Quantcast
Spravodajský portál Tlačovej agentúry Slovenskej republiky
Piatok 29. marec 2024Meniny má Miroslav
< sekcia Import

U Zeleného ježka vo Viedni sa stretal so Štúrom Zechenter-Laskomerský

Ilustračné foto, socha Ľudovíta Štúra v Žiline. Foto: TASR - Pavol Ďurčo

Pamäti dosvedčujú, že Zechenter-Laskomerský sa veľmi dobre poznal s Ľudovítom Štúrom.

Bratislava 4. augusta (TASR) - Nie všetci slovenskí mládenci štúrovského obdobia študovali v Bratislave či v Levoči. Tí, ktorí boli technicky orientovaní, prípadne sa chceli stať lekármi, odchádzali študovať za hranice Slovenska. Jedným z nich bol lekár, ale neskôr aj významný spisovateľ - prozaik a humorista, Gustáv Kazimír Zechenter-Laskomerský (1824 Banská Bystrica - 1908 Kremnica). Študoval medicínu vo Viedni v štyridsiatych rokoch 19. storočia, teda v čase, keď to v Európe vrelo a zovrelo aj na Slovensku. Na sklonku života napísal pamäti pod názvom Vlastný životopis. Zostali v jeho pozostalosti, ale nie dlho. Textu sa ujali Slovenské pohľady a uverejňovali ho na pokračovanie v rokoch 1911 - 1915. Knižne po prvý raz vyšiel v roku 1956 pod názvom Päťdesiat rokov slovenského života. V druhom a precíznejšie pripravenom vydaní Zechenterove pamäti vyšli vo vydavateľstve Tatran a v prestížnej edícii Hviezdoslavova knižnica v dvoch zväzkoch roku 1974, no pod predchádzajúcim názvom.

Pamäti dosvedčujú, že Zechenter-Laskomerský sa veľmi dobre poznal s Ľudovítom Štúrom. Hoci z Viedne a z pozície medika nemohol zasahovať do diania študentov na bratislavskom lýceu, pozorne sledoval ich činnosť, sympatizoval s ňou a podporoval ju. Napríklad tým, že po vzniku Slovenských národných novín bol ich viedenským dopisovateľom a pravidelným prispievateľom. Netrvalo dlho a stretol sa aj s Ľudovítom Štúrom. Priamo vo Viedni. A zanechal nám tento osobný dojem z prvého stretnutia a túto stručnú, ale výstižnú charakteristiku: „V tých časiech nechodili, ako obyčajne, navštevovať veselú Viedeň cudzinci, cestovatelia, ale zato premleli sa zblízka a ďaleka politikou zaoberajúce sa osobnosti. V ten čas som mal príležitosť osobne sa obznať so Štúrom, ktorého som dovtedy poznal po chýre a po mene, a tu i tu dopisoval do jeho novín, a zišli sme sa častejšie, keď sa tu bavil u Zeleného ježka. Bol to človek príjemný, schopný, dôkladne vzdelaný, za svoju ideu rojčiaci, asketický. Bol vyslancom mesta Zvolena na prešporskom sneme a ohnivý rečník.“

Zechenter počas revolúcie musel ako študent slúžiť v pozícii medika v tzv. akademických gardách. V čase septembrovej výpravy slovenských dobrovoľníkov sa ocitol v rodnej Banskej Bystrici a tam sa opäť stretol so Štúrom. Dokonca ho osobne vyhľadal. A zanechal nám o tom zdanlivo nenápadnú, ale významnú spomienku, dokonale dokresľujúcu charakterový profil Ľudovíta Štúra.

„S cisárskym vojskom došli i slovenskí dobrovoľníci a s nimi ich národní vodcovia a kriesitelia. Medzi nimi prišiel do Banskej Bystrice i Ľudovít Štúr a zostúpiac v hostinci na námestí u Rakov, krátko sa tu pobavil. Bol on mojím známym z viedenskej doby a prijal ma, keď som ho navštívil, veľmi vľúdne. Náš obsahom obyčajný rozhovor sa točil okolo povšedných vecí, čo sa politických záležitostí týka, bol povrchný. Ale i ten priateľský rozhovor skoro došiel konca, keďže Štúr, veliteľovým poslom náhle k nemu volaný, musel sa vzdialiť. V tú samú chvíľu, ako som sa vrátil domov, vbehne ku mne zronený, zúfalý Ladislav Kűrthy, penzionovaný cisársko-kráľovský poručík a teraz major banskobystrickej gardy, môj prajný sused, tichý, statočný človek. Rukami zalamujúc prechodí sa po izbe, kvíli, bedáka, že ho cisárski chytia, pojmú a pred vojenský súd postavia. Žeby som vzhliadol naň a na jeho početnú rodinu a žeby som zaň u dobrovoľníctva preriekol priaznivé slovo a orodoval zaň. Upokojoval som ho, ale na jeho urputné doliehanie vybral som sa opätovne a hneď k Ľudovítovi Štúrovi, a tam doprosta vyslovil som sa o tejto veci. Štúr ma uistil, že je to chýr bez základu a z púheho strachu pochodiaca povedačka. Milé mi bolo, že som nastráchaného otca početnej rodiny mohol potešiť...“ Táto zdanlivo nevýrazná a málo dramatická príhoda však vypovedá o mnohom. O humanistickej podstate samotného Ľudovíta Štúra i o v podstate obrannom a nepomstivom vystúpení Slovákov v meruôsmych rokoch. Nechceli sme dobýjať ani zabíjať, ba ani pomstiť sa. Bránili sme len svoje a domáhali sa prirodzených ľudských a národných práv.