Prezidentské voľby 2024
Najnovšie správy
Nový román Anthonyho Doerra je strhujúci príbeh mladučkej slepej Francúzsky a mladého Nemca, ktorí sa snažia uniknúť pred hrôzami druhej svetovej vojny.
Autor OTS
Bratislava 2. februára (OTS) - Je to jedna z najočakávanejších kníh začiatku roka. „Svetlo, ktoré nevidíme je príbeh neuveriteľne farbistý, nádherný a s takými prirovnaniami, ktoré čitateľovi až vyrážajú dych,“ nadchýna sa herečka a vášnivá čitateľka Zdena Studenková. Pozrite si VIDEO, v ktorom hovorí o knihe a vypočujte si vyše 12-minútový úryvok v podaní herca Borisa Farkaša.
Pozrite si VIDEO
ZDENA STUDENKOVÁ o knihe Svetlo, ktoré nevidíme:
Kniha Svetlo, ktoré nevidíme získalo množstvo ocenení vrátane najprestížnejšej Pulitzerovej ceny. Je to príbeh o ľuďoch počas vojny a o tom, ako si aj v najkrutejších časoch zachovať kvapku ľudskosti i nádej.
BORIS FARKAŠ číta z knihy:
Viac o knihe Svetlo, ktoré nevidíme:
Píše sa rok 1934. Marie-Laure žije s otcom neďaleko Národného prírodovedného múzea, kde otec pracuje ako kľučiar a zámočník. Šesťročná Marie-Laure prichádza o zrak, a tak otec postaví dokonalú repliku štvrte, kde bývajú, aby sa dcéra naučila orientovať hmatom a trafila domov.
Keď má Marie-Laure dvanásť, do Paríža vtrhnú nacisti, a tak aj s otcom nachádzajú útočisko u samotárskeho prastrýka vo vysokánskom dome na pobreží. Z Paríža si nesú klenot, ktorý je azda najvzácnejším a zároveň najnebezpečnejším artiklom v celom múzeu. Volá sa Ohnivé jazero...
Druhou hlavnou postavou je sirota Werner. Vyrastá s mladšou sestrou v nemeckom banskom mestečku. Jedného dňa naďabia na jednoduchý rádioprijímač a chlapec jeho čaru okamžite podľahne. Z Wernera sa stáva opravár a s týmito dôležitými technickými výdobytkami si rozumie ako málokto. Vďaka jedinečnej zručnosti sa dostane na prestížnu internátnu školu pre Hitlerovu mládež, kde vládne disciplína a drezúra, a neskôr do špeciálnej jednotky, ktorá má za úlohu vyhľadávať a likvidovať akékoľvek známky odboja. Werner si postupne uvedomuje, že jeho talent má na svedomí mnohé životy, vydáva sa na púť do hlbín vojnovej mašinérie a napokon sa ocitá v Saint-Malo, kde stretáva Marie-Laure.
Ukážky z knihy
Podlaha sa už netrasie, no hluk ešte neutíchol. Dlaňou si prikryje pravé ucho. Hukot zúri ďalej, bzučí tisíc včiel, sú veľmi, veľmi blízko.
„Už to utíchlo?“ opýta sa, no nepočuje vlastného slova. Ľavú stranu tváre má vlhkú. Po slúchadlách, ktoré mal na ušiach, ani stopy. Kde je pracovný stôl? Kde je vysielačka? A čo ho to ťaží?
Z pliec, hrude a vlasov si vyťahuje horúce kúsky kamenia a dreva. Nájsť baterku, zistiť, ako sú na tom ostatní, skontrolovať vysielačku. Zistiť, či sa dá odtiaľto vyliezť, a čo to má s ušami. Toľko racionálne kroky, ktoré treba podniknúť. Pokúša sa posadiť, no strop je akosi nízko, vrazí doň hlavou.
