Prezidentské voľby 2024
Najnovšie správy
J. M. Hurban svoje knižné vydanie nikdy neuvidel. A nestačil ho ani dokončiť.
Autor TASR
Bratislava 28. decembra (TASR) - Memoárové dielo Jozefa Miloslava Hurbana Ľudovít Štúr, Rozpomienky, ktoré práve vyšlo vo svojom druhom kompletnom knižnom vydaní vo vydavateľstve SLOVART v Bratislave v spolupráci s TASR, je posledným veľkým literárnym opusom tejto výnimočnej postavy našich národných dejín.
J. M. Hurban svoje knižné vydanie nikdy neuvidel. A nestačil ho ani dokončiť. Polpriamka jeho života bola premenená na úsečku v čase, keď mu už zostávalo napísať - povedané jeho termínom, poslednú „Šiestu knihu“ diela.
Prvá časť diela Ľudovít Štúr vychádzala v obnovených Slovenských pohľadoch v rokoch 1881-1884, druhá časť Rozpomienky v rokoch 1885-1888. Ako k tomu došlo, o tom nám Hurban zanechal toto svedectvo: „Ľudovít Štúr bude predmetom týchto mojich článkov v obživenom vnove časopise, ktorým som ja v mladom veku (1846) nastúpil dráhu časopiseckú a ktorý r. 1852 tlakom vtedajších pomerov tlačových vychádzať prestal v dobrej nádeji pokračovania budúceho. Toto pokračovanie nadstaviť súdené bolo len po dvadsiatich ôsmich rokoch, a nie mne, ale za života môjho synovi a jeho priateľom. Nuž teda, keď taká je vôľa božia, nech kráča večný mládenec náš slovanský, Ľudovít, v stĺpcoch Slovenských pohľadov i v tomto novom ich behu, ako kráčaval kedysi, keď ešte sám vodieval svoje pero umné.“
Dôležitá je skutočnosť, že Hurban sa nijako netají ani neodhadzuje od osobného i citovou väzbou nadmieru zaťaženého vzťahu k Ľudovítovi Štúrovi, nestavia sa do pozície nestranného, akoby objektívneho pisateľa. Svoj vzťah k Štúrovi jednoznačne deklaruje takto: „Pravda, historická pravda o velikom synovi národa nášho, o miláčikovi mládeže slovanskej - nielen slovenskej -, o velikom prorokovi veľnároda slovanského, zrodenom na tomže Slovensku, na ktorom pred ním už zrodení boli velikí ľudia: Šafárik, Hollý a Kollár, povedie pero moje! Čo viem sám z osobnej známosti priateľa svojho, o čom svedčiť bude on sám nepochybnými vlastnými svedectvami a o čom svedčiť budú hodnoverní ľudia alebo skutky nepochybné, to zložím hodnoverne v črtách týchto, aby zachovaný bol medzi nami obraz Ľudovíta nezapomenuteľného.“
Napriek tomuto priznaniu sa k citovej zainteresovanosti pri vykresľovaní Štúrovej osobnosti, Hurbanovi sa podarilo podať objektívne svedectvo nielen o ňom, ale aj o dobe, v ktorej im prichodilo žiť a pôsobiť. Spis je svojím spôsobom aj obranným spisom, lebo doba bola ešte stále neústupčivá a je presiaknutý bojovým tónom v duchu revolučných rokov Slovenského povstania 1848-1849. Hurban akoby si v ňom po odstupe rokov sčítal straty a nálezy, a napriek všetkému stále mu vychádza, že nebolo to márne, že urobili dobre, keď vystúpili nielen so slovenským slovom na jazyku, ale aj so zbraňou v ruke. Jednoducho, stálo to za to! A dôkaz? Štúrov duch stále žije! Národ ho nosí v srdci, má ho pred očami, chráni ho v dlaniach, jeho slovo má na jazyku, vstupuje mu do myšlienok. Veď aj jeho syn a celá jeho generácia sa hlási k Štúrovmu odkazu. Prečo inak by chcela od neho toto dielo? A hneď od samého začiatku, teda programovo.
Životopisná monografia J. M. Hurbana Ľudovít Štúr ma aj svoje mimoriadne literárne hodnoty. A to nielen pre nenapodobiteľnú Hurbanovu štylistickú bravúru, preukazovanú v už ustálenej a dobre zakorenenej štúrovskej slovenčine. Dielo je premyslené aj kompozične a žánrovo sa nachádza niekde na pomedzí memoárovej literatúry faktu a umeleckej prózy. Hurban na mnohých miestach naozaj neváha použiť postupy umeleckej prózy. Svedčí o tom hlavne spomienka na legendárny výlet na Devín koncom apríla 1836 i vyslovene umelecky spracovaný príbeh Štúrovho úteku z Uhorska cez rieku Moravu do Prahy. Hurban akoby s vyše storočným predstihom predoslal model čoraz viac obľubovaných hraných dokumentov dnešným scenáristom a režisérom. A za týmto modelom vo veľkej miere už siahajú aj súčasní slovenskí spisovatelia. No a čo sa týka štylistickej výnimočnosti, dnes je už jasné, že z tohto Hurbanovho žriedla sýtili svoj štylistický talent Alexander Matuška, Vladimír Mináč i súčasná poetka a esejistka Dana Podracká.
