečencov, ktorí sa nachádzajú v každej z týchto krajín, nie sú žiadnou faktickou hrozbou. Spoločnosti v týchto krajinách to však pociťujú inak. V samotnej Českej republike žije približne pol milióna cudzincov, čiže nie je ani pravda, že by ľudia v strednej a východnej Európe nemali s nimi žiadne skúsenosti. Kľúčový problém je v symbolickej rovine. Otvára to otázku kultúrnej identity solidarity, otázku pracovného trhu, národnej suverenity, ktoré sú v postkomunistických krajinách vnímané citlivejšie. Politici to zneužívajú alebo s tým nezvládajú pracovať. Už to pochopili aj západoeurópski členovia EÚ, ktorí vidia, že je k otázke kvót potrebné pristupovať citlivo a hľadať nejaké alternatívne riešenia. Napríklad, v tom, že ak krajina prijme menej utečencov, potom sa bude viac podieľať na pomoci tretím krajinám, ktoré sú zdrojom alebo tranzitnými cestami pre migrantov.-

-Krajinám ako Česko či Slovensko sa nedá vyčítať neskúsenosť s migrantmi. Napokon nemajú napríklad problémy s ľuďmi z Vietnamu či z Ukrajiny. Skôr sa obávajú väčšieho množstva utečencov z iného kultúrneho prostredia, ktorí by si mohli vytvárať nejaké uzavreté spoločenstvá, ako vidno v západnej Európe...-

-To platí, aj keď obavy sú nafúknuté. Úprimne povedané, koľko si toho v médiách krajín V4 prečítate o úspešnej integrácii ľudí z moslimských krajín? Je však reálna obava, že by sme väčší prílev utečencov z krajín Blízkeho Východu nevedeli tak efektívne zvládnuť ako napríklad v Nemecku alebo v severských krajinách, kde s nimi majú viac skúseností. Globálny pohyb a miešanie kultúr je realitou a musíme sa na to postupne adaptovať, pretože tak skoro sa tento vývoj neskončí.-

-Vývoj sa neustále mení. Očakávate, že sa migračná vlna môže stupňovať napríklad z dôvodu klimatických zmien, ktoré môžu priniesť nedostatok vody v niektorých oblastiach?-

-Viacero štúdií ukazuje, že v najbližších rokoch či desiatkach rokov sa objem globálnej migrácie príliš nezmenší a vplyv environmentálnych zmien na migráciu vzrastie. Najpriamejší dosah vidno na príklade prírodných katastrof, ktorých väčšia frekvencia a horšie dosahy súvisia so zmenou klímy. Treba si ale uvedomiť, že environmentálna zmena môže vyústiť nielen v migráciu, ale aj jej absenciu v prípade, keď ľudia nemajú prostriedky, aby odišli. To je problematické v chudobnejších krajinách, kde sú ľudia voči takýmto zmenám najviac zraniteľní. Faktom zostáva, že tri štvrtiny utečencov sú stále lokalizované v rámci vlastných alebo susedných krajín. Obrazne povedané, do Európy sa zatiaľ dostala a naďalej bude dostávať len "špička ľadovca". Bránil by som sa však termínu klimatický utečenec, pretože dôvody, pre ktoré ľudia migrujú sú veľmi rôznorodé a je ťažké označiť jednu príčinu ako kľúčovú. Klimatické zmeny pôsobia najmä nepriamo. Vedú k zhoršovaniu podmienok pre poľnohospodárstvo aj ďalšie podnikanie, k zhoršovaniu životného prostredia a k nedostatku zdrojov pre živobytie.-

Rozhovor s Petrom Lebedom je súčasťou multimediálneho projektu Osobnosti: tváre, myšlienky, v rámci ktorého prináša TASR každý týždeň rozhovory, fotografie a videá osobností slovenského, európskeho i svetového politického, spoločenského, ekonomického, športového a kultúrneho života.