< sekcia Import

Cenzúra sa vrátila pred 50 rokmi. Ako je to s ňou dnes?

Záber z filmu Obchod na korze, ilustračná snímka. Foto: Youtube

Už 13. septembra 1968 schválilo Národné zhromaždenie ČSSR zákon 126/1968 Zb., ktorý obmedzoval právo na zhromažďovanie, a tiež zákon 127/1968 Zb., ktorý zaviedol kontrolu tlače, teda cenzúru.

Bratislava 12. septembra (TASR) – Rodiacu sa slobodu v umeleckej tvorbe, v médiách či vo verejnom živote v roku 1968 doslova prevalcovali sovietske tanky. Už 13. septembra 1968, teda len tri týždne po vpáde spojeneckých vojsk do Československa, schválilo Národné zhromaždenie ČSSR zákon 126/1968 Zb., ktorý obmedzoval právo na zhromažďovanie, a tiež zákon 127/1968 Zb., ktorý zaviedol kontrolu tlače, teda cenzúru. Od tohto kroku, ktorým sa postupne rozbiehal proces tzv. normalizácie, uplynulo 50 rokov.

„Cenzúra v bývalom Československu bola ustanovená už po februárovom prevrate v roku 1948. Spočiatku sa nevykonávala prostredníctvom cenzorského úradu. Komunistická strana mala vyškolené tzv. kádre, teda ľudí, ktorí pôsobili na všetkých úrovniach štátnej a verejnej správy a v redakciách novín, časopisov a vydavateľstiev,“ uviedol pre TASR literárny vedec Pavel Matejovič zo Slovenskej akadémie vied. Úlohou týchto ľudí bolo, aby sa do tlače nedostali materiály, ktoré boli kritické voči vládnej moci, alebo spochybňovali mocenský monopol komunistickej strany. Politicky „nespoľahliví“ autori mali zakázané svoje texty zverejňovať, nikde sa nemohlo ani objaviť ani len ich meno, veľa knižných titulov sa ocitlo na zoznamoch zakázanej literatúry alebo bolo zošrotovaných.

Tajomný súdruh David


„Hlavná správa tlačového dozoru, resp. cenzorský úrad, bol však založený až v roku 1953, paradoxne až po Stalinovej smrti, keď si viacerí mysleli, že nastane politické uvoľnenie. Cenzúra sa naopak ešte zostrila a nadobudla represívnejší charakter. Správa tlačového dozoru v tom čase zamestnávala 74 pracovníkov. Zriadená bola podľa sovietskeho vzoru, kde takto fungovalo tzv. Glavnoje upravlenije po delam literatury a izdatelstjev. Vznikom tohto úradu teda komunistický systém ešte viac upevnil svoj totalitný charakter. Cenzúra sa netýkala len klasických médií, novín, časopisov, kníh, rozhlasového vysielania, ale akýchkoľvek verejných výstupov, dokonca aj zápisov v kronikách či úmrtných oznámení,“ vysvetlil Pavel Matejovič.

Ako dodal, na riadenie cenzúry mal podstatný vplyv Pavol David. Tento komunistický funkcionár už v 30. rokoch 20. storočia odišiel do Sovietskeho zväzu a v roku 1931 prijal sovietske štátne občianstvo, pričom spolupracoval so sovietskymi bezpečnostnými orgánmi. V roku 1944 prišiel na Slovensko ako spravodajský dôstojník s jednotkami sovietskej armády. Okrem iného riadil aj 2. oddelenie Ústredného výboru Komunistickej strany Československa (KSČ), pod ktoré patrila aj Štátna bezpečnosť (ŠtB). Podával informácie priamo do Moskvy a bol hlavným organizátorom politického procesu s tzv. buržoáznymi nacionalistami. Patril medzi najortodoxnejších stalinistov, ktorí mali významný vplyv v mocenských štruktúrach ešte aj po roku 1956. Samotný cenzorský úrad riadil povereník vnútra Oskár Jeleň.

„Zakázaný mohol byť hocikto, nielen politicky prenasledovaní, ale dokonca aj protežovaní autori,“ doplnil Pavel Matejovič. „Spomeniem len niektoré mená slovenských spisovateľov – Dominik Tatarka, Vladimír Mináč, Milan Rúfus, Ľubomír Feldek, Ivan Mojík či Anton Hykisch. Mnohé z literárnych diel vyšli neskôr, najmä v 60. rokoch, keď nastalo politické uvoľnenie.“

Zákazy na striebornom plátne


Samozrejme, cenzúra a zákazy sa nevzťahovali len na literárnu tvorbu či noviny. V trezore skončili mnohé nakrútené filmy, pričom o zákazoch rozhodovali neraz bizarné okolnosti.

