Bratislava 14. marca (TASR) - Varovný prst zdvihol už vlani v Londýne. Historicky najmenej úspešnú bilanciu krajiny pod piatimi letnými kruhmi v ére samostatnosti hodnotil šéf olympijskej výpravy Ľubor Halanda realisticky a naznačil, že už o štyri roky v Riu môže byť lesk slovenského športu ešte matnejší. Viceprezident Slovenského olympijského výboru (SOV) aj s odstupom času pre TASR zdôrazňuje, že odmieta klamať seba i okolie.

Halanda považuje šport za sféru, ktorá nastavuje zrkadlo celej spoločnosti. "Vzhľadom na vytvorené podmienky pre šport ešte stále dosahujeme nadštandardné výsledky. Povedal som to vtedy a stojím si za tým aj dnes. Žiaľ, nehovorí sa to ľahko, ale perspektíva nie je ružová," zopakoval Halanda obavy, prameniace z aktuálnej situácie v oblasti financovania športu. Za kľúčový problém považuje skutočnosť, že iba mizivé percento z hrubého domáceho produktu ide na rozvoj športu. "Keď to prepočítame na jedného obyvateľa, tak sme v tomto ukazovateli určite na konci rebríčka v rámci Európskej únie. V tomto sme na tom veľmi zle."


Ľ. Halanda: Nie sme jednotní
Chybou podľa neho je najmä to, že tlak na vládu smerom z hnutia nie je silnejší. "Nie sme jednotní, nemáme vytvorenú homogénnu strešnú organizáciu, ktorá by ťahala za jeden povraz. Máme plno rôznych roztrieštených zoskupení, športových skratiek a ľudia sa v tom nevyznajú." Práve SOV by úlohu jednoznačného lídra a styčného bodu s ministerstvom mohol a podľa Halandu aj mal prevziať. "Som od začiatku propagátorom tejto myšlienky, pretože SOV má svoju váhu a je to značka, pri ktorej je každému jasné, koho zastupuje. Žiaľ, ako už často býva v našej krajine zvykom, padlo to na nedohode medzi ľuďmi v rámci celého športového hnutia. Tieto snahy skrachovali, pretože nie všetci s tým súhlasili. Takáto strecha nesmie vznikať zhora, ale zdola, zo základne. Všetci tí dole, a to hovoríme o 83 športových zväzoch, by sa mali zjednotiť a povedať - áno, my chceme, aby SOV bol náš jediný zástupca. Toto ale neprešlo, nie všetci to chceli..."

Trieštenie síl nájsť cestu z finančného prepadliska ešte sťažilo, lobing v prospech zmeny legislatívy na pomoc športu má preto slabšie parametre. Neúspešnou zostala aj snaha naliať do telovýchovy aspoň časť peňazí zo ziskov lotérií či stávkových kancelárií. "Diskutovali sme o tom na viacerých fórach, ale žiaľ, je to nepriechodné. Niekedy to tak fungovalo, ale zmenilo sa to a aj v tomto je športové hnutie slabé, že si to nedokáže vydobyť späť. Aby sa znova peniaze z lotérií vrátili do športu v dostatočnej miere."

Foto: TASR/Martin Baumann

Šport je spoločensky na výslní iba vtedy, keď sa bojuje o medaily na vrcholných podujatiach, keď národná hrdosť velí plnými dúškami prežívať radosť či smútok. Inokedy paberkuje niekde na okraji záujmu. "A začína sa to už na najnižšom stupni - v školách. Systém telesnej výchovy, to je u nás ďalší obrovský problém," upozorňuje Halanda.: "Potrebujeme dať tomuto predmetu i telocvikárom znova patričnú vážnosť a nie aby to bol v poradí až posledný učiteľ na škole v plesnivom kabinete. Jednoducho, dať telocvik na rovnocennú úroveň s angličtinou, matematikou, slovenčinou. Prečo by to tak nemalo byť? V opačnom prípade sa nám to vráti tak, že štát bude musieť stále viac investovať do zdravotníctva a do protidrogových centier. Aj ohľadne tohto sme mali s pánom ministrom školstva Čaplovičom niekoľko rokovaní a prisľúbil v tomto smere nápravu s tým, že by malo byť viac povinných hodín telesnej výchovy na základných školách."

Slovenský olympijský výbor sa podľa Halandu môže podvyživenému hnutiu snažiť pomôcť vo viacerých oblastiach, nemôže však nahradiť prácu jednotlivých športových zväzov a k nim pridruženým oddielov i klubov. "Celá ťarcha výchovy športovcov je na zväzoch, olympijský výbor potom vyberie hrozienka, podporí v príprave tých najlepších športovcov. Ale nájsť talent, vychovať ho, poskytnúť mu tréningové možnosti na napredovanie, v tomto sú rozhodujúce jednotlivé športové zväzy a kluby. Až potom pri tých najlepších vstupuje do hry olympijský výbor. Ten môže pomôcť na špičke ľadovca, ale keď sa nevytvorí legislatíva na to, aby sa aj klubom a zväzom lepšie dýchalo a mohli získať financie, tak ani na olympiáde nebudeme dosahovať lepšie výsledky."

Olympijský Londýn 2012, bez slovenského zlata, nemálo fanúšikov sklamal. Nechýbala ani kritika výkonov. "Niet sa čomu čudovať. Pozrime sa v akom stave máme zdravotníctvo, v akom stave máme školstvo, kultúru. Na základe čoho by mal byť šport u nás výnimkou, na základe čoho by mal byť lepší, keď je navyše na okraji záujmu, úplne v spodnej zásuvke?," pýta sa Halanda: "A potom prichádza sklamanie a kritika, hoci si nikto neuvedomuje, že naši športovci súťažia s niekým, kto má oveľa lepšie podmienky na prípravu a súperia s reprezentantmi krajín, ktoré dávajú do športu oveľa viac peňazí. Vždy sa zbadáme až vtedy, keď ideme na vrcholné podujatia, dovtedy problémy športu nikomu neprekážajú. Treba si jasne povedať, že už dlhodobo dosahujeme úspechy v tých istých letných odvetviach - vo vodnom slalome, strelectve a kanoistike. V žiadnom inom športe, ďalším totiž chýba finančné zázemie i infraštruktúra. A najviac mrzí to, že svetlo na konci tunela zatiaľ nevidno..."