Prezidentské voľby 2024
Najnovšie správy
Po návrate do Martina v septembri 1878 nastúpil za redaktora Národných novín.
Autor Teraz.sk
Bratislava 31. marca (TASR) -„Nižepodpísaný oznamuje úctive ctenému obecenstvu, že otvoril v Uh. Skalici svoju pravotársku kanceláriu a odporúča sa týmto do blahosklonnosti cteného obecenstva. Byt: Hornia potočná ulica, v dome panej Zálešíčky. Nro. 189. Uh. Skalica, dňa 1-ho novembra 1874. Svetozár Hurban, pravotár.“
Týmito slovami v miestnej dobovej tlači i na samostatných letáčikoch sa prihovoril mladý právnik Svetozár Hurban občanom Skalice i blízkeho okolia po zložení advokátskej skúšky v Budapešti pri prvom pokuse otvoriť si samostatnú právnickú kanceláriu. Bolo to ešte pred svadbou s Idou Dobrovitzovovu, ktorá v tom čase stále bývala v Bratislave. Po svadbe 4. mája 1875, ktorá bola v Bratislave, do Skalice odišli už obaja. Mysleli si, že natrvalo.
Pravda však bola iná. Aj keď mladomanželská láska a šťastie dokážu prekonať mnohé prekážky, im sa nedarilo. Klientov v Skalici bolo málo, peňazí ešte menej, a tak sa Svetozár musel poobzerať po širšom slovenskom okolí. A to najmä odvtedy, keď sa stal otcom. V júni 1876 sa mladomanželom totiž narodilo prvé dieťa, dcéra Viera. Odvtedy sa u nich „premena miesta“ stala témou každého dňa. Hurban sa radil s otcom i s viacerými priateľmi zo štúdií.
V lete 1877 sa pokúša o otvorenie advokátskej kancelárie v Námestove, lebo „na Orave je pravôt mnoho, a pravotárov málo“. Lenže nebola to pravda, všetci Oravci akoby sa naraz udobrili. Preto sa koncom októbra sťahuje do Liptovského Svätého Mikuláša. Tam si otvára advokátsku poradňu a v Prešove ho dokonca prijmú za člena advokátskej komory. Napriek tomu živorí tak, že nemá ani na drevo, aby si v izbe troška prikúril počas bezohľadnej liptovskej zimy. Jeho žena i s dcérkou zatiaľ bývajú u Idinej sestry v Banskej Bystrici, vydatej za bankového úradníka Jána Kyszelyho. V tom období Svetozár Hurban uvažuje aj o emigrácii. Do úvahy pripadala Dolná zem, Bulharsko alebo Rusko. To asi najviac, pretože v tom období sa intenzívne učil po rusky.
Ako to už v slovenských pomeroch býva a pretrváva dodnes, zachránil ho literárny talent a literárna tvorba. A zachránil nielen jeho osobu a rodinu, ale zachránil ho aj pre našu kultúru, novinárstvo, literatúru a do značnej miery i pre politiku. V tom čase už bol pomerne dosť známy ako mladý, nádejný spisovateľ. V Skalici u známeho tlačiara Jozefa Škarnicla mu vyšiel preklad poémy nemeckého básnika Jozefa Viktora Scheffela Žalmy z hôr, jeho básne sa objavujú v časopisoch Orol, Zora, v Národných novinách i v zborníku Nitra, kde dokonca publikoval aj preklad Scheffelovej prózy Juniperus. To všetko si všimli martinskí národovci, ktorí sa už ako-tak spamätali z barbarskej likvidácie Matice slovenskej a nenápadne mu navrhli, pravdepodobne cez básnika Hviezdoslava, že by mohol byť užitočný vo vtedajšom centre slovenskej kultúry a literatúry - v Martine. A Svetozár Hurban sa toho chytil. Po „definitívnom dohovore“ s Jánom Franciscim a Matúšom Dulom prichádza do Martina 10. júna 1878 a už tuší, že toto mesto sa stane jeho osudom. Stáva sa redaktorom časopisu Orol. No skôr, ako stihol zredigovať prvé číslo, dostal povolávací rozkaz k 72. pešiemu pluku. A musí narukovať tak rýchlo, že ani nestačí zájsť za ženou do Banskej Bystrice manželsky sa rozlúčiť. V Bratislave ho oblečú do mundúru a o niekoľko dní je už v Terste, kde ho naložia na vojnovú loď a odvezú do Kotoru a odtiaľ do Dubrovníka.
