< späť

M. ROVŇÁKOVÁ: Žijem hudbou od rána do večera

umelecké teleso Bratislavský chlapčenský zbor pod vedením dirigentky Magdalény Rovňákovej. Foto: TASR/Štefan Puškáš

Klaviristka, dirigentka a manažérka priviedla Bratislavský chlapčenský zbor na významné domáce a zahraničné pódiá.


Bratislava 1. marca (TASR) – Klaviristka, dirigentka a manažérka Magdaléna Rovňáková (*1955, Gbely) založila v roku 1982 Bratislavský chlapčenský zbor, na čele tohto telesa stojí ako umelecká vedúca už 33 rokov. Po absolvovaní Konzervatória v Bratislave v odbore hra na klavíri si zvolila štúdium zborového dirigovania na VŠMU, na ktoré nadviazala aj doktorandským štúdiom. V roku 1999 založila Súkromnú umeleckú školu, ktorú riadi od jej vzniku.

Popri Bratislavskom chlapčenskom zbore spolupracovala aj s ďalšími detskými a miešanými zbormi, vyučovala na Konzervatóriu i na VŠMU v Bratislave. Bratislavský chlapčenský zbor priviedla na významné domáce a zahraničné pódiá. Za svoju umeleckú činnosť získali celý rad ocenení, z tých najnovších v máji 2014 Cenu ministra kultúry SR v oblasti profesionálneho umenia za rok 2013 a 1. februára tohto roku ocenenie Krištáľové krídlo v kategórii hudba.

Magdaléna Rovňáková žije hudbou od rána do večera. Ako sama hovorí, hudba je jej každodenný chlebík. Potvrdila to aj v rozhovore pre TASR v rámci multimediálneho projektu Osobnosti: tváre, myšlienky.

-Rodné mesto Gbely - budú raz miestom, kde bude stáť vaša socha?-
(smiech, hneď na úvod) Myslím, že na žiadnom námestí moja socha či busta nebude. Ale pomníčky si staviam v tých deťoch a chlapcoch, ktorí u mňa spievajú a ktorí zborom prešli. Ja sa pýšim tým, že už mám sólistu v opere SND, spevákov mám v zbore Slovenskej filharmónie, ale aj v takých žánroch ako pop, džez. Toto všetko vnímam ako úspech Bratislavského chlapčenského zboru.

-Jednoduchá otázka na úvod, z akého rodinného prostredia pochádzate? Umeleckého?-
Nie som z umeleckej rodiny, aj keď moji starí rodičia hrali na hudobných nástrojoch. Ja som ich, bohužiaľ, nepoznala, narodila som sa, keď už neboli na svete. Z počutia viem, že babička výborne ovládala noty a dedko hral posluchovo a že sa veľmi často hádali, lebo babička tvrdila, že v notách je niečo iné, ako dedko hral. Základy klavírnej hry mi dal otecko, potom neskôr som chodila do ZUŠ-ky, aj moji obaja starší súrodenci hrali na klavíri. Mali sme doma krátke krídlo, to bolo aj pre mňa odmalička veľkou výzvou, takže najmä s klavírom som bola v úzkom kontakte.

-Možno teda to vaše domáce prostredie považovať za budúce hudobné kroky?-
Áno, dá sa povedať, že toto je ten začiatok. Začínala som ako klaviristka, konzervatórium som študovala ako možná budúca klaviristka alebo učiteľka klavíra. A v podstate šťastnou náhodou som sa dostala ako klaviristka korepetítorka na zbormajsterské kurzy, tam som sa nadchla dirigovaním. Už predtým som v speváckych zboroch spievala, najmä na škole, a tam sa mi to veľmi zapáčilo.

-Takže aj na "spevácku dráhu" ste naskočili už doma?-
V Gbeloch sme nemali spevácky zbor, ani spevácku školu, ale mali sme spevácky krúžok, spievali všetko možné, aj ľudové pesničky. Potom na konzervatóriu sme mali predmet zborový spev u pána dirigenta Holáska. Veľmi sa mi to páčilo. Išla som na konkurz do Lúčnice a dostala som sa do zboru. Takže som spievala na škole aj v Lúčnici. Vtedy som však o tom neuvažovala, žeby som zbor aj viedla. Dobre som sa tam cítila ako speváčka.

