Bratislava 28. marca (TASR) - Prevládajúcim námetom akademického maliara Gustáva Mallého sa stali žánrové obrazy zo života slovenského ľudu. Smeroval k Benkovej monumentálnej koncepcii, ale bez akejkoľvek heroizácie. Dospel k odhaleniu skutočnosti zbavenej romantického prístupu. Bol predstaviteľom slovenskej expresionistickej maľby. Jeho diela sú súčasťou stálej expozície Maliarstvo 1918 – 1945 v Slovenskej národnej galérii v Bratislave.

V začiatkoch svojej pedagogickej praxe vyučoval G. Mallý neskorších popredných slovenských maliarov, akými boli Ľudovít Fulla, Koloman Sokol, Cyprián Majerník, Ján Mudroch či Ján Želibský. Bol spoluzakladateľom Grupy uhorsko-slovenských maliarov v Žiline (1903), Spolku slovenských umelcov v Martine (1919) a Umeleckej besedy slovenskej v Bratislave (1921).

Gustáv Mallý sa narodil 21. mája 1879 vo Viedni, ale ako sedemročný sa vrátil s rodičmi do Skalice. Tu navštevoval meštiansku školu a dva roky (1894 - 1896) súkromnú školu maliara Záhorského v Prahe. Ďalšie dva roky pražskú umelecko-priemyselnú školu, jeho pedagógom bol profesor E. Liška. V štúdiu ho podporoval brat jeho otca Ján Mallý-Dusarov.

Bol to významný národno-kultúrny dejateľ, novinár, vydavateľ, vysokoškolský učiteľ, cirkevný hodnostár a politik. Keďže jeho otec bol živnostník a matka domáca, kultúrnu a vzdelanostnú úroveň mu dokonale nahradil strýko a vlastná túžba po vzdelaní. Tá ho priviedla do Kráľovskej akadémie výtvarných umení v Drážďanoch v Nemecku (1898 - 1900), kde študoval u profesora L. Pohleho a neskôr do Pittsburghu a New Yorku v Spojených štátoch amerických (1901 - 1902). Tu vystavoval aj svoje práce. V roku 1902 sa vrátil domov, do Skalice. V roku 1905 sa oženil a usadil vo Vinosadoch – Malom Tŕní, v roku 1908 sa presťahoval do Pezinka. Neskôr žil v bratislavskej Petržalke, mnohí mu v tom období vyčítali, že stratil kontakt so slovenským vidiekom, prírodou i ľuďmi.

Gustáv Mallý mal aj priekopnícke zásluhy ako organizátor výstavníckej činnosti a najmä ako výtvarný pedagóg. V roku 1911 založil súkromnú maliarsku školu v Bratislave, kde začínali maľovať mnohí poprední výtvarníci. V 30. rokoch 20. storočia usporadúval po Slovensku výstavy. V roku 1941 prevzal po Martinovi Benkovi Oddelenie kreslenia a maľovania na Slovenskej vysokej škole technickej, od roku 1946 bol aj profesorom na Odbore výtvarnej výchovy Pedagogickej fakulty Slovenskej univerzity v Bratislave. Pre zlý zdravotný stav sa v roku 1949 profesúry vzdal. Zomrel v Bratislave 3. augusta 1952. Pochovaný je na Martinskom cintoríne.