Quantcast
Spravodajský portál Tlačovej agentúry Slovenskej republiky
Utorok 19. marec 2024Meniny má Jozef
< sekcia Kultúra

Na Červenom Kameni znela podmanivá hudba

Foto: ANTONIOS VLACHOU

Hrad Červený Kameň v malebnom prostredí Malých Karpát ponúkol 7. júna milovníkom hudby večer, na aký sa nezabúda.

Bratislava 11. júna (TERAZ.sk) - Tajomstvo, mystika, prepojenie baroka so súčasnosťou – taký koncert na hrade v poslucháčovi zanechá hlbokú stopu. Môže za to dvojica skvelých muzikantiek Zuzana a Júlia Grejtákové.

Hrad Červený Kameň v malebnom prostredí Malých Karpát cez víkend 7. júna ponúkol milovníkom hudby večer, na aký sa nezabúda. V komornom prostredí Saly terrena, v ktorej vďaka barokovým maľbám vládla mystická atmosféra, sa poslucháč dostal aspoň 4 storočia do minulosti. Kedysi sa v týchto záhradných sálach situovaných spravidla na prízemí konávali práve koncerty a keďže hrad Červený Kameň má svoju bohatú históriu, aj Letným komorným koncertom vynikajúcej hobojistky Zuzany Grejtákovej s podtitulom Adagio Hudba v tempe 66-76BMP, pripomenul svoje dávne historické časy, no zároveň aj súčasnosť.

Repertoár koncertu siahal od známych barokových diel až po tie súčasné, všetky však mali spoločného menovateľa: pomalé tempo Adagio, lyriku, istú dávku nostalgie, no najmä zohratú dvojicu na pódiu, okolie ktorého pripomínalo tajomnú jaskyňu osvetlenú výlučne sviečkami, a tie akoby vdýchli život všetkým výtvarným skvostom. Nielen prítomní poslucháči v hľadisku sa započúvali do neopakovateľných tónov sólistky Zuzany Grejtákovej a jej korepetítorky – klaviristky Júlie Grejtákovej. Ožili aj postavy z malieb, jednoducho neodolali a so zatajeným dychom počúvali...

Komorná atmosféra

Koncert začal kúskom od známeho skladateľa Alessandra Marcella, súkmeňovca ďalšieho barokového skladateľa, ktorého dokonca obdivoval aj samotný Bach, Tomasa Albinoniho. Obe skladby s príznačným názvom Adagio „transportovali“ svojou výrazovou čistotou a štandardnou, jednoduchou a zároveň zložitou barokovou formou publikum do akéhosi iného sveta plného nádhery a priezračnosti. Okrem komornej, tak trošku zádumčivej atmosféry spomínanej sály terrena plnej sviečok, to bola v prvom rade interpretácia dvoch absolútne zohratých inštrumentalistiek. Mladá, talentovaná hobojistka spoločne s klaviristkou vytvorili vďaka presným nástupom a zladeniu frázovania priam až súlad duší a dokonca dali hudbe aj pridanú hodnotu.

Do typickej terasovitej dynamiky barokovej hudby vniesli svoj osobný interpretačný vklad v podobe ľúbivej romantiky (nie však v prehnane sladkej podobe), z ktorej by puritánski konzervatívci, priam hystericky sa pridržiavajúci zásad interpretácie starej hudby, pravdepodobne dostávali záchvaty hnevu a ich tváre by získali jedovitý, purpurový nádych. Všetci ostatní, normálni jedinci si vychutnávali krásne, oblúkovité frázovanie, omamné pomalé Adagio a prirodzený prechod od baroka k súčasnosti, napríklad hitovke od Ennia Morriconeho – Chi mai. Notoricky známa melódia sa objavila v mnohých filmoch či seriáloch a bolo pozoruhodné sledovať publikum, ako sa príjemne začalo mrviť, keď po prvých tónoch spoznalo túto nezabudnuteľnú, typicky „morriconeovskú“ melódiu. Rovnako Gabriel´s Oboe je ďalším presláveným hitom, ktorý znel vo filme Misia. Že neviete? No predsa Robert De Niro a Jeremy Irons – príbeh z čias španielskych a portugalských kolónií v Južnej Amerike... Ako sme sa vlastne dostali až k filmovej hudbe?

Klasika môže nudiť

Zuzana Grejtáková sa totiž nechce zaradiť medzi sólové interpretky, ktoré budú hrať dokola „klasiku“, ktorou je už publikum (právom) tak trochu unudené. Svoj repertoár vždy ozvláštňuje moderným prístupom – kombinuje na prvý pohľad nekombinovateľné. Ďalej znela napríklad najkrajšia Ave Maria od Cacciniho či dokonca od Piazzollu. Nájsť most medzi barokom a súčasnou hudbou, soundtrackom, to sú výzvy, ktorej sa spravidla interpreti vydesia. Mladá hobojistka nie, ide hlavou proti múru a vďaka tomu, že v žilách jej namiesto krvi koluje práve hudba, dokáže krásne skĺbiť bez akýchkoľvek rušivých momentov skladby, ktoré od seba delí aj niekoľko storočí.

Apropo, korepetícia si zaslúži tiež obrovské bravo. Spravidla totiž klaviristi sledujú techniku, presnosť nástupov a akosi zanikajú popri sólistoch a znejú ako bohapustý, nevyhnutný sprievod. V tomto prípade však rodinná príbuzná, konkrétne teta hobojistky – Júlia Grejtáková odviedla plnohodnotnú interpretáciu so všetkým, čo k nej patrí. Za taký výkon by sa veru nemusel ostýchať ani sólista, naopak, v mnohom majú práve korepetítori ťažšiu úlohu, pretože sledovať zároveň sólistu, vložiť do interpretácie maximum a pritom sa dokázať zladiť v tempe aj rytme, si vyžaduje omnoho viac koncentrácie ako sólový výkon.

Formácia Secret Garden

Od baroka až po súčasnosť sme sa v jaskynno-barokovom prostredí dostali až k srdcovke Zuzany Grejtákovej – formácii Secret Garden. Tri záverečné skladby Song from a Secret Garden, Adagio a záverečná Passacaglia boli jednoznačným vyvrcholením večera. Podmanivo jednoduché piesne víťazov Eurovízie z roku 1995 (možno šokujúca informácia, ale sem-tam sa zadarí vybrať na tejto prapodivnej súťaži aj skutočne talentovaných muzikantov, ale ak chceme byť realisti, tento raritný trend sa dial skôr v minulosti, dnes dominujú gýčoví popoví speváci, prípadne transvestiti, aby sme ukázali, akí sme ohľaduplní, milí a tolerantní) doslova dojali k slzám. A to nie fiktívnym, ale ozajstným, nezastaviteľne sa kotúľajúcich po tvári ako vodopád.

Nežné, lyrické, jedným slovom prenádherná Passacaglia, ktorá tento priam snivý večer ukončila disponuje prekrásnou harmóniou. Čaro je v tom, keď znejú skladby od Secret Garden, vždy si hovoríte, že ste ich už niekedy počuli. Či už vo fantázii, vo sne alebo niekde naživo. Každopádne, poslucháčom priam lahodia. A ak k nim pridáte precítenú interpretáciu hoboja, ktorý patrí jednoznačne medzi „top“ dychové nástroje, aké nemajú konkurenciu, spoločne s klavírom to ani inak nemohlo skončiť ako slzami...

Autorkou článku je Anna Weiss.