< sekcia Kultúra

Za článok Hyenizmus v Uhrách bol Vajanský vo väzení, tam ďalej tvoril

Na snímke Svetozár Hurban Vajanský Foto: kramerius.nkp.cz

Krátko pred Vianocami, 17. a 18. decembra bol odsúdený na jeden rok väzenia, 300 zlatých pokuty a na zaplatenie súdnych trov vo výške 257 zlatých a 50 grajciarov.

Bratislava 9. júna (TASR) - Osudy otcov sa často opakujú v osudoch synov. Akoby chceli potvrdiť kontinuitu života. Na vlastnej koži to skúsil a na vlastnom osude pocítil aj Svetozár Hurban Vajanský.

Jozef Miloslav Hurban, Vajanského otec, sa tešil medzi Slovákmi všeobecnej úcte. Jeho pamiatka bola stále živá. Slovenskí národovci sa mu zozbierali na náhrobník a vyryli naň: "Sláva národa hodna je obetí". S odhalením tohto pomníka 8. septembra 1892 je spojená dramatická udalosť. Uhorská vrchnosť sa obávala, že slávnosť odhalenia pomníka prerastie do národnej manifestácie, ba dokonca do protivládnej demonštrácie. Preto urobila mimoriadne opatrenia. Tak sa stalo, že žandári kontrolovali totožnosť každého a na pietne miesto nechceli pustiť ani Vajanského manželku, ani jeho deti. Jaroslav Rezník st. v knihe Oči plné oblohy situáciu opísal takto: "Pred vchodom do cintorína stálo zo pätnásť žandárov s dlhými bajonetmi na puškách. Okolo cintorínskeho múra, asi každých dvadsať metrov, po jednom ako stráž stáli ďalší žandári. Velil im menší, no ako sa o chvíľu ukázalo, veľmi zlostný dôstojník s veľkou šabľou pri boku. 'Stáť!' skríkol dôstojník a mávol rukou. Na ten povel si žandári zložili z pliec pušky. Dôstojník potom vykročil oproti Hurbanovi a Pavlovi Štefánikovi a opäť skríkol: 'Vstup do cintorína je zakázaný!' Svetozár Hurban na chvíľu zastal, pozrel sa na Pavla Štefánika a zanechajúc ho za sebou, urobil tri kroky dopredu. Potom rozhodne a nahlas, tak aby to všetci počuli, povedal: 'Som Svetozár Hurban, najstarší syn zosnulého, a tu je jeho vdova a... najbližšia rodina.' Svetozár Hurban sa obrátil k prichádzajúcej matke. Hneď za ňou v hustom hlúčiku prichádzali Hurbanovi traja mladší bratia a jeho manželka Ida." Situácia sa vyhrotila natoľko, že keby ju nebol zaratoval pribiehajúci senický slúžny, boli by prišli k slovu pušky.

Po tomto incidente napísal Svetozár Hurban Vajanský do Národných novín ostrý článok Hyenizmus v Uhrách. Pravdaže, vládne kruhy reagovali okamžite a Vajanského odsúdili do väzenia. "Pre mňa nie je Hurban len môj nezapomenuteľný otec, ale okrem toho je on i výnimočný muž môjho slovenského národa, ktorý zaň pol stoletia pracoval, bojoval a trpel," povedal Vajanský pred súdom.

Krátko pred Vianocami, 17. a 18. decembra bol odsúdený na jeden rok väzenia, 300 zlatých pokuty a na zaplatenie súdnych trov vo výške 257 zlatých a 50 grajciarov. Výkon trestu v Segedíne nastúpil 17. februára 1893. Dva dni predtým ho na martinskej stanici vyprevádzal veľký zástup ľudí.

