Banská Bystrica/Bratislava 20. apríla (TASR) - Andrej Sládkovič žije vo vedomí slovenskej verejnosti hlavne ako autor básnickej skladby Marína, napísanej v štúrovskej slovenčine, a epicko-lyrickej básne Detvan, dielami, ktoré pútajú pozornosť literárnej histórie. Od úmrtia evanjelického kňaza, kritika literárnych a dramatických prác, publicistu a prekladateľa uplynulo dnes 145 rokov.

Andrej Sládkovič (vlastným menom Andrej Braxatoris) sa narodil v Krupine 30. marca 1820. Básnik pôsobil ako evanjelický farár v obci Hrochoť, kde sa začal rozvíjať aj jeho rodinný život. Z pôsobiska v Hrochoti písal ľúbostné listy svojej milej Antónii Júlie Sekovičovej z Hronseka, s ktorou sa neskôr oženil.

V jeho poézii vystupuje do popredia človek vo svojej psychickej mnohotvárnosti, ktorý sa vedome zapája do širších spoločenských a národných podujatí. Jeho slovo nadobúdalo vlastenecký náboj, dokladom čoho sú básne Nehaňte ľud môj, Hron, More, Morava, Krajanom, Mládenec uverejnené v Orle tatranskom a almanachu Nitra.

Inšpiračným zdrojom mu boli vlastné zážitky, citový život, osobné konflikty, hľadanie životnej rovnováhy v zložitej situácii v národnom a spoločenskom živote. Komplexne sa pokúsil o zobrazenie toho všetkého v lyrickej básnickej skladbe Marína (1846). Láska v jeho obraze má široké dimenzie. Okrem ľúbostného vyznania úprimného vzťahu k milovanej osobe, tu Sládkovič prezentuje aj lásku k všetkému pozitívnemu. Básnik v mene lásky a krásy bojuje proti zlu, proti všetkému prízemnému, čo ho obklopuje, povznáša ju nad "prózu života".



V období revolučných rokov, v júni 1849, bol Sládkovič v hrochotskej doline zatknutý a uväznený.

Martina, hlavnú postavu lyricko-epickej básne Detvan, vyhraňuje na bojovníka za slobodu. Na pozadí jeho činov vyzdvihol pozitívne vlastnosti, ktoré sú základom pri vytváraní spoločenských vzťahov.

V porevolučnom období Sládkovič netvoril, do literárneho života zasiahol až po páde Bachovho absolutizmu. Keď v roku 1861 vyšiel súbor jeho poézie s názvom Spisy básnické, stal sa autoritou a z tejto pozície zaujímal postoj k dobovým udalostiam. Pri príležitosti memorandového zhromaždenia napísal poému Svätomartiniáda (1861), na tisícročné výročie príchodu slovanských vierozvestov báseň Lipa cyrilometodejská (1864). Uverejňoval publicistické články, recenzie a prekladal. Od mladosti bol aktívnym účastníkom národného spolkového života, členom Literárno-dramatického odboru Matice slovenskej, podporovateľom a šíriteľom slovenských kníh a časopisov.

Andrej Sládkovič zomrel vo veku 52 rokov 20. apríla 1872 v Radvani (dnes mestská časť Banskej Bystrice), kde je aj na miestnom cintoríne pochovaný.