Napríklad film Čisté ruky režiséra Andreja Lettricha z roku 1956 zobrazoval nepriateľov komunizmu, ale pranieroval aj straníckych funkcionárov. V čase, keď začínali vychádzať najavo represie stalinizmu (prehovoril o nich aj Stalinov nástupca Nikita Chruščov), vznikla zrejme obava, že bude filmové dielo nesprávne pochopené – na príkaz Ústredného výboru KSS film nielenže nebol uvedený do kín, ale mal byť fyzicky zničený. Nakoniec sa dočkal vďaka dochovanej kópii oneskorenej premiéry 20. júna 1968.

Naopak veľmi adresnou a trefnou satirou sa previnila dvojica režisérov Ján Kadár a Elmar Klos. Po budovateľskej veselohre Hudba z Marsu (1955) odrazu nakrútili film Tři přání (1958) nemilosrdne pranierujúci pokrytectvo socialistického systému. A tak putoval do trezoru na päť rokov. Podobne skončilo aj oskarové dielo oboch tvorcov, legendárny Obchod na korze z roku 1965. Dôvodom zákazu bol fakt, že Ján Kadár po invázii 21. augusta 1968 emigroval. Hovorí sa však, že sa snímka o brutalite Slovenského štátu neveľmi páčila aj Gustávovi Husákovi a dokonca i Alexandrovi Dubčekovi. Podľa portálu csfd.cz bol zo scenára rozhorčený, pretože podľa neho znevažoval Slovenské národné povstanie.

Režisér ďalšieho oskarového filmu Ostře sledované vlaky (1966) Jiří Menzel sa rozhodol nakrútiť film zachytávajúci atmosféru 50. rokov. Jeho Skřivánci na niti sa nedostali do kín vôbec. Diváci si museli počkať až do roku 1990, keď komunistický režim padol.

Samozrejme, absurdných zásahov bolo oveľa viac, vrátane vystrihávania záberov hoci aj z politicky „nevinných“ filmov. Napríklad z romantickej komédie Nebožtíci přejí lásce režiséra Billyho Wildera (1970) vypadol humorný dialóg, v ktorom sa protagonisti len letmo dotknú situácie na Blízkom východe a ruskej prítomnosti v regióne.

Prišli tanky kvôli cenzúre?


Hoci postupné „uvoľňovanie“ atmosféry trvalo dlhšie, cenzúra bola oficiálne zrušená až na jar roku 1968. A len nakrátko. Opäť ju obnovili po invázii vojsk Varšavskej zmluvy 21. augusta 1968. Už 30. augusta 1968 prijala vláda uznesenie, na základe ktorého bol pri Predsedníctve vlády vytvorený Úrad pre tlač a informácie a 13. septembra 1968 bol potvrdený aj zákonom č.127/1968 Zb. Tento zákon bol definitívne zrušený až na jar 1990.
„Hovorí sa, že okrem iného aj zrušenie cenzúry bolo jedným z dôvodov vojenskej invázie,“ povedal Pavel Matejovič. „Samozrejme počas normalizácie už cenzúra fungovala inak, než v 50. rokoch. Kontrolnú činnosť vykonával nielen Úrad pre tlač a informácie, ale aj poverení redaktori priamo vo vydavateľstvách a redakciách. Veľmi efektívnym nástrojom cenzúry bola potom tzv. autocenzúra, keď každý autor vedel, čo si môže dovoliť zverejniť a čo by mu zakázali.“

Cenzúra je podľa Matejoviča aj dnes predmetom vedeckého skúmania predovšetkým na Západe. Nemusí byť totiž spojená len s cenzorským orgánom, môže byť aj rozptýlená a vykonávať sa inými, napríklad ekonomickými nástrojmi.

„Dnes je cenzúra zakázaná, priamo o tom hovorí naša ústava. Skôr sa marketingovo využíva, ak napríklad nejaký autor označí svoje dielo za cenzurované, aby prilákal čitateľov. Toto však nemá s cenzúrou nič spoločné. V súčasnej postfaktuálnej dobe sme skôr vystavení rôznym dezinformáciám a konšpiračným teóriám, ktoré nás ohrozujú oveľa viac,“ dodal literárny vedec Pavel Matejovič.