-Boli ste tým milým dievčatkom s mašľou vo vlasoch, ktoré potešilo nedeľné návštevy?-

(úsmev) To nie. Nebol to môj prípad. Moji starší súrodenci hrali lepšie na klavíri a ak sa niekto niečím chválil, tak to bolo klavírnou hrou. Ja som bola vždy v závese a túžila som byť takisto dobrá.


-Aká ste boli školáčka, obľúbená bola hudobná výchova alebo matematika?-
Bez štipky skromnosti poviem, že som mala celú základnú školu samé jednotky. Učila som sa veľmi dobre. Nemôžem povedať, že by som zvlášť obľubovala matematiku, darilo sa mi, ale ten vzťah bol viac k slovenčine, hudobnej a výtvarnej výchove, tešilo ma kreslenie.

-Rozhodujúci krok k hudobnej kariére bola cesta na Konzervatórium v Bratislave, to ste mali pätnásť.-
V podstate to súviselo s tým, že moja sestra študovala na Pedagogickej fakulte hudobnú výchovu a ja som sa začala stretávať s hudbou, ktorú som predtým nepočula. Ona priniesla nahrávky Suchoňovej Krútňavy alebo Cikkerovho Jánošíka či nahrávky klavírnych skladieb. A mne sa tento svet veľmi páčil, veľmi som ho obdivovala, v kútiku duše som túžila byť pritom bližšie.

-Akých bolo šesť rokov na Konzervatóriu v Bratislave?-
Veľmi pracovitých. Do Bratislavy som prišla z vidieka a akokoľvek bola skalická umelecká škola v našom okolí veľmi dobre zapísaná, mala som čo dobiehať. Aj čo do klavírnej techniky, aj čo do nahranej klavírnej literatúry. Takže prvé roky boli veľmi ťažké. Mala som vzácnu a veľmi trpezlivú pani profesorku Masarykovú, ktorá nehľadela na čas. Začínali sme u nej tri dievčatá a trávili sme celé dni v škole na Konventnej, počúvali sme starších kolegov, učila nás na striedačku. Bolo to veľmi príjemné a podnetné.

-Bola cesta na VŠMU k odboru zborové dirigovanie iba vaším rozhodnutím?-
Bolo to moje rozhodnutie, prispela k tomu náhoda. Ochorela klaviristka a vtedajší dirigent na konzervatóriu pán Luknár vedel, že som nadšenec pre zborový spev. Tak mi navrhol ísť vypomôcť na zbormajsterské kurzy do Zlatých Moraviec. Bolo to cez prázdniny a tam som sa začala pozerať na zborový spev aj z druhej strany, nie ako spevák, ale ako dirigent a zbormajster. Vtedy som vyhľadala na VŠMU pána profesora Hradila, ktorý vyučoval dirigovanie, s otázkou, či ako klaviristka, ktorá nemá žiadne základy dirigovania, mám šancu uspieť na škole. Bol tak láskavý, že mi venoval pár hodín prípravy. A tak sa zadarilo.

-Podľa toho čo hovoríte, išlo všetko veľmi hladko alebo nie?-
(úsmev). Úspech bol na prijímačkách, prvý ročník bol opäť taký, že som sedela v škole od rána do večera. Mala som výhodu, že som bola klaviristka, ale ako študentka dirigovania som musela hrať partitúry. To znamená nielen dva riadky pre klavír, ale zborový part bol rozpísaný vždy minimálne v štyroch osnovách pre soprán, alt, tenor a bas, prípadne ešte niektoré hlasy delené. Bola to iná klavírna hra, než na ktorú som bola zvyknutá, do ktorej som sa musela dostať, veľa cvičiť a snažiť sa v tom rýchlo zorientovať. V prvom ročníku som si aj párkrát poplakala. Ale snažila som sa, išlo to "step by step", tá cesta bola tŕnistá. Dnes, po toľkých rokoch, si hovorím, že bola správna.