Každé zlo je však na niečo dobré, každá minca má rub aj líce. Neslúžil dlho, iba tri mesiace. No do Martina si priniesol toľko zážitkov, že z toho čoskoro vznikol cyklus básní Jaderské listy i cestopis Kotorská boka, uverejňovaný na pokračovanie v Národných novinách. Z oboch diel sa môžeme dozvedieť, že sa priamo zúčastnil aj bojov o pevnosť Sarina v Hercegovine, z ktorej bolo treba vytlačiť Turkov. Ako vidieť, v bojoch s Turkami máme bohaté, dávne i nedávne, tradície.
Po návrate do Martina v septembri 1878 nastúpil za redaktora Národných novín. Asi najviac preto, lebo sa ukázalo, že je nielen talentovaný básnik, ale aj pohotový publicista. No a pre celú rodinu, ktorá sa čoskoro mala rozrásť o ďalšieho člena, sa našiel aj byt. Stal sa ním tzv. „horváthovský dom“. Dom patril miestnemu evanjelickému farárovi. Ten však mal nad hlavou farskú strechu a byt nepotreboval. Ako sa ukázalo neskôr, tento dom v strede starého Martina sa stal celoživotným bydliskom Svetozára Hurbana Vajanského. Nikdy ho neopustil ani nevymenil. Prečo by aj? Do redakcie v mudroňovsko-halašovskom dome to mal päťdesiat krokov, rovnako ďaleko, len na opačnú stranu, to bolo aj k právnikovi a politikovi Pavlovi Mudroňovi i do domu Paulinyho-Tótha. No a len krížom cez cestu to mal do tlačiarne Kníhtlačiarskeho účastinárskeho spolku.
Týmito slovami v miestnej dobovej tlači i na samostatných letáčikoch sa prihovoril mladý právnik Svetozár Hurban občanom Skalice i blízkeho okolia po zložení advokátskej skúšky v Budapešti pri prvom pokuse otvoriť si samostatnú právnickú kanceláriu. Bolo to ešte pred svadbou s Idou Dobrovitzovovu, ktorá v tom čase stále bývala v Bratislave. Po svadbe 4. mája 1875, ktorá bola v Bratislave, do Skalice odišli už obaja. Mysleli si, že natrvalo.
Pravda však bola iná. Aj keď mladomanželská láska a šťastie dokážu prekonať mnohé prekážky, im sa nedarilo. Klientov v Skalici bolo málo, peňazí ešte menej, a tak sa Svetozár musel poobzerať po širšom slovenskom okolí. A to najmä odvtedy, keď sa stal otcom. V júni 1876 sa mladomanželom totiž narodilo prvé dieťa, dcéra Viera. Odvtedy sa u nich „premena miesta“ stala témou každého dňa. Hurban sa radil s otcom i s viacerými priateľmi zo štúdií.
V lete 1877 sa pokúša o otvorenie advokátskej kancelárie v Námestove, lebo „na Orave je pravôt mnoho, a pravotárov málo“. Lenže nebola to pravda, všetci Oravci akoby sa naraz udobrili. Preto sa koncom októbra sťahuje do Liptovského Svätého Mikuláša. Tam si otvára advokátsku poradňu a v Prešove ho dokonca prijmú za člena advokátskej komory. Napriek tomu živorí tak, že nemá ani na drevo, aby si v izbe troška prikúril počas bezohľadnej liptovskej zimy. Jeho žena i s dcérkou zatiaľ bývajú u Idinej sestry v Banskej Bystrici, vydatej za bankového úradníka Jána Kyszelyho. V tom období Svetozár Hurban uvažuje aj o emigrácii. Do úvahy pripadala Dolná zem, Bulharsko alebo Rusko. To asi najviac, pretože v tom období sa intenzívne učil po rusky.
