Bratislava 19. novembra (TASR) - Vydavateľstvo Kalligram v Bratislave, ktoré sa programovo orientuje na slovensko-maďarské vzťahy, vydalo v rámci Roka Ľudovíta Štúra vedeckú monografiu súčasného maďarského historika mladej generácie Józsefa Demmela Ľudovít Štúr. Na titulnom liste publikácia uvádza aj podtitul - Zrod moderného slovenského národa. Z maďarského vydania, ktoré vyšlo v roku 2011 tiež vo vydavateľstve Kalligram, dielo preložila Galina Šándorová, doslov napísal Rudolf Chmel.

Monografia sa začína akoby nultou kapitolou, ktorá obsahuje Predslov k slovenskému vydaniu, Prológ a ďalšie „vysvetľujúce“ podkapitoly, ktoré autor zhrnul pod jednotný názov Otázky slovenskej a maďarskej recepcie Ľudovíta Štúra (1856 - 2009).

Podstatný historiografický obsah si autor chronologicky rozdelil na dve časti. Prvá časť (I.) obsahuje obdobie od konca 16. storočia, kedy začína byť historicky zaujímavý pôvod a rod Ľudovíta Štúra a končí sa podkapitolou Súkromný život Ľudovíta Štúra, čiže „bratislavským obdobím“ Štúrovho života, od študentskej mladosti, až po rok 1845, teda po vznik Slovenských národných novín.

Druhá časť (II.) monografie rozpráva o Štúrových politických zápasoch, teda od vzniku SNN, voľby za poslanca do uhorského snemu, Štúrovo poslanecké účinkovanie a jeho následné postavenie v Slovenskom povstaní 1848-1849, ktoré autor nazýva „občianskou vojnou“, až po „Život Ľudovíta Štúra v Modre“ a jeho skon.

Monografia Józsefa Demmela Ľudovít Štúr je pohľadom maďarského historika, pohľadom z pravej strany Dunaja na prakticky záverečné polstoročie našich spoločných dejín. Nie je to typická životopisná monografia. Primárne je to monografia o svete, do ktorého sa Ľudovít Štúr narodil a v ktorom mu prichodilo žiť a o spoločnosti, s ktorou sa pustil do boja v mene národnej slobody slovenského národa, ale i v mene jeho slobody ľudskej a občianskej. Napriek tomu, je tu celý rad pramennými dokumentmi potvrdených cenných informácií a údajov o Štúrovom bližšom i širšom okolí. Tak sa, napríklad, dozvedáme zaujímavé podrobnosti o rode a sociálnom pôvode Leopolda Petza, po jeho otcovi prvého učiteľa mladučkého Štúra v Rábe. Podobné informácie dostávame o pôvode a úlohe šľachtického rodu Zayovcov v uhorských, a teda i slovenských dejinách a následne o šľachtickom rode Ostrolúckovcov. V tejto súvislosti nám autor spochybnil, až zamietol prítomnosť ľúbostného vzťahu Adely Ostrolúckej a Ľudovíta Štúra. Na druhej strane prijíma fakt, že v rokoch 1851-53 Ľudovít Štúr chodieval z Modry do Viedne učiť Adelu po slovensky. Tu vyvstáva otázka: šľachtická slečna naozaj tak veľmi túžila naučiť sa po slovensky, a to dokonca v prvých mesiacoch a rokoch po rozpačitých výsledkoch revolúcie, že za učiteľa - lektora nechcela nikoho iného len Štúra?

Autor prechádza mlčaním také udalosti zo života Štúra a jeho študentov, akou bola pamätná vychádzka na Devín koncom apríla 1836, obišiel aj Štúrovo vysokoškolské štúdium na univerzite v Halle. Nezaznamenal ani literárne a kultúrne aktivity Štúrových študentov na bratislavskom lýceu, ani dramatické okolnosti exodu bratislavských študentov do Levoče a vzniku našej dnešnej štátnej hymny. Pokiaľ ide o lýceum, tu venuje pozornosť len záverečnému sporu okolo Štúrovho účinkovania na škole s evidentnou snahou obhájiť konanie grófa Karola Zaya.

Spomenúť treba aj podvedomú, ale v podmienkach trhovo-biznisového kapitalizmu zákonitú „bulvarizáciu“ témy. Prejavuje sa to v preexponovanom záujme o Štúrov súkromný život, teda - z čoho žil, keď si mohol, napríklad, dovoliť dať ušiť predpísaný poslanecký oblek a vždy byť perfektne nahodený, ako aj v rozpitvávaní jeho sexuálnej orientácie a vzťahu k ženám.