Bratislava 24. júla (TERAZ.sk) - Táto kniha nie je pekné čítanie. A nedá sa prečítať na jeden záťah. Treba si ju dávkovať. Životné príbehy zatratencov, napísané ich vlastnou rukou, nie sú žiadnou slepačou polievkou pre dušu, ale skôr horkou pravdou o živote, ktorý sa stal trestom. Desať doživotne odsúdených zločincov hovorí o svojom každodennom živote za mrežami, o príčinách, ktoré ich tam dostali, ale aj o svojich snoch a túžbach.

Autor David Kičin pracoval na knihe Zatratení tri roky. Najprv si získal dôveru odsúdených v Leopoldove vďaka korešpondencii a potom s nimi nadviazal osobný kontakt. Ponúka nesmierne zaujímavý a pútavý obraz zločincovej duše.

Niektorí väzni ľutujú, iní sa dodnes vykrúcajú a spochybňujú nezvratné dôkazy, ktorými boli usvedčení. Práve tým podnecujú čitateľa hlboko premýšľať nad ich činmi a dôvodmi dnešného postoja.

V absolútnej izolácii, s iskierkou nádeje na prepustenie po 25 rokoch či milosť, čakajú na smrť.

Galéria výpovedí je pestrá: od úsečného sériového vraha Ondreja Riga (9 vrážd), cez štylisticky obratného Ľubora Masára (lúpežná vražda), cynického Miroslava Borbélyho (2 vraždy), až po obete alkoholizmu, neutešenej sociálnej situácie či vlastnej demencie ako Zoltán Keka (2 vraždy), Jaroslav Garaj (4 vraždy) alebo Miroslav Dubaj (2 vraždy). Spoločnosť dopĺňajú Ján Karvai a Jozef Koky, ktorí doživotie dostali v rámci zásady Trikrát a dosť za lúpežné prepadnutie.

Títo muži zrejme v Leopoldove aj zomrú. Tak znie ich rozsudok a každý z nich vie prečo. Tí najstarší z nich už majú odsedených vyše dvadsať rokov, ale príšerné zločiny, ktoré spáchali, dodnes nevybledli. Kniha Zatratení je doplnená autentickými kresbami zločincov, ako aj úryvkami rukopisov listov.

Ondrej Rigo bol beštia v ľudskej koži. Najhorší sériový vrah v histórii Slovenska, známy aj ako ponožkový vrah. Narodil sa v roku 1955 a do amnestie v roku 1990 bol desaťkrát súdený za majetkovú trestnú činnosť. Sedel šesťkrát. Svoju hroznú sériu uskutočnil od júna 1990 do marca 1992. Zavraždil a následne znásilnil 8 žien od 22 do 88 rokov – dve v Mníchove, jednu v Amsterdame a päť Bratislave, pričom zabil aj malého syna jednej z obetí.

Jaroslav Garaj bol vzorný otec a manžel. Stratil však prácu, dostal sa do sociálnej tiesne, zrejme sa zaplietol aj s nejakou sektou a nakoniec sa stal masovým vrahom. Ako 30-ročný v roku 1994 zaškrtil svoju 34-ročnú manželku a potom vo vani utopil 3-ročnú a 2-ročnú dcérku a 11-mesačného syna. Predtým, než ich utopil, obe dievčatá znásilnil. Svoje činy ľutuje a po takmer 20-tich rokoch trestu považuje síce svoje telo za väznené, ale svojho ducha za slobodného. Vo zvyšku života túži poznať Božiu vôľu, do ktorej sa chce odovzdať. Svokra mu odpustila a navštevuje ho vo väzení.

Ján Karvai bol deväťkrát súdený, osemkrát dostal nepodmienečný trest. Ak by občas nepoužil násilie, bol by obyčajným zlodejom. Ale bol nepoučiteľný. Na doživotie ho odsúdili ako 44-ročného v roku 2008 za tretiu lúpež, keď v nočnom parku prepadol opitého muža a vzal mu 5 000 korún. Pri prvej lúpeži v roku 1987 vzal poškodenému 6 700 korún (asi dvojmesačný plat) a dostal štyri roky. Druhýkrát lúpil v roku 2002 – s kumpánmi sa vyhrážali obeti pištoľou a vzali jej 400 korún. Aj toto je cena za doživotnú stratu slobody.