Bratislava 17. novembra (TASR) - Držiteľ Českého leva za najlepšiu mužskú vedľajšiu úlohu vo filme Samotáři (2000), spevák a textár skupiny Mig 21 Jiří Macháček predstavil minulý týždeň v Bratislave nový český film Rozprávkar.

V novinke, ktorej scenár napísal na motívy úspešnej rovnomennej knihy Barbary Nesvadbovej Marek Epstein a režíroval ju Vladimír Michálek (Je třeba zabít Sekala, Anděl Exit, Babí léto, Posel), si zahral s Aňou Geislerovou a po jeho boku sa po prvý raz v českom filme objavila hviezda svetového modelingu Eva Herzigová.

Prečo sa pustil do tohto projektu a ako vníma November'89, to prezradil v rozhovore pre TASR český spievajúci herec a hrajúci spevák Jiří Macháček (Návrat idiota (1999), Jedna ruka netleská (2003), Mazaný Filip (2003), Horem pádem (2004), Medvídek (2007), Nestyda (2008), Ženy v pokušení (2010), Muži v naději (2011).

- Po dvoch rokoch ste sa vrátili na plátna kín, prečo sme na váš nový film museli čakať až tak dlho?-

Aby som pravdu povedal, ponuky, ktoré som mal počas tej pauzy, neboli tak zaujímavé. Väčšinou mi ponúkali komédie, v ktorých som cítil, že je to skôr zámer producenta než zámer režiséra. Hovoril som si, že teraz potrebujem nakrútiť niečo, čo komédia nie je, a kým mi niečo také niekto neponúkne, vlastne nakrúcať nemusím. To bol asi dôvod, prečo som nič nerobil. Potom, keď som dostal do ruky scenár Rozprávkara, povedal som si, áno, to je ono, to ma zaujíma.


-Podľa názvu filmu by diváci mohli očakávať, že pôjdu do kina na rozprávku pre dospelých...-

Ten film sa trochu pohráva so žánrom, nie je to jednoznačne žánrový film, ale v dnešnej postmodernej dobe, prečo nie. Je to trochu detektívka, trochu o vášni, trochu o zodpovednosti a nezodpovednosti, o vzťahoch medzi mužom a ženou.


-Režisér Michálek sa vyslovil, že ste sa museli zhostiť náročnej úlohy, bolo to naozaj také ťažké? Koho vlastne hráte v Rozprávkarovi?-

Hrám človeka, ktorý má viac identít, pohybuje sa na hrane zákona a nemôžeme úplne presne povedať, či je úspešným hudobným producentom. Je to človek, ktorý nie je schopný pozerať sa na svet inak než cez ženy, aspoň z drvivej väčšiny svojho potenciálu, ale nemyslím si, že by to nakrúcanie bolo náročné.


-Uvidíme vás teda v úlohe novodobého Casanovu?-

V žiadnom prípade. Myslím si, že pokiaľ má tento človek úspech u žien, je to skôr nie kvôli nemu, ale kvôli tomu, že tie ženy si dokážu samy vyprojektovať nejakú predstavu, ako by ten muž mal vyzerať, aby s ním mohli byť šťastné, než že by on tieto kvality skutočne mal.


-Vo filme stvárňujete hudobného producenta, to vám muselo byť blízke, keďže ste sám aktívny na hudobnej scéne...-

Úplne do detailu tá jeho profesijná stránka vo filme rozoberaná nie je, ale vďaka natáčaniu som sa napríklad musel naučiť hrať na ukulele, čo ma veľmi bavilo. A zoznámil som sa so skvelým českým pesničkárom Xavierom Baumaxom, ktorý tiež hrá na ukulele, ale tak veľmi po svojom. Máme tam jednu spoločnú pesničku, takže došlo k určitému prepojeniu medzi filmovým a hudobným svetom.


-Darí sa vám aj v tom hudobnom svete. S vašou kapelou Mig 21 ste tento rok vydali platňu s názvom Album, momentálne ste v polovičke turné. V Bratislave ste tiež hrali a ešte vás čaká niekoľko koncertov v Českej republike. Ako vás prijali fanúšikovia v slovenskej metropole?-

Tu je vždy tak prekvapivé, úžasné a mimoriadne publikum, aké si ja pamätám z čias, kedy sme s kapelou začínali. Prídu sem ľudia nielen z Bratislavy a pamätajú si texty našich pesničiek a spievajú s nami. Cítim v tom niečo podobné, ako keď sme začínali v Prahe a mali sme taký ten najužší okruh kamarátov, ktorí chodili ešte so svojimi kamarátmi na naše prvé koncerty. To je silné.


-Vráťme sa k novému českému filmu Rozprávkar. Je to pravda, že ste kvôli nemu museli ubrať na hmotnosti a prišli ste o 15 kg?-

Bola to podmienka, mal som už také 'panděro' a pán režisér Michálek povedal, že pokiaľ trošku na sebe nezačnem pracovať v telocvični, tú úlohu nedostanem.


-Viditeľne vám tá kondícia zostala...-

Chodím cvičiť ďalej, vďaka tomu som sa rozcvičil a baví ma to. Je to dobré, môžem si lepšie zaviazať topánky a vybehnúť schody.


