Quantcast
Spravodajský portál Tlačovej agentúry Slovenskej republiky
Štvrtok 18. apríl 2024Meniny má Valér
< sekcia Dvesto rokov J. M. Hurbana

Začiatkom roku 1849 sa dobrovoľníci vydali na ďalšie ťaženie

Busta J. M. Hurbana v obnovenej expozícii počas celonárodnej a celocirkevnej spomienky pri príležitosti 200. výročia narodenia J. M. Hurbana. Foto: TASR - Radovan Stoklasa

Dňa 8. februára dobrovoľníci opustili Oravu a napochodovali do Ružomberka. A tu musel J.M. Hurban naplno zabojovať a načrieť až na dno svojho revolučného ducha a rečníckeho daru.

Bratislava 7. septembra (TASR) - Víťazným duchom naplnení a túžbou po slobode premočení slovenskí dobrovoľnícki junáci vykročili 26. januára 1849 z Turca na ďalšie ťaženie po Slovensku. Tiahli na Sučany, Turany a Kraľovany, kde sa po menšej zrážke s „oravskou gardou“ na známom to sútoku Váhu a Oravy rozdelili na dve skupiny. Jedna vykročila proti toku Váhu priamo do Liptova, druhá to zobrala cez Oravu. Jozef Miloslav Hurban bol v tej druhej. Vo Veličnej pred zhromaždenými občanmi povedal plamennú reč, ktorú si miestni vypočuli „s jasotom a na slávu volaním“, no „neprihlásil sa žiaden medzi dobrovoľníkov našich a národne zmýšľajúca šľachta utiahla sa do svojich dvorcov“ poťažkal si v Rozpomienkach Hurban. Nemohol tušiť, že na svet súci junáci ho očakávali v oravskej „mekke“ – Dolnom Kubíne. Tam bolo všetko inak.

Prišli sme k mostu, a tu nás čakal zástup národa s mestskou deputáciou v čele, slovenské zástavy so slovenskými nápismi viali nad hlavami množstva. Na vítaciu reč Radlinského odpovedal som ja pri slávnostnom pokrikovaní na slávu cisára Františka Jozefa I. a nastúpil pochod cez most pri hudbe veselom národa hovore. Pred stoličným domom v Kubíne boli tisíce zhromaždené, tu vítala nás stolica homagiálnou oddanosťou a ja odpovedal na reč“, spomína si Hurban.

Dobrovoľníci a ich politické i vojenské velenie sa zdržalo v Dolnom Kubíne a na Orave vôbec vyše týždňa. Do všetkých dolín a lesných zákutí boli vyslaní poslovia – agitátori. Hurban bol na svoj spôsob jedným z nich. Jeho adresátmi boli najmä zemania slovenského zmýšľania. Podebatoval si so starým Smrečánym, popolitizoval s hrdým Móricom Zmeškalom vo Vyšnom Kubíne a troška popolemizoval s Turzom v Oravskom Podzámku. No a viackrát si „zašiel na noc odpočinúť k Zochovi do Jasenovej.“ Tu si „v lone rodiny šľachetnej opravdove oddýchnul.“

Bodaj by nie! Ctiboh Zoch bol jeho spolužiakom a priateľom ešte zo študentských rokov na evanjelickom lýceu v Bratislave. Bol jedným z účastníkov pamätnej štúrovskej vychádzky na Devín „na Jura“ roku 1836. Tu sa preslávil recitáciou vlastnej básne, kde zazneli aj tieto verše: „Už um chce kraľovať, traste sa, tyrani, už voľnosť prichodí, tešte sa, otroci!“ Hurban si to veľmi dobre pamätal. A tak ako ho on obdivoval vtedy, teraz Ctiboh Zoch obdivoval jeho. Jeho odvahu tribúna, ktorý napriek kňazskému habitu vie vyskočiť na koňa, zamávať šabľou, vystreliť z pištolí a vyraziť vpred ako prvý. Obom im bolo jasné, že práva slovenského národa sú posvätné ako Ježišov kríž. Preto sa v zhode pozhovárali a Hurban si po prebdených dňoch a nociach aj výdatne odpočinul. Vtedy nemohol tušiť, že Zoch si svoje sympatie k slovenskému národnému pohybu poriadne odskáče. V máji 1849 ho zatkli a tri mesiace vláčili po viacerých väzniciach v Uhorsku. Do Jasenovej sa vrátil až z rumunského Aradu. Je zrejmé, že až na intervencie našich vodcov na cisárskom dvore. Dňa 8. februára dobrovoľníci opustili Oravu a napochodovali do Ružomberka. A tu musel Hurban opäť naplno zabojovať a načrieť až na dno svojho revolučného ducha a rečníckeho daru.