Ako to už v slovenských pomeroch býva a pretrváva dodnes, zachránil ho literárny talent a literárna tvorba. A zachránil nielen jeho osobu a rodinu, ale zachránil ho aj pre našu kultúru, novinárstvo, literatúru a do značnej miery i pre politiku. V tom čase už bol pomerne dosť známy ako mladý, nádejný spisovateľ. V Skalici u známeho tlačiara Jozefa Škarnicla mu vyšiel preklad poémy nemeckého básnika Jozefa Viktora Scheffela Žalmy z hôr, jeho básne sa objavujú v časopisoch Orol, Zora, v Národných novinách i v zborníku Nitra, kde dokonca publikoval aj preklad Scheffelovej prózy Juniperus. To všetko si všimli martinskí národovci, ktorí sa už ako-tak spamätali z barbarskej likvidácie Matice slovenskej a nenápadne mu navrhli, pravdepodobne cez básnika Hviezdoslava, že by mohol byť užitočný vo vtedajšom centre slovenskej kultúry a literatúry - v Martine. A Svetozár Hurban sa toho chytil. Po „definitívnom dohovore“ s Jánom Franciscim a Matúšom Dulom prichádza do Martina 10. júna 1878 a už tuší, že toto mesto sa stane jeho osudom. Stáva sa redaktorom časopisu Orol. No skôr, ako stihol zredigovať prvé číslo, dostal povolávací rozkaz k 72. pešiemu pluku. A musí narukovať tak rýchlo, že ani nestačí zájsť za ženou do Banskej Bystrice manželsky sa rozlúčiť. V Bratislave ho oblečú do mundúru a o niekoľko dní je už v Terste, kde ho naložia na vojnovú loď a odvezú do Kotoru a odtiaľ do Dubrovníka.
Každé zlo je však na niečo dobré, každá minca má rub aj líce. Neslúžil dlho, iba tri mesiace. No do Martina si priniesol toľko zážitkov, že z toho čoskoro vznikol cyklus básní Jaderské listy i cestopis Kotorská boka, uverejňovaný na pokračovanie v Národných novinách. Z oboch diel sa môžeme dozvedieť, že sa priamo zúčastnil aj bojov o pevnosť Sarina v Hercegovine, z ktorej bolo treba vytlačiť Turkov. Ako vidieť, v bojoch s Turkami máme bohaté, dávne i nedávne, tradície.
Po návrate do Martina v septembri 1878 nastúpil za redaktora Národných novín. Asi najviac preto, lebo sa ukázalo, že je nielen talentovaný básnik, ale aj pohotový publicista. No a pre celú rodinu, ktorá sa čoskoro mala rozrásť o ďalšieho člena, sa našiel aj byt. Stal sa ním tzv. „horváthovský dom“. Dom patril miestnemu evanjelickému farárovi. Ten však mal nad hlavou farskú strechu a byt nepotreboval. Ako sa ukázalo neskôr, tento dom v strede starého Martina sa stal celoživotným bydliskom Svetozára Hurbana Vajanského. Nikdy ho neopustil ani nevymenil. Prečo by aj? Do redakcie v mudroňovsko-halašovskom dome to mal päťdesiat krokov, rovnako ďaleko, len na opačnú stranu, to bolo aj k právnikovi a politikovi Pavlovi Mudroňovi i do domu Paulinyho-Tótha. No a len krížom cez cestu to mal do tlačiarne Kníhtlačiarskeho účastinárskeho spolku.
UPOZORNENIE: Správa je súčasťou celoročného cyklu informácií TASR o živote a diele Svetozára Hurbana Vajanského pod názvom "Obsiahnuť svet, slúžiť domovine!"