Hurbanov záverečný literárny opus Ľudovít Štúr a Rozpomienky nie je jeho „labuťou piesňou“, ako napísal literárny historik Rudo Brtáň. Naopak, je to vrcholné dielo jeho literárnej tvorby. Z rôznych, najčastejšie ideových príčin, ale i z pohodlnosti profesionálnych literárnych historikov rôznych období, bolo obchádzané a nedocenené. Čas je však mocný a múdry vládca, a ten hovorí o niečom inom.
J. M. Hurban svoje knižné vydanie nikdy neuvidel. A nestačil ho ani dokončiť. Polpriamka jeho života bola premenená na úsečku v čase, keď mu už zostávalo napísať - povedané jeho termínom, poslednú „Šiestu knihu“ diela.
Prvá časť diela Ľudovít Štúr vychádzala v obnovených Slovenských pohľadoch v rokoch 1881-1884, druhá časť Rozpomienky v rokoch 1885-1888. Ako k tomu došlo, o tom nám Hurban zanechal toto svedectvo: „Ľudovít Štúr bude predmetom týchto mojich článkov v obživenom vnove časopise, ktorým som ja v mladom veku (1846) nastúpil dráhu časopiseckú a ktorý r. 1852 tlakom vtedajších pomerov tlačových vychádzať prestal v dobrej nádeji pokračovania budúceho. Toto pokračovanie nadstaviť súdené bolo len po dvadsiatich ôsmich rokoch, a nie mne, ale za života môjho synovi a jeho priateľom. Nuž teda, keď taká je vôľa božia, nech kráča večný mládenec náš slovanský, Ľudovít, v stĺpcoch Slovenských pohľadov i v tomto novom ich behu, ako kráčaval kedysi, keď ešte sám vodieval svoje pero umné.“
Dôležitá je skutočnosť, že Hurban sa nijako netají ani neodhadzuje od osobného i citovou väzbou nadmieru zaťaženého vzťahu k Ľudovítovi Štúrovi, nestavia sa do pozície nestranného, akoby objektívneho pisateľa. Svoj vzťah k Štúrovi jednoznačne deklaruje takto: „Pravda, historická pravda o velikom synovi národa nášho, o miláčikovi mládeže slovanskej - nielen slovenskej -, o velikom prorokovi veľnároda slovanského, zrodenom na tomže Slovensku, na ktorom pred ním už zrodení boli velikí ľudia: Šafárik, Hollý a Kollár, povedie pero moje! Čo viem sám z osobnej známosti priateľa svojho, o čom svedčiť bude on sám nepochybnými vlastnými svedectvami a o čom svedčiť budú hodnoverní ľudia alebo skutky nepochybné, to zložím hodnoverne v črtách týchto, aby zachovaný bol medzi nami obraz Ľudovíta nezapomenuteľného.“
Napriek tomuto priznaniu sa k citovej zainteresovanosti pri vykresľovaní Štúrovej osobnosti, Hurbanovi sa podarilo podať objektívne svedectvo nielen o ňom, ale aj o dobe, v ktorej im prichodilo žiť a pôsobiť. Spis je svojím spôsobom aj obranným spisom, lebo doba bola ešte stále neústupčivá a je presiaknutý bojovým tónom v duchu revolučných rokov Slovenského povstania 1848-1849. Hurban akoby si v ňom po odstupe rokov sčítal straty a nálezy, a napriek všetkému stále mu vychádza, že nebolo to márne, že urobili dobre, keď vystúpili nielen so slovenským slovom na jazyku, ale aj so zbraňou v ruke. Jednoducho, stálo to za to! A dôkaz? Štúrov duch stále žije! Národ ho nosí v srdci, má ho pred očami, chráni ho v dlaniach, jeho slovo má na jazyku, vstupuje mu do myšlienok. Veď aj jeho syn a celá jeho generácia sa hlási k Štúrovmu odkazu. Prečo inak by chcela od neho toto dielo? A hneď od samého začiatku, teda programovo.
Životopisná monografia J. M. Hurbana Ľudovít Štúr ma aj svoje mimoriadne literárne hodnoty. A to nielen pre nenapodobiteľnú Hurbanovu štylistickú bravúru, preukazovanú v už ustálenej a dobre zakorenenej štúrovskej slovenčine. Dielo je premyslené aj kompozične a žánrovo sa nachádza niekde na pomedzí memoárovej literatúry faktu a umeleckej prózy. Hurban na mnohých miestach naozaj neváha použiť postupy umeleckej prózy. Svedčí o tom hlavne spomienka na legendárny výlet na Devín koncom apríla 1836 i vyslovene umelecky spracovaný príbeh Štúrovho úteku z Uhorska cez rieku Moravu do Prahy. Hurban akoby s vyše storočným predstihom predoslal model čoraz viac obľubovaných hraných dokumentov dnešným scenáristom a režisérom. A za týmto modelom vo veľkej miere už siahajú aj súčasní slovenskí spisovatelia. No a čo sa týka štylistickej výnimočnosti, dnes je už jasné, že z tohto Hurbanovho žriedla sýtili svoj štylistický talent Alexander Matuška, Vladimír Mináč i súčasná poetka a esejistka Dana Podracká.
Hurbanov záverečný literárny opus Ľudovít Štúr a Rozpomienky nie je jeho „labuťou piesňou“, ako napísal literárny historik Rudo Brtáň. Naopak, je to vrcholné dielo jeho literárnej tvorby. Z rôznych, najčastejšie ideových príčin, ale i z pohodlnosti profesionálnych literárnych historikov rôznych období, bolo obchádzané a nedocenené. Čas je však mocný a múdry vládca, a ten hovorí o niečom inom.