-Diplomom o ukončení VŠMU sa to neskončilo, absolvovali ste aj doktorandské štúdium.-
Doktorandské štúdium bolo skvelé tým, že počas bežného štúdia sme mali predpísanú literatúru, ktorou sme sa zaoberali, počúvali a dirigovali. Doktorandské štúdium som absolvovala u pána profesora Haluzického, ktorý mal obrovský notový archív a veľa nádhernej sakrálnej hudby, ktorá dokonca bola nežiaduca. Teraz viem, že to bolo výborné objavenie tohto "zakázaného sveta", ktorý, sa zdalo, že sa mi nikdy nezíde. Dnes je život iný, takže je fajn, že sme študovali napríklad Schutzove motetá. Boli to veľmi príjemné a zaujímavé hodiny.

-Pamätáte si ešte dnes na prvé vystúpenie pred publikom?-
Áno, určite. Ako dirigenti na škole sme mali málo praktických možností dirigovať, pracovalo sa najmä pri klavíri, pri nahrávkach, čo je, pochopiteľne, iné ako postaviť sa pred živý zbor. Profesor Hradil nám odporučil, hľadať si šancu - byť pri nejakom zbore, asistovať dirigentovi, chodiť na náčuvy, sledovať prácu aj spôsob jednania s ľuďmi. Ja som od prvého ročníka bola pri detskom speváckom zbore Zornička, potom Bratislavskom detskom zbore, miešanom Učiteľskom zbore, tiež v Lúčnici som asistovala. Bola to veľká škola, dostala som možnosť zadirigovať si aj viesť skúšky.

Ale aby som sa vrátila k otázke. Prvé moje vystúpenie bolo v aule Právnickej fakulty, boli to promócie, kde bol pozvaný aj detský zbor Zornička, aby zaspieval na tejto slávnosti. Hlavná dirigentka z nejakého dôvodu nemohla prísť, tak som koncert dirigovala ja a cítila sa ako majster sveta. Mala som vtedy 22.


-Pamätáte si tak dobre aj na svoj prvý honorár alebo prvú výplatu?-
Na honorár si nepamätám presne. Je ale fakt, že som začala zarábať už ako študentka. To, že som asistovala v jednotlivých zboroch, to prinieslo aj nejaké, i keď neveľké peniaze.

Umelecké teleso Bratislavský chlapčenský zbor pod vedením dirigentky Magdalény Rovňákovej.
Foto: TASR//Štefan Puškáš
-Náš rozhovor robíme v Slovenskom národnom divadle, kde máte k dispozícii skúšobné priestory pre vašu zborovú prácu. Núka sa otázka, či by ste oddirigovali napríklad predstavenie opery SND? Čo by bolo k tomu potrebné?-
(opäť úsmev) Nie. Musela by som sa na to veľmi-veľmi pripravovať. Či by som na to mala, či by ma orchester akceptoval, to je ďalšia téma. Dirigovanie orchestra je iné, ako dirigovanie zboru. V orchestri je tých hlasov – teda nástrojov – ďaleko viac, na toto si človek musí cibriť sluch, musí byť na to disponovaný a musí byť výborne pripravený. Musím však povedať, že kamkoľvek sa postaviť, aj pred iný zbor, sa nedá bez prípravy. Pán profesor Haluzický mal takú krásnu vetu, vždy hovoril – sú dva druhy dirigentov, jeden má hlavu v notách a druhý noty v hlave. Tak hľaďte byť tým druhým (úsmev).

-Kto bol vaším prvým zamestnávateľom?-
Trocha to súviselo s mojím doktorandským štúdiom. Bola to Slovenská filharmónia. Bola to veľká radosť, pretože počas doktorandského štúdia som založila Bratislavský chlapčenský zbor, čo bola moja doktorandská práca. Vtedajší riaditeľ filharmónie doktor Mokrý bol do tej miery spokojný a nadšený, že mi ponúkol zmluvu, ktorá sa opakovane predlžovala.

-Kam viedli potom ďalšie vaše kroky?-
Pod hlavičkou Slovenskej filharmónie sme fungovali šesť rokov. Potom sa život skomplikoval, vraj najmä z finančných dôvodov, takže sme "boli odídení" z filharmónie. Musela som viac bojovať, hľadať si to svoje "miesto na slnku", zamestnala som sa v SĽUK-u, čím som získala nový obzor, prácu so zmiešaným zborom. Za tým prišla revolúcia a obdobie, keď sme zakladali Súkromnú umeleckú školu. Existenciu, ktorá funguje doteraz.