Činorodosť talentovaných ľudí sa však nezaprie ani v takej situácii, keď nad nimi vytvára kríž mreža na okne väzenskej cely. Vajanský si do väzenia priniesol korektúry českého vydania románu Suchá ratolesť a vo väzení napísal aj novelu Pustokvet, ktorá ešte v tom istom roku vyšla na štyri pokračovania v Slovenských pohľadoch. (Knižne potom vyšla až v roku 1907.) Literárny historik Ivan Kusý, ktorý dielo Pustokvet žánrovo zaraďuje medzi romány, ho charakterizuje takto: "Román Pustokvet zväčša zhŕňa to, o čo sa Vajanský pokúšal v novelách. Psychologická analýza ľudí vášnivých a čudáckych mala byť aj dôkazom veľkého umenia aj protestom proti dekadentnej literatúre, aj mala viesť slovenskú mládež k odvratu od 'závratníckeho' života". Román nenašiel veľkú odozvu, najmä nie medzi mladou generáciou, lebo ak mladosť niečo neznáša, tak to je moralizovanie. Oveľa väčšiu literárnu a hlavne dokumentárnu hodnotu majú jeho "Väzenské rozpomienky zo svojho jednoročného segedínskeho a trimesačného banskobystrického väzenia", ktoré však vyšli až v roku 1903 v americkom Pittsburghu. Sú veľmi presné a spoľahlivé, lebo Vajanský si vo väzniciach, (po Segedíne ho čakala ešte Banská Bystrica a Vacov), robil denníkové poznámky. V "Rozpomienkach" nájdeme i takýto text: "Deň ubieha rýchle, lebo má etapy. Ony trochu pomáhajú. (...) Tretia etapa je prechádzka okolo múru. Má 133 krokov. Ja som celý rok vydržal túto rajčulu, pred obedom i po obede po hodine. Keď som tak 20 ráz obehol (2660 krokov), lepšie sa sedelo v kuteri. Štvrtá etapa: listár. Prináša listy, ktorých spočiatku chodilo hodne z celej Európy, ba jeden až z Teheránu, z Perzie, od mladého Baťuškova, brata známeho filológa a profesora na petrohradskej univerzite..."

Ročný pobyt v segedínskom väzení sa Vajanskému virtuálne pokúšali skrátiť viacerí slovenskí i vojvodinskí národovci a príbuzní. Prvým zo Slovenska bol Martinčan Samuel Šípka, prvým z Vojvodiny Emil Kolényi z Hajdušice. Po pol roku syna navštívila aj Anna Hurbanová s Vajanského mladším bratom Konštantínom, ktorá potom zostala v Starej Pazove u ďalšieho syna Vladimíra a zotrvala v jeho rodine až do Svetozárovho prepustenia.

V novembri 1893 Vajanského v Segedíne navštívil aj najbližší spolupracovník z Martina Jozef Škultéty a tesne pred Vianocami aj Juraj Čajda, vydavateľ a redaktor "humoristicko-satyrického časopisu" Černokňažník. Zaznamenať treba aj skutočnosť, že o Vajanského väzenský osud sa zaujímali intelektuáli - slavisti prakticky zo všetkých slovanských krajín, rumunské dievčatá a ženy zo Sibiu mu dokonca poslali vavrínový veniec a rumunské noviny písali o ňom ako slovenskom martýrovi. Tento ohlas, ktorý mal jednoznačne aj politický podtón, z času na čas zaznamenávala aj maďarská tlač.

Presne na deň, teda 17. februára 1894, Vajanského zo segedínskeho väzenia prepustili. Najskôr zamieril do Starej Pazovy k bratovi Vladimírovi, kde od októbra žila aj jeho matka. O desať dní neskôr sa spoločne vrátili do Martina. Na ovenčenej stanici ho už čakalo niekoľko stoviek Martinčanov, ale i Turčanov z okolitých dedín. Privítal ho zodpovedný redaktor Národných novín a vydavateľ Národného hlásnika Ambro Pietor a hoci bol február, kyticu čerstvých ruží mu podala herečka Božena Marta Mudroňová, dcéra advokáta Pavla Mudroňa. Zástup ho potom sprevádzal až do bydliska v horváthovskom dome.

Správa je súčasťou celoročného cyklu informácií TASR o živote a diele Svetozára Hurbana Vajanského pod názvom "Obsiahnuť svet, slúžiť domovine!"