Bratislava 18. novembra (Teraz.sk) - Vo svojej novej knihe sa Gustáv Murín venuje príbehu bratislavskej mafiánskej legendy, Petra Steinhübela, prezývaného Žaluď. "Bola to príležitosť spisovateľsky dotvoriť príbeh, ktorý stále ostáva záhadou," povedal na margo Žaluďovej vraždy zo 4. augusta 1999 pre Teraz.sk Murín.

Portál Teraz.sk vám ponúka na pokračovanie ukážky z knihy Gustáva Murína, ktorá vychádza v nakladateľstve Matice slovenskej. Táto ukážka popisuje vojnu slovenského a albánskeho podsvetia a postupné vypudenie albánskej mafie z nášho hlavného mesta.

Volajú ma Žaluď
...a ešte ma nedostali
Príbeh jedného mafiána

Foto: TASR

Novinár zavrie poznámky. Už sa radšej na nič nepýta...

Chvíľu mlčky sedia, keď sa Novinár ešte raz s povzdychom vzchopí už nie k otázke, ale ku konštatovaniu: „Mimochodom, Štajner mi výslovne povedal, že je to jeho zásluha, ako tu skončil pokus Albáncov ovládnuť podsvetie hlavne v Bratislave. Ale zase dvaja ľudia nezávisle od seba to spochybnili. Vraj on s nimi nebojoval...“
„A prečo by mal? Veď on je financmajster. On by mohol mať zásluhy, že na tú vojnu proti nim dal peniaze. Každá vojna stojí na peniazoch, aj tá mafiánska. A zásluha by to mohla byť veľká, lebo Albánci tu začali po roku 1989 vo veľkom najskôr prevážať, ale potom aj šíriť drogy. Základne mali v kaviarňach, kde sa dá vymeniť dávka za peniaze nenápadne. Najskôr začali v centre mesta – na Obchodnej ulici to bolo bistro Malý Muk, to fungovalo, kým ich naši odtiaľ nevyprášili, potom bar Regina v budove Veľkého Baťu, dnes je tam nejaké Alizé a hlavne bar Polom na SNP-čku. Skúšali to aj v Petržalke. Len si predstav, čo by to bolo, keby uspeli! Sídlisko veľké ako druhé najväčšie mesto Slovenska, kde nemáš žiadne divadlo, poriadne kino a kopu mladých, čo sú celí žhaví vyskúšať „veľký svet“ a nejaký takýto zmrd im podstrčí herák z Turecka. Základňu mali v bistre Hardy na Šustekovej ulici a šéfoval tomu nejaký Zulfi. Raz za deň privážal zásoby odniekadiaľ z prístavu a predávali mu to dvaja miestni mládežníci. Denný obrat odhadom dvetisícpäťsto doláčov! To je kšeft, čo? A tá naša slávna Polícia na to srala, ako na placatý kameň! Ani sa k tomu svinstvu nepriblížila. Ešte aj tých zadrbaných Albáncov niektorí policajti kryli. Veď keď zarábaš denne taký balík, kúpiš si aj policajta. Kurva, ale som sa samonasral...“
Kolega Novinára zamáva na čašníčku a objedná si ešte raz obrátený biely vínny strik. Vyschlo mu v hrdle, tak kým ho nedostane, neprehovorí. Zato rozmýšľa.
„Vieš, nie je blbý ten tvoj Štajner. Tento príbeh, ako sa slovenská mafia sama, bez pomoci štátu, postavila nielen Albáncom, ale vôbec cudzím mafiánom, by mohol brnknúť na strunu nášmu prikrčenému vlastenectvu. Lebo my sme hrdí, ale tak potichu. Tu totiž stále funguje mýtus o malej bezmocnej krajinke, ktorú každý, čo ide okolo, pekne pokefuje. Ale nie je to úplne tak a vojna s albánskou mafiou je celkom názorný príklad, že sa vieme brániť. A ak mal v tom ten tvoj Štajner omočený, čo len malíček, tak aj to je zásluha... Pozri, ja o tomto podivuhodnom fenoméne uvažujem už dávno. Zlyhala polícia, kriminálka, tajná služba a naraz tí najhorší v tejto spoločnosti čistia túto krajinu od svinstva drog? Veď to stojí za knihu, alebo aspoň časť z nej! Keď zaplatíš tento strik, a možno ešte jeden...,“ Kolega sa previnilo uškrnie, ale Novinár len mávne rukou, Žaluď dobre platí, „..tak by si sa mohol pozrieť na niečo, čo som o tom pred časom spísal. Len také poznámky. Publikovať to nemám kde, nie som blázon poštvať proti sebe našich policajtov. Lebo vieš – neschopní, sú schopní všetkého!“