Ružomberok bol totiž vtedy známy svojím malomeštiactvom a odrodilstvom. Preto im Hurban na vychýrenom ružomberskom rínku nadal aj takto: „Vy ste boli špehúni vrahov našich, vy prenasledovníci bratov svojich, vy tvárili ste sa vždy ako Maďari, kdežto ste Slováci, tu zrodení, a maďarsky ani neviete, škvrnili ste sami svoju prirodzenosť, svoj pôvod, lepili ste sa na cudzotu, vlastnosť svoju zavrhujúc, boli ste najatými náhončími tých, čo vás a vašich otcov v porobe držali...“ Boli to silné slová, ale zabrali. O dva dni Hurban mohol konštatovať:„Dolný Liptov bol skutočne vtedy iba Ružomberkom v terorizme udržiavaný, košutisti poutekali a toto mesto ich zastupovalo. No zmenila sa situácia nezadlho. Tomu strachostivému duchu, aký tu zanechala Görgeyho armáda a prítomnosť maďarónskej šľachty liptovskej, urobili sme koniec. Už po schôdzke oživli hlasy potakujúce reči mojej.“ Definitívna katarzia však nastala až o pol storočia neskôr – v Černovej. Večer 9. februára bol Hurban s dobrovoľníkmi už v Liptovskom Svätom Mikuláši a na 12. februára dal zvolať národné zhromaždenie. Tak ako v Martine.

Predtým sa ešte „rozhliadol“ po meste a odskočil si aj do Liptovského Trnovca, lebo tam žila poetka Johana Lehotská, manželka farára Jána, ktorého už dlhší čas väznili a držali ako rukojemníka, a nevedno kde. A tak okrem nadšeného volania na slávu, ozývali sa aj výkriky – „Vysloboďte nášho milovaného farára!“ Situáciu na hlavnom námestí v Liptovskom Svätom Mikuláši dňa 12. februára Tomáš Winkler v knihe Perom a mečom opísal takto: „12. februára sa námestie v Mikuláši naplní ľuďmi, najprv reční major Trenk a Hurban prekladá. Volá sa na slávu Františka Jozefa. Potom hovorí Hurban o žalobách ľudu. Všetky žaloby sú uňho, avšak len časť patrí do jeho kompetencie, druhá časť prináleží súdom, ktoré ešte len budú ustanovené, iné zasa práve vytvorenej kráľovskej rade. Všetko sa vybaví tak, aby bol národ spokojný. Znovu sa volá na slávu kráľovi a Hurban reční celé dve hodiny o ´punktoch turčianskych´. Všeobecné nadšenie možno prirovnať len k blahým marcovým časom roku 1848 na Brezovej. Prihlásili sa štyri stotiny dobrovoľníkov a bez otáľania vstúpili do vojska.“ My dodajme, že medzi nimi bolo aj niekoľko „Ružomberčanov z mestai okolia“.

Po radostných dňoch mikulášskych výprava sa pobrala na Pohronie, a to cestou cez Liptovský Hrádok, Malužinú, Nižnú a Vyšnú Bocu a povestné horské sedlo – Čertovicu. Cesta bola zasypaná závejmi snehu. Napriek tomu kolóna päťdesiatich vozov s dobrovoľníkmi a cisárskym vojskom dorazila do Brezna. Tí bojazliví a tí s výčitkami svedomia behali po uliciach mesta a vystrašene volali: ´Hurban ide!´ Len dramatik Ján Chalupka, náš slovenský Moliére, sa za oknom fary natešene usmieval.