Teplo. A teplota stúpa. Zamkli nás do debny, pomyslí si Werner, a hodili ju do sopečného krátera.
Sekundy bežia. Možno sú to minúty. Werner kľačí. Svetlo. Potom prídu na rad jeho druhovia. Potom východ. Sluch. Možno sa chlapi z Luftwaffe predierajú troskami a idú im na pomoc. Lenže nemôže nájsť baterku. Nemôže sa ani postaviť.
Pozrite si VIDEO
ZDENA STUDENKOVÁ o knihe Svetlo, ktoré nevidíme:
Kniha Svetlo, ktoré nevidíme získalo množstvo ocenení vrátane najprestížnejšej Pulitzerovej ceny. Je to príbeh o ľuďoch počas vojny a o tom, ako si aj v najkrutejších časoch zachovať kvapku ľudskosti i nádej.
BORIS FARKAŠ číta z knihy:
Viac o knihe Svetlo, ktoré nevidíme:
Píše sa rok 1934. Marie-Laure žije s otcom neďaleko Národného prírodovedného múzea, kde otec pracuje ako kľučiar a zámočník. Šesťročná Marie-Laure prichádza o zrak, a tak otec postaví dokonalú repliku štvrte, kde bývajú, aby sa dcéra naučila orientovať hmatom a trafila domov.
Keď má Marie-Laure dvanásť, do Paríža vtrhnú nacisti, a tak aj s otcom nachádzajú útočisko u samotárskeho prastrýka vo vysokánskom dome na pobreží. Z Paríža si nesú klenot, ktorý je azda najvzácnejším a zároveň najnebezpečnejším artiklom v celom múzeu. Volá sa Ohnivé jazero...
Druhou hlavnou postavou je sirota Werner. Vyrastá s mladšou sestrou v nemeckom banskom mestečku. Jedného dňa naďabia na jednoduchý rádioprijímač a chlapec jeho čaru okamžite podľahne. Z Wernera sa stáva opravár a s týmito dôležitými technickými výdobytkami si rozumie ako málokto. Vďaka jedinečnej zručnosti sa dostane na prestížnu internátnu školu pre Hitlerovu mládež, kde vládne disciplína a drezúra, a neskôr do špeciálnej jednotky, ktorá má za úlohu vyhľadávať a likvidovať akékoľvek známky odboja. Werner si postupne uvedomuje, že jeho talent má na svedomí mnohé životy, vydáva sa na púť do hlbín vojnovej mašinérie a napokon sa ocitá v Saint-Malo, kde stretáva Marie-Laure.
Ukážky z knihy
Podlaha sa už netrasie, no hluk ešte neutíchol. Dlaňou si prikryje pravé ucho. Hukot zúri ďalej, bzučí tisíc včiel, sú veľmi, veľmi blízko.
„Už to utíchlo?“ opýta sa, no nepočuje vlastného slova. Ľavú stranu tváre má vlhkú. Po slúchadlách, ktoré mal na ušiach, ani stopy. Kde je pracovný stôl? Kde je vysielačka? A čo ho to ťaží?
Z pliec, hrude a vlasov si vyťahuje horúce kúsky kamenia a dreva. Nájsť baterku, zistiť, ako sú na tom ostatní, skontrolovať vysielačku. Zistiť, či sa dá odtiaľto vyliezť, a čo to má s ušami. Toľko racionálne kroky, ktoré treba podniknúť. Pokúša sa posadiť, no strop je akosi nízko, vrazí doň hlavou.
Teplo. A teplota stúpa. Zamkli nás do debny, pomyslí si Werner, a hodili ju do sopečného krátera.
Sekundy bežia. Možno sú to minúty. Werner kľačí. Svetlo. Potom prídu na rad jeho druhovia. Potom východ. Sluch. Možno sa chlapi z Luftwaffe predierajú troskami a idú im na pomoc. Lenže nemôže nájsť baterku. Nemôže sa ani postaviť.
