Bratislava 5. augusta (TASR) - Po vzniku samostatnej Slovenskej republiky v roku 1993 sa v mene „zviditeľňovania Slovenska“ čoraz naliehavejšie ozývali hlasy vytvoriť stručné a populárne koncipované dejiny Slovenska, s dôrazom na slovenskú národnú kultúru. Na začiatku tretieho tisícročia sa na túto úlohu spoločne podujali vydavateľstvo Perfekt v Bratislave a štátna kultúrna ustanovizeň Literárnoinformačné centrum v Bratislave. Pripravili koncepciu kolektívnej publikácie Slovensko, ktorá má tieto kapitoly: Dejiny - Divadlo - Hudba - Jazyk, Literatúra - Ľudová kultúra - Výtvarné umenie - Slováci v zahraničí. (Publikácia nemá uvedené ročenie.)

Osobnosť Ľudovíta Štúra je celkom prirodzene najviac frekventovaná v kapitolách Dejiny a Jazyk, Literatúra. Všetky kapitoly v stručných a zrozumiteľných heslách zaznamenávajú viac-menej známe základné dejinné fakty a národno-kultúrne udalosti. Za literárnovedné nóvum môžeme považovať termín „preromantizmus“. Autor Miloslav Vojtech ho definuje ako „fázu postupného prekonávania klasicizmu a prechodu k romantizmu“. Menej známym je tiež fakt, že druhý zväzok almanachu Nitra (1844), ktorý vyšiel v štúrovskej slovenčine, „svojou skladbou ohlasoval novú romantickú poetiku, vychádzajúcu z tradičných folklórnych žánrov, ako bola balada a lyrická pieseň“.

Viac sa o Ľudovítovi Štúrovi môžeme dozvedieť v kapitole Jazyk, ktorej autorom je Pavol Žigo. V deväťriadkovom hesle Východiská kodifikácie načrtol, že „zásady kodifikácie sformuloval Ľudovít Štúr (1815-1856) v práci Náuka reči slovenskej (1846), ktorá vznikla ešte v roku 1844. Metodologický základ na napísanie tohto diela získal Ľudovít Štúr počas svojho pobytu v Halle štúdiom historicko-porovnávacej jazykovedy u popredných nemeckých jazykovedcov A. F. Potta a Franza Boppa. Výrazný vplyv v oblasti funkčnej gramatiky mal na neho filozof Karl Wilhelm von Humboldt, ktorý chápal jazyk ako činnosť, nie ako hotový produkt. Pri výklade podstaty jazyka uplatnil Štúr klasickú nemeckú dialektiku G. W. F. Hegela a poznatky českých filológov Josefa Dobrovského a Václava Hanku.“ Ako vidieť, Ľudovít Štúr bol na tento podstatný a rozhodujúci čin v dejinách slovenského národa dokonale pripravený. Z jazykovedy poznal všetko, čo vo svojej dobe poznať mohol. Navyše, dobre poznal prakticky všetky slovanské jazyky, predovšetkým ruštinu, poľštinu a srbochorvátčinu, o češtine ani nehovoriac. Na rozdiel od svojich starších nemeckých kolegov a učiteľov, ktorí neveľmi ovládali slovanské jazyky, on poznal aj neslovanské jazyky, z nich celkom dokonale nemčinu. Preto mohol svoje myslenie posunúť ešte ďalej ako oni. Pochopil systém slovenčiny, usporiadal nám jej hláskoslovie, gramatiku i syntax a položil základy pravopisu. Týmto činom nám vystavil legitimáciu národa, doteraz platný národný preukaz.