Bratislava 12. apríla (TASR) - Čas žigulákov, volkmenov, slovenských korún. Čas grázlov a špinavých praktík. Kniha Grázel bola začiatkom apríla zaradená medzi finalistov súťaže Anasoft Litera 2014. Tento knižný debut Tomáša Vargu zažil úspech už v roku 2010, a to na súťaži Poviedka.

Anotácia útlej knižky sľubuje neuveriteľné príbehy, ktoré by sa pokojne mohli stať, výnimočnú zábavu a inú podobu otcovskej lásky. Príbehy a otcovská láska viac-menej sedia, no nebolo by fér nespomenúť, že výnimočnej zábave silno konkuruje samotný profil autora na obálke knihy:

„Počas strednej školy pôsobil v školskom rádiu a hral na fujare v rockovej kapele. Neskôr vyštudoval sociálnu prácu a v súčasnosti sa venuje obetiam násilia. Kým sa zamestnal vo svojom odbore, pracoval ako robotník, esbéeskár, hotelový animátor, outdoorový inštruktor, družinár na základnej škole, asistent fakíra na Rodose či opatrovateľ v anglickom starobinci. Stále je toho veľa, čo nerobil.“

Áno, do roku 2013 ešte nenapísal knihu. Pravdepodobne aj vďaka tomu, že je sám životom ostrieľaný, dej knihy taktiež poňal s nadhľadom. Príbeh sa odohráva na Slovensku medzi panelákmi, v krčmách, ubytovniach, na stavbách, v uliciach. Varga predstavuje jednoduchú, až prostorekú, takmer neprekvapivú dejovú líniu. Sústreďuje sa totiž na iné - na svojský vzťah otca/grázla/Pištu, namočeného v nebezpečných kšeftoch a problémoch, z ktorých sa vždy nejako dostane a syna Džimiho, nahnevaného na to, v čom sa otec vezie, na to, ako sa „vykašľal“ na rodinu, no pritom schopného odpustiť a byť starostlivým. Ich životy sú neplánované, uvoľnené a neviazané. V tomto duchu sa nesú aj dialógy knihy plné svojrázneho slangu a vulgarizmov.

Vďaka tomu však kniha pôsobí realistickejšie, než sa môže na prvý pohľad zdať. Varga sa „nepiple“ s opismi, dlhými vetami či nadčasovými myšlienkovými pochodmi hlavných protagonistov. Zážitky otca a syna sú také, akými je aj sám otec. Ženy/prostitútky, alkohol, výpomoc na stavbách. Džimiho učí, ako prežiť (ako stratiť panictvo, ako si zarobiť peniaze a podobne), no podľa vlastného návodu. Hlavná pozornosť sa nesústreďuje na vývoj jednotlivých postáv, ale skôr na vývin ich vzťahu. Práve na tom, ako sa otec správa, Varga demonštruje iný druh spomínanej otcovskej lásky, ktorá koniec koncov predsa len láskou je, aj keď sa zdá byť chladná a drsná.

„Keď sa môj autobus pohol, uvidel som otca, ako uvoľnene kráča po nástupišti. Už sa nikam neponáhľal. Mal roztrhnutú košeľu, rozbité ústa a na ruke krvavý boxer. Zamával mi ním. Usmieval sa ako grázel. Bol by som ho vtedy zabil...“

Varga Grázla stvárnil napriek drsnosti a pochmúrnosti nie veľmi tragicky, minimálne však dramaticky, viac-menej apaticky, relatívne dobrodružne a akčne, ku koncu trošku smutne, veľmi realisticky a najmä - bez rukavičiek. Ilustrácie od Tomáša Rollera presne spĺňajú svoju funkciu - podčiarkujú a umocňujú náladu knihy. Autor Grázlom dokázal, že na prvý pohľad jednoduchý dej nemusí byť zároveň aj plytký. Kniha sa síce číta rýchlo a príjemne, no nálepka „jednohubky“ sa jej určite nehodí, aj keď ju prečítate za pár hodín kdesi v MHD. A ak sa mi na nej niečo nepáčilo, tak to nebolo to, že si Varga necháva priestor na ďalšieho Grázla, skôr príliš patetický záver novely. Kazí chuť pocitu z knihy, ktorý je zrazu neurčitý, čo si nezaslúži.

Kniha však určite nesklame tých, ktorí sa chcú na „grázlov“ pozrieť nezáväzne zblízka a s nadhľadom. Možno sa pousmiať a prípadne zistiť, že nadávať sa dá aj z lásky. Romantické, nevinné a útlocitné duše by však určite mali siahnuť po niečom inom.