-Ak dovolíte, vrátime sa ešte do roku 1982. V tom roku ste založili Bratislavský chlapčenský zbor. Práca s deťmi je krásna, ale aj náročnejšia ako s "dospelákmi". Prečo práve deti, teda chlapci?-
Práca s deťmi je náročnejšia a povedala by som, ešte špecifickejšia s chlapcami. Najmä preto, že chlapčenský hlas sa mení, chlapci mutujú. Z praxe to viem, lebo som pracovala aj s dievčatami. A s dievčatami je to jednoduchšie. Ak prišla ponuka alebo zahraničný koncertný zájazd, ten dievčenský zbor vyzeral detsky – dievčensky až do osemnástich. Spomínam si, keď sme vycestovali s Bratislavským detským zborom do Japonska - išla som tam ako klaviristka – boli tam ako deti aj dievčatá, ktoré už študovali na vysokej škole. Mali vrkoče, krátku sukničku, vyzerali rozkošne a nikoho by ani nenapadlo, že to sú už mladé ženy. Chcem tým povedať, že v dievčenskom zbore sa dá rátať aj so staršími dievčatami, zatiaľ čo v chlapčenskom zbore, ak začne speváčik v dvanástich – trinástich mutovať, tak je zmena taká počuteľná, že ho nie je možné schovať do krátkych nohavíc, aby vyzeral ako dieťa. Ten hlas odišiel a musíme čakať, kým zmutuje. Vtedy sa však už k sopránu nevráti. Týmto vnímam prácu v chlapčenskom zbore ako veľmi náročnú. Každý rok musíme hľadať nové deti, každý rok musíme urobiť konkurz.

-A samotný Bratislavský chlapčenský zbor?-
Myslím, že mi pán profesor Haluzický v tomto "veľmi zavaril", pretože bol to jeho nápad. Ten prišiel najmä preto, že na Slovensku v tom čase nebol žiadny chlapčenský zbor. Predtým tieto zbory existovali väčšinou pri chrámoch. Zbory sa rozpadli a pán profesor predpokladal, že takýto zbor sa tu "uživí". Bol to on, kto oslovil riaditeľa Slovenskej filharmónie s tým, že by tento zbor mohol interpretovať detské party v oratóriách a kantátach, ktoré filharmónia interpretuje. Začínali sme s počtom 60 chlapcov, dnes je to v rozmedzí medzi 80-90 chlapcov.

-Keď tak cestujete po svete, nesuplujete trochu aj maminky chlapcov?-
Na koncertné cesty chodíme s minimom dospelých. Vždy preferujem, aby sa viezli na zájazd deti, aby si to užili chlapci, ktorí si to za svoju prácu zaslúžia. My cestujeme vždy malý tím. Ostatné roky môj syn Gabriel, ktorý je aj mojím asistentom a ktorý v zbore odmala vyrástol, hlasové pedagogičky Miriam Garajová a Monika Maglayová, klaviristka pani Hajóssyová, ktorá s nami roky hrá a pozná chlapcov. To je taká základná zostava. A ak je nás viac ako päťdesiat, berieme aj jednu mamičku, ktorá nám pomôže.

Prestížne ocenenie Krištáľové krídlo v 18. ročníku si v nedeľu 1. februára 2015 na javisku Slovenského národného divadla (SND) prevzalo desať osobností slovenskej umeleckej, vedeckej a profesijnej sféry v kategóriách architektúra, divadlo a audiovizuálne umenie, filantropia, hospodárstvo, hudba, medicína a veda, publicistika a literatúra, rock, pop, jazz, šport a výtvarné umenie. Mimoriadnou cenou za celoživotné dielo budú ocenené ďalšie dve slovenské osobnosti. V kategórii hudba získala Krištáľové krídlo Magdaléna Rovňáková.
Foto: TASR/Štefan Puškáš
-Aby toho nebolo málo, založili ste v roku 1999 Súkromnú umeleckú školu.-
Súkromná umelecká škola sa ukázala ako najlepší spôsob existencie chlapčenského zboru. Potrebovali sme zázemie a inštitucionalizovať našu prácu. V podstate sme vzdelávacia inštitúcia, pretože chlapci u nás majú nielen hodiny zborového spevu, majú hodiny sólového spevu, učíme sa hudobnú teóriu, dejiny hudby. Spievame od gregoriánskeho chorálu cez všetky štýlové obdobia aj rôzne žánre, samozrejme, aj opery. Chlapci sa s tým všetkým v praxi stretávajú. Škola je dôležitá aj v súvislosti s peniazmi, má finančnú zábezpeku, ktorá nám vytvára istotu. To, že sme veľmi blízko s profesionálnymi inštitúciami – Slovenskou filharmóniou a najmä Slovenským národným divadlom – to nám prinieslo možnosť pracovať v absolútne profesionálnom prostredí. A v operných predstaveniach aj veľmi často účinkujeme.