POZNÁMKY o tejto vojne v podsvetí:
Hlavným bitevným poľom zrážky slovenskej a albánskej mafie sa stalo nákupné stredisko Jadran. V prvej línii za slovenskú stranu boli dvaja bossovia – Surovčík, ako „ekonóm mafie“ a jemu blízky Takáč, ako šéf „bojovníkov“. Albánci si robili kšefty v Bratislave od pádu komunizmu už roky, ale pri svojej expanzii narazili na Surovčíkove podniky, ktoré chránili Takáčovci. A Takáč dokázal dať dokopy celkom slušnú armádu bijcov. Tí vyprášili albánskych dílerov najskôr z petržalskej reštaurácie Alfa.
O týždeň, v noci na 20. júna 2003, explodoval juhoslovanský ručný granát na Fedinovej ulici v Petržalke na parkovisku pred reštauráciou Alfa a súčasne podobný aj vo Veľkom Bieli pred vchodom do motela Kotva. Tretí poškodil fasádu erotického salónu Kotva v Podunajských Biskupiciach. Štvrtý výbuch sa ozval krátko pred pol druhou v noci na chodníku na bratislavskej križovatke Rožňavskej a Tomášikovej ulice pred budovou, kde sídli viacero firiem. Ten štvrtý útok je dodnes nevyjasnený, ale tri predošlé podniky patrili Surovčíkovi. Nikto nebol zranený, ale správa bola jasná. Ďalšia vojna v podsvetí sa začala.
Už o dva dni, len čo Takáčovci zoskupili potrebné sily, vyrazilo komando dvadsiatich vyholených hláv do nákupného strediska Jadran, kde mali Albánci niekoľko barov a hlavný distribučný sklad drog. Svalovci predstierali policajnú raziu. Mali na sebe kukly a maskáče. Vzápätí bejzbalovými palicami zničili zariadenie albánskych podnikov. Päť hostí bolo zranených. Majiteľ jedného zo zdemolovaných podnikov, kosovský Albánec, verejne hovoril o pomste.
+ K poznámkam je priložený výstrižok z novín, kde Jozef Surovčík hovorí: „Je poľutovaniahodné, že som bol zatiahnutý do týchto praktík. Prevádzkovateľ jednej zo zničených reštaurácií v Jadrane albánskeho pôvodu obvinil v médiách moju osobu z konkurenčného boja. Som podnikateľ v oblasti gastronómie, jeho vyhláseniam o odvete a pomste nerozumiem a od tohto človeka sa dištancujem.“
Surovčík vlastnil začiatkom 90. rokov aj vychytenú diskotéku Laverna na námestí SNP. Ešte v tú noc sa tam pokúsila vtrhnúť skupina Albáncov, ale boli očakávaní. Strhla sa prestrelka, na ktorú doplatil jeden postrelený Albánec.
Albánci boli takým odporom zaskočení.
+ Na okraj poznámok veta s výkričníkom: „Kam zmizol ich najsurovejší zabijak Vampír?!“
Surovčík s Takáčom prešli do protiútoku. Dvadsať ozbrojených mužov prišlo do Cafe Vienna v centre Bratislavy a donútili albánskeho majiteľa odísť. Jednoducho ho vystrkali z podniku a dôrazne upozornili, aby sa už nevracal.
+ Na okraj poznámok: „To robili aj ne-Albáncom. Takto prebrali Diničovci za smiešne odstupné vychytenú diskotéku Riccardo“.
Albánci sa rozhodli povolať posily, najmä z Kosova. A o mesiac vyrazili do protiútoku práve v Jadrane, kde mal reštauráciu aj Surovčík. Signálom mal byť výbuch ich obľúbenej zbrane – ručného granátu zo skladov bývalej juhoslovanskej armády. Ten mal hodiť Bosniak Marko K., ale ten to zbabral. Granát mu vybuchol v rukách skôr, ako ho stihol odhodiť, a zabil ho. Výbuchom prišiel o tvár a policajti ho identifikovali len podľa pasu, čo mal pri sebe. Jeho albánsky spolubojovníci sa rozpŕchli a už sa pred Jadranom neobjavili.
Ešte v to poobedie desať svalovcov vážne dobilo dvoch Albáncov, ktorí sedeli v bare Regina v centre Bratislavy. Z tridsiatich prítomných zákazníkov nepodal svedectvo ani jeden. Ani nemusel, lebo Albánci odmietli podať trestné oznámenie na neznámych útočníkov. Oni si vraj takéto spory riešia inak...
Ale skôr, než sa zmobilizovali, dostali smrteľný úder.
Ich najvyššia autorita a šéf Nedžad A. alias Samko, sa preventívne stiahol a urobil všetky opatrenia proti možnému útoku. Patril mu hotel Evona na Zlatých pieskoch, vďaka čomu sa toto miesto stalo najväčším prekladiskom drog a kradnutých áut. Na to, aký bol bohatý, žil pozoruhodne skromne. Jeho bytík na prízemí bol situovaný hneď vedľa recepcie, takže mal prehľad o tom, kto ide. Na vrchole vojny jeho ľudí s miestnou mafiou už z neho prakticky nevychádzal. A ak, tak s početnou ochrankou. Okná mal zadebnené, žil v polotme. So zbraňou chodil neustále aj po tom malom byte. Nebral si ju len na záchod – a tam ho dostali.
+ Kópia z policajnej správy: „...Muž macedónskeho pôvodu s prezývkou Samko, vek 64 rokov, nižšia korpulentná postava. Nájdený vo vlastnom byte. Vrah vstúpil bez stôp násilia na dverách. Zavraždený sedel pri otvorených dverách toalety na záchodovej mise s jedinou strelnou ranou v strede čela. Jeden zo scenárov vyšetrovania sleduje motív osobných konfliktov v manželstve. Slovenská manželka poškodeného v tej dobe chodila s iným mužom. V dobe vraždy boli spolu v Tatrách. Poškodený o nevere vraj vedel. Ako sa mohol vrah dostať do bytu je predmetom vyšetrovania. Záchod je hneď pri vchodových dverách, ktoré vraj poškodený mohol dosiahnuť a tým pádom otvoriť známej osobe aj z pozície, v ktorej bol nájdený...“
Od tejto chvíle sa začali Albánci sťahovať a predávať svoje podniky, medzi nimi aj Queen´s Pub. Drogovú scénu ovládla po nich miestna mafia novými „produktami“ typu pervitínu...


