Bratislava 14. januára (TASR) - O pohrebe Ľudovíta Štúra máme veľa informácií. Od priamych účastníkov i zo súdobej tlače. Sú také podrobné, že v januári 2006 mohli v Modre na jeho počesť zorganizovať pietnu „reprízu“ pohrebu. Vychádzali jednak zo zachovaných svedectiev i z toho, čo napísali noviny. Jedno z prvých verejných svedectiev priniesol Světozor, príloha Slovenských novín v 8. ročníku vychádzania, v čísle 15, z 2. 2. 1856 na strane 9. Je to vlastne podrobná reportáž o celom pohrebnom obrade, od nástupu, až po navŕšenie zeme nad Štúrovým hrobom. Aj odtiaľ teda vieme, kto všetko a predstavitelia ktorých stavov striedavo niesli Štúrovu rakvu od úmrtného Emresovie domu až na cintorín.

Menej sa vie o tom, lebo v minulosti sa to akosi nespomínalo, že sprievod sa zastavil na polceste v evanjelickom kostole, kde bol hlavný pohrebný obrad. „Ve chrámu Páně držel po vyzpívání od shromážděného nábožného obecenstva toho žalmu, jenž tak častokráte z úst nebožtíka zazníval, místní duchovní správce dvp. pán Minich, který ve společnosti několika kněží průvod vedl, tak důraznou a znamenitou pohřební řeč, že veškerý shromážděný zástup v nejhlubší vnitřnosti srdce nad tímto pro blaho a vzdělání národu přivčasně zesnulým mužem dojat byl. (...) Od kostela zase nesli rakev až na konec předměstí po hrobitov rolníci, kde ji modranské žáctvo převzalo a až ku hrobu přineslo.“

Nespomína sa často ani to, že „po skončených cirkevných obřadech poopírali mladíci své meče o otevřený hrob a zahasili pochodně...“ My dodajme, že to bolo v utorok 15. januára 1856 so začiatkom o 2. hodine popoludní.

Pohreb Ľudovíta Štúra bol pietne veľmi obradný a slávnostný, zodpovedajúci významu jeho osobnosti a predznamenávajúci jeho miesto v našich národných dejinách. Bol aj zreteľne manifestačný. Striedanie zástupcov všetkých stavov, dnes by sme povedali - tried, symbolicky, no veľmi výrazne demonštrovalo, že Slovákom boli jeho myšlienky blízke, lebo aj oni sami to tak cítili a nemienili sa ich vzdať.

Málokto vie, že hlavným organizátorom pohrebu a režisérom celého pohrebného aktu bol Štúrov bývalý študent, jeho dlhoročný osobný priateľ, vtedy riaditeľ modranského gymnázia a najlepší štúrovský prozaik Janko Kalinčiak. Ten Janko Kalinčiak, ktorý ako jediný zo štúrovcov rešpektoval Štúrov názor a - nikdy sa neoženil. (Slobodný zomrel aj Mikuláš Dohnány, no veľmi zavčasu, ako 28-ročný. A keby ho Milka Jurkovičová chcela, bol by sa s ňou oženil hoci aj v najbližšej kaplnke.)

Bol to teda Janko Kalinčiak, ktorý zobral na seba aj všetky pohrebné trovy a starosti so Štúrovou materiálnou pozostalosťou. No nielen to. Slovenskí národovci chceli urobiť finančnú zbierku na zaplatenie pohrebných výdavkov a v tomto zmysle dať výzvu v súdobej tlači. Janko Kalinčiak vystúpil veľmi ostro proti. Považoval to za nedôstojné Štúrovej osobnosti. A tak zaplatil z vlastného vrecka nielen výdavky na pohreb, ale splatil aj Štúrove dlhy. Lebo pravda bola taká, že sedem detí po bratovi Karolovi bolo treba zaopatriť a Štúr nie vždy mal dostatok peňazí na základné potreby.

Skon Ľudovíta Štúra hlboko zasiahol celý slovenský národ. Otrasení boli najmä jeho spolubojovníci. Aj takí odvážni muži činu, akým bol Jozef Miloslav Hurban. Janko Kalinčiak nám o tom zanechal toto výrečné svedectvo: „Videl som Jožka Hurbana plakať. Keď rakvu Ľudovíta Štúra spúšťali do hrobu, on, muž zrodený vetrami, krstený búrkami, chovaný bleskami polemických striel, zakryl si rukou oči a vzlykal...“