Bratislava 14. septembra (TASR) – Básnik, prekladateľ, publicista, evanjelický kňaz a učiteľ, to je krátka charakteristika Emila Boleslava Lukáča. Patril k významným osobnostiam slovenskej medzivojnovej a povojnovej literatúry, spoločenského, kultúrneho i politického života. V nedeľu 14. septembra uplynulo 35 rokov od jeho skonu.

Vo svojej tvorbe sa opieral o kresťanskú gnozeológiu a sociálnu problematiku. Formovali ho diela Štefana Krčméryho, Vladimíra Roya, Jána Smreka. Priatelil sa s Ladislavom Novomeským a Danielom Okálim. Stretával sa s Jankom Jesenským a organizoval spoluprácu s českými spisovateľmi.

Emil Boleslav Lukáč sa narodil 1. novembra 1900 v Hodruši (dnes Hodruša-Hámre). Študoval na lýceu v Banskej Štiavnici (1910-1918), pokračoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte a Filozofickej fakulte Univerzity Komenského (UK) v Bratislave (1918-1922). Jeho štúdiá pokračovali vo Francúzsku, na Sorboni v Paríži navštevoval fakultu protestantského bohoslovia a filozofickú fakultu (1922-1924) a štúdiá zavŕšil na evanjelickej teologickej fakulte v nemeckom Lipsku. V roku 1934 získal doktorát z filozofie. Povolanie kňaza vykonával krátko, v rokoch 1922-1924 bol kaplánom v Martine, Modre a Brezne. Od roku 1924 bol generálnym tajomníkom evanjelickej cirkvi a.v. pre odbor mládeže, zároveň bol administrátorom v Brezne a v tom istom roku zakladal Spolok slovenských spisovateľov (SSS). Od roku 1926 začal pôsobiť ako pedagóg, najskôr vyučoval slovenský jazyk na Hudobnej a dramatickej akadémii v Bratislave a v rokoch 1933-1947 bol profesorom na Dievčenskom reformovanom gymnáziu v Bratislave.

V predvojnovom období sa Emil B. Lukáč zapájal aj do politiky. Stal sa poslancom Národného zhromaždenia ČSR v Prahe (1936-1939), v období Slovenského štátu bol poslancom Slovenského snemu. Po oslobodení sa stal prednostom na odbore literatúry a umenia na Povereníctve školstva a osvety (1947-1950). Potom upadol do nemilosti komunistického režimu. Zamestnal sa v Literárnom múzeu Janka Jesenského (1950-1955) a v rokoch 1955-1965 pracoval ako korektor v Západoslovenských tlačiarňach v Bratislave.

Po celý život bol E. B. Lukáč činný v oblasti literatúry. Po vzniku SSS bol v rokoch 1933-1938 jeho tajomníkom a zároveň predsedom literárneho odboru Umeleckej besedy slovenskej. V roku 1936 zorganizoval I. kongres slovenských spisovateľov v Trenčianskych Tepliciach. V roku 1940 založil časopis Tvorba, ktorý do roku 1944 viedol. Vrátil sa k nemu v rokoch 1948-1950 ako redaktor. Prácu novinára vykonával v Národných novinách v Martine (1920), v časopise LUK (1930), viedol kultúrnu rubriku spoločenského časopisu Týždeň (1946-1950). Redigoval viacero časopisov: Nový rod (1924-1934), Mladé Slovensko (1928), Revue SSS Slovenské smery (1933-1938) a i.

Poézia bola pre E. B. Lukáča duchovným priestorom, v ktorom sa angažoval celou svojou bytosťou. Humanizmus, sociálna spravodlivosť sa niesli celou jeho tvorbou: Spoveď - 1922, Dunaj a Seina - 1925, Hymny k sláve Hosudarovej - 1926, O láske neláskavej - 1928, Spev vlkov a iné básne - 1929, Križovatky - 1929, Elixír - 1934, Moloch - 1938, Bábel - 1944, Záhrada útechy (výber prekladov z európskej poézie) - 1949, Óda na poslednú a prvú - 1967, Parížske romance - 1969, Srdce nad Kaukazom - 1978 a i. Je autorom libreta k opere Viliama Figuša - Bystrého Detvan (1928). Prekladal z maďarskej, ruskej, nemeckej, francúzskej, anglickej a orientálnej literatúry.

Svoje diela uverejňoval aj pod pseudonymami: lč, Lč. Aktívne pomáhal mladým slovenským spisovateľom (posudzoval, opravoval a korigoval ich texty). V roku 1976 získal za svoje dielo titul Zaslúžilý umelec.

Emil Boleslav Lukáč zomrel 14. septembra 1979 v Bratislave.