17. kapitola

STREDA, 14. júl 1997. Pracovňa veľkopodnikateľa Štajnera, desať hodín.
„Tlačová agentúra vydala správu, že na vás pred dvoma dňami strieľali.“
„Nezmysel, je uhorková sezóna, vymýšľajú si!“
„Ale prebrali to skoro všetky denníky. Ešte že ich nie je už tak veľa. Smena napríklad píše, že podľa, samozrejme, nemenovaného zdroja to bolo niekedy večer na Bajkalskej ulici, citujem: ...doteraz neznámi páchatelia strieľali na jeho Mercedes Jeep a jeho minuli len preto, lebo si proti zvyku presadol na miesto vodiča a riadil sám. Oknami vozidla preletelo niekoľko striel a jedného z ochrankárov jedna zasiahla do ramena...“
„Hovorím, že je to blbosť, tak je to blbosť!“
Žaluď trieska do svojho mahagónového pracovného stola, až spisy lietajú. Novinárovi sa trasie zložka novín v ruke. Stojí tu ako Jojo a najradšej by sa na mieste prepadol niekam, kde sa nestrieľa a netrieska do stola.
„Ten somár sa postrelil sám. Čistil si zbraň, to sa stáva...“
„Na pleci? Od chrbta?“
„Tak dosť! Kto vás platí? Komu máte veriť, mne, alebo tým škrabákom!?“
Žaluď rytmicky, ale o poznanie menej hlučne, bije päsťou do stolu. Hlavu ma sklonenú a mrmle si akoby pre seba.
„Chcú ma zničiť. Takéto reči ma oberajú o partnerov. Zastrašuje ich to a ja akurát teraz najmenej potrebujem takéto očierňujúce správy. Rozumiete?!“
Zdvihne hlavu a skoro prosebne pozrie na Novinára.
„Z čoho vás zaplatím, keď mi takéto údajné správy zruinujú kšefty? Je to aj vo vašom záujme, aby nič také nebolo v novinách. Je vám to jasné?!“
Novinár prikyvuje, ale nie je mu jasné, čo s tým narobí.
„Napíšete to... no, keď sa všetko poprie...“
„Dementi.“
„Napríklad. Ochrankára pošleme hneď na dovolenku, aby ho tí zmrdíci nevyčmuchali. A zistite si, čo a kde sa v ten večer v meste hralo. Pokojne aj v opere. A napíšte, že som tam bol. Svedkov si kúpime... Ale hlavne, zistite, ktorý zmrd to vytiahol, keď ja som Polícii nič nenahlásil, jasné?“
Na stole sa rozozvučí telefón.
Žaluď ho neochotne zdvihne: „Moment...“
Pozrie na Novinára.
„Všetko jasné?“
Novinár nesmelo prikývne.
„Tak do práce...“

(pokračovanie)








(pokračovanie)

Pozrite si fotogalériu s reálnymi fotkami z rokov 1998 až 2000:

Foto: G. Murín