< sekcia Kultúra

V auguste 1887 sa v Martine poslednýkrát stretla Hurbanovská rodina

Na snímke Mudroňovský dom v Martine. Foto: turiec.sk

Celá Vajanského rodina prišla do meste pri príležitosti dvoch významných kultúrnych udalostí.

Bratislava 26. mája (TASR) - V prvej polovici augusta roku 1887 bola v Martine, v dome Pavla Mudroňa na prvom poschodí (dnes tzv. mudroňovsko-halašovský dom oproti prvej budove Matice slovenskej), výstava českého maliara Jaroslava Věšína, rodáka zo Slaného pri Kladne. V tom čase mal ateliér v Mníchove. S Vajanským sa spoznali v Prahe. Maliar miloval Slovensko, čo sa prejavovalo aj v jeho tvorbe a Vajanský si to veľmi vážil. Preto ho propagoval na každom kroku. Súbežne s Věšínovou výstavou ženský spolok Živena zasa pripravil výstavu slovenských výšiviek. Bola inštalovaná v osobitnej prístavbe k domu Viliama Paulinyho Tótha a mala tvar drevenej kostolnej veže, takže paulinyovský dom v tom roku vyzeral ako artikulárny kostol. (Paulinyovský dom v Martine stál približne na tom mieste, kde je dnes budova mestského úradu.)

Pri príležitosti týchto dvoch významných kultúrnych udalostí do Martina prišla celá Vajanského rodina. A dala sa tu aj zvečniť na štylizovanej rodinnej fotografii. V popredí sedí baťko Hurban s manželkou Annou, medzi nimi sú vnučky Oľga a Viera - Vajanského dcéry, na kraji Vajanského žena Ida Dobrovitsová so synom Vladimírom v lone. V zadnom rade stoja štyria Hurbanovi synovia - Vladimír, Bohuslav, Konštantín a Svetozár. Vedľa Vladimíra, evanjelického farára v Starej Pazove, stojí jeho manželka Augusta, ktorú volali aj Gustava. Za slobodna sa vola Štúrová a bola to dcéra Janka Štúra, najmladšieho Ľudovítovho brata. Z toho vyplýva, že Jozef Miloslav Hurban a Ľudovít Štúr sa nakoniec dostali aj do príbuzenského vzťahu, čo Ľudovít na Hurbanovej svadbe určite netušil. Hurbanovci, Jozef Miloslav a Anna Jurkovičová mali celkom deväť detí, z toho 4 chlapcov a 5 dievčat. Svetozár bol prvorodený.

Toto Hurbanovské rodinné stretnutie v Martine bolo posledné v ich rodinnom živote. Poslednou je aj uvádzaná fotografia, na ktorej je starý Hurban. Iniciátorom jej vzniku bol syn Svetozár Hurban. Už tušil, že je to posledný raz, čo vidí svojho otca živého a ešte čulého. A naozaj. Ako uvádza literárny historik Tomáš Winkler, o pol roka, „21. februára 1888 o pol siedmej ráno dva razy zhlboka vzdychol a viac sa ani nepohol. Smrť prišla bez bôľu, bola tichým zosnutím.“ Tak odišiel do večnosti v tej dobe všeobecne uznávaný a aj verejne tak nazývaný „Otec národa“.

Otcova smrť sa Vajanského veľmi dotkla. Hlboko sa ho dotkli najmä politicky motivované prieťahy okolo jeho pohrebu a hlavne miesta jeho posledného odpočinku. Dva razy nechal senický slúžny zahádzať jamy na čestnom mieste hlbockého cintorína, len aby hrob a predpokladaný budúci pomník neprečnieval. Tak ho pochovali až kdesi na kraji, čo sa však obrátilo proti nactiutŕhačom. Dnes je to najviditeľnejšie miesto cmitera s Jurkovičovým pyramidálnym pomníkom.

Napriek smútku, život pokračoval a Svetozára Hurbana Vajanského čakali ešte veľké úlohy. Na poli národného „hýbania sa“ i na literárnom poli. Už v júli 1888 odchádza s Pavlom Mudroňom a Ambrom Pietrom do Kyjeva a zúčastňuje sa veľkolepých slávností pri príležitosti 900. výročia pokrstenia Rusi. Tam sa zoznamuje s mnohými osobnosťami slovanského sveta, okrem iných s ruským slavistom V. I. Lamanským i klasikom bulharskej literatúry Ivanom Vazovom. Po návrate o ceste napísal reportáž Slávnosť 900-ročného pokrstenia Rusi, ktorá vyšla na tri pokračovania v Národných novinách. V reportáži vníma Rusov a Ukrajincov ako jeden národ, lebo sú si blízki historicky, územne, jazykovo, kultúrne i zo štátno-politického hľadiska.

Z literárneho hľadiska sa sústredil na prekladateľstvo. Číta a prekladá kratšie prózy L. N. Tolstého, I. S. Turgeneva, ale i komédiu ruského dramatika A. I. Paľmu Náš druh Nekľužev, ktorá vyšla aj samostatne ako 5. zväzok zošitovej edície Slovenský divadelný ochotník a viacerým ochotníckym súborom sa zapáčila. No platí to aj naopak - v zahraničí vychádzajú jeho prózy. Napríklad v časopise Nedeľa, ktorý vychádzal v Jekaterinburgu, je to novela Svadobné šaty.

Vajanského činorodosť a aktivity veľmi zaujali aj Vladimíra Krivoša, mladého orientalistu z Liptovského Mikuláša. Do časopisu Slavianskije izvestija napísal o Vajanskom kratšiu biografickú štúdiu. Čoskoro sa stretli aj osobne, a to počas Krivošovej cesty z Viedne do rodného Liptova. Keďže mladý študent bol znechutený národnostným útlakom v Uhorsku, rozhodol sa emigrovať. Kam, to mu poradil všeobecne uznávaný Vajanský. Už o niekoľko mesiacov neskôr, v roku 1889 odišiel do Ruska, kde sa po zavŕšení štúdií orientálnych jazykov stal prednášateľom na technickej univerzite v Petrohrade a dosiahol tam také výsledky, že - ako píše Jaroslav Rezník st. v Túrach do literatúry - „štyridsaťročný dostal pozvanie na cársky dvor do Zimného paláca. Tam ho poverili funkciou riaditeľa cárskej knižnice a zároveň vedením stenografickej kancelárie.“ V nasledujúcich desaťročiach ešte viackrát významne vstúpil do Vajanského života.

Život si však vynúti aj chvíle oddychu. Vynútil si ich aj vo Vajanského príbehu. Štefan Krčméry napísal: „Dosiaľ spomínajú sa v Martine včasné ranné prechádzky básnikove vyvýšeným úbočím na Medokýš, prameň kyslej vody. V lete i v zime, v mraze. Aby pritom ľuďom neunikol, v tom bránilo povolanie redaktorské, ktoré nútilo držať ruku na pulze dní, a bránila rodina, ktorú rád mal náruživým srdcom otca, muža.“ Najčastejšie tam chodieval so svojím mladším bratom Kosťom, čiže Konštantínom, ktorý bol vtedy úradníkom Tatrabanky a neskôr správcom stoličkovej továrne v Martine, a s Pavlom Socháňom, maliarom a fotografom, národopiscom a folkloristom, ale aj úspešným dramatikom.

Správa je súčasťou celoročného cyklu informácií TASR o živote a diele Svetozára Hurbana Vajanského pod názvom "Obsiahnuť svet, slúžiť domovine!"

Páči sa mi TERAZ.SK na Facebooku

Staňte sa fanúšikom a sledujte dôležité správy z TASR priamo na vašom Facebooku.