-Máte za sebou už 33 rokov existencie zboru, to chce minimálne medailu za statočnosť. Nemali ste niekedy chuť s tým "praštiť"?-
(a opäť úsmev) Nenazvala by som to chuť, ten nápad som mala veľmi často, ale nie vážne.

Je to náročné aj na psychiku, ale keď sa rozčúlim a budem kričať, vlastne nič nedosiahnem. Totiž, keď sa deti vyľakajú, aký krásny hlas možno očakávať? Toto je pre mňa taká celoživotná škola trpezlivosti, ovládania sa, hľadania spôsobu, ako pekne a rýchlo niečo nacvičiť, ísť dopredu. Tým, že chlapci mutujú, nemáme dva – tri roky na to, aby zistili, ako sa spieva, správne dýcha a podobne. Je na nás dospelých, aby sme našli spôsob, ako ich viesť rýchlo a kvalitne, aby nám to netrvalo dlho.


-Počúvajú vás chlapci na slovo?-
My máme cez prázdniny sústredenie. A nováčikovia, ktorých prijímame v júni, sú na sústredenie pozvaní. To znamená, že v prípade nových detí ich prvý kontakt so zborom je ten, že vidia a počujú starších chlapcov. Registrujú, ako to funguje, ako to spieva a ako poslúchajú, pretože si dovolím tvrdiť, že mám veľmi vychovaný spolok. Funguje to na slovo, ale to sa tí malí musia naučiť.

-1. februára ste získali ocenenie Krištáľové krídlo za rok 2014 v kategórii hudba. Dalo vám Krištáľové krídlo nové krídla do tejto náročnej práce?-
Krištáľové krídlo v mojich očiach mi potvrdilo predovšetkým to, že sa o nás vie, že nás spoločnosť registruje. Ľudia, ktorí sa stretli v odbornej porote, sú všetko osobnosti, ktoré si veľmi vážim a ktoré uznávam. Cením si, že skutočne hodnotia túto prácu tak vysoko. To je pre mňa fantastické, aj pre celý môj pedagogický kolektív aj pre chlapcov. Skutočne si to veľmi – veľmi považujeme, pretože je to obrovské gesto spoločenského uznania. A to každý potrebuje.

-Koľko ocenení ste počas existencie zboru získali? Založili ste si sieň slávy?-
(opäť smiech, úprimný a sympatický) Neviem presne, koľko ich máme. Však to nerobíme pre ocenenia. Ale vnímam to tak, že v ostatnom čase sme dostali Cenu ministra kultúry SR v oblasti profesionálneho umenia, už máme Zlatú medailu prezidenta SR, máme ceny zo súťaží. To je báječné, pretože na súťažiach sa musíme konfrontovať, musíme sa vytiahnuť. Aj keď nie som priateľom súťaží, lebo tam vždy musíme naštudovať hodiny a hodiny hudby, ktorú by som možno sama nevybrala a ktorú často už potom veľmi nepoužijeme. Je to super, že sa dostaneme na špicu. Pre mňa je to potvrdenie toho, že vieme, že je to dobré (skromný úsmev). Vždy až po súťaži, keď to dobre dopadne, poviem tej generácii chlapcov, ktorá práve dospievala, že my sme zatiaľ na súťaži mali len prvé miesta. Ale nikdy by som im to nepovedala pred súťažou, aby ich nezväzovala prílišná zodpovednosť. Každé ocenenie je vyznamenaním, teším sa, že ich máme.

-Prešli ste kus sveta. Môžete hodnotiť publikum, ktoré je také naj?-
Publikum reaguje spontánne v podstate takmer všade. Sú medzi nimi rozdiely. Pri našej prvej ceste na sever pred 15-timi rokmi tam bol taký zvyk, že sa po skladbách netlieskalo. Tlieskalo sa až na konci koncertu a to bolo pomerne stresujúce. Mysleli sme si, že je zle, že niečo nie je v poriadku. Potom na konci by nás boli nosili na rukách. Dostali sme vysvetlenie, že nechceli narúšať atmosféru. Na druhej strane, dostali sme sa párkrát do Ameriky a tam to ide do opačnej situácie. Napríklad, po koncerte som dostala retiazku, totiž prišla za mnou vyplakaná dáma, ktorá povedala – nič tu nemám, ale toto si musíte vziať - a dala si retiazku dole z krku. Takže zase extrém. Publiká sú veľmi rôzne. Ale máme šťastie, pretože nám publikum obvykle skoro vždy reaguje veľmi srdečne a my sa vždy snažíme, aby náš výkon bol na sto percent, či je tá sála alebo kostol preplnený, či sa propagácia nezadarila a ľudí je menej. Vždy hovorím, keby tam sedel jeden človek, ktorý miluje hudbu, tak to má zmysel pre neho zaspievať. Chlapci poznajú túto moju filozofiu a vždy sa snažíme ísť naplno.

-Čo vám hudba dáva?-
Nad tým nerozmýšľam, čo mi dáva, lebo je to môj každodenný chlebík a dáva mi možno silu žiť, energiu, pochopiteľne radosť, jedno s druhým. Tým, že žijem hudbou od rána do večera, tak to neriešim, čo mi dáva.

-Stačí vám na to všetko 24 hodín?-
Niekedy nestačí, poviem prečo a trocha sa popýšim. Popri tom, že vediem zbor a venujem sa mu umelecky, som aj jeho manažérka. To znamená, že v noci obvykle trávim hodiny pri počítači na internete. Komunikácia s krajinami, kde je ten čas celkom iný - u nás polnoc a tam biely deň - pričom potrebujem reagovať. Snažím sa byť v obraze, komunikujem, hľadám príležitosti, registrujem festivaly, na ktoré by sme napríklad v budúcnosti radi išli. Nie je jednoduché hľadať kvalitné príležitosti.

-Pomáha vám rodina?-
Bez tejto pomoci by to ani nešlo. Dokonca poviem, že rodina mi veľmi pomáha aj tým, že nie som tak jazykovo zdatná, ako by som potrebovala. Som nemčinárka, dohovorím sa, ale písané slovo v kontakte s usporiadateľom koncertu je iné. Mám to šťastie, že dcéra je výborná angličtinárka, moja nevesta je výborná nemčinárka, a len doplním, že dcérin manžel je flautista. Aj to sa udialo, že v niektorej skladbe sme potrebovali flautu. Takže sme taká muzikantská spoločnosť, všetci sme "blázni" do hudby.

-Aké máte želanie do ďalších dní, týždňov, prípadne mesiacov či rokov?-
Aby prichádzali šikovné deti. Toto je dosť ťažké. Vždy v júni, v čase, keď sa blíži konkurz, snažíme sa, aby sa o nás vedelo. Aby sa rodičia dozvedeli, že majú možnosť prihlásiť k nám talentovaného speváčika. Potom je to už naša práca, teda to, čo robíme radi, čo nás teší. Chodíme po školách, snažíme sa, aby sme počúvali deti, podchytili talenty. Toto si želáme.

-Máte svoju životnú múdrosť, ktorou sa riadite?-
Veta, ktorá ma sprevádza životom, je otázka môjho profesora, ktorému keď som hovorila o svojich snoch či túžbach, tak sa ma vždy opýtal: "A čo pre to robíte?" Tú otázku mám pred sebou často. A vždy sa snažím nájsť celý stĺpec odpovedí, čo všetko je dôležité urobiť, aby sme sa dopracovali k úspešnému výsledku.

Rozhovor s klaviristkou, dirigentkou, umeleckou vedúcou a manažérkou Magdalénou Rovňákovou je súčasťou multimediálneho projektu Osobnosti: tváre, myšlienky, v rámci ktorého prináša TASR každý týždeň rozhovory a fotografie osobností slovenského, európskeho i svetového politického, spoločenského, ekonomického, športového a kultúrneho života.

Páči sa mi TERAZ.SK na Facebooku

Staňte sa fanúšikom a sledujte dôležité správy z TASR priamo na vašom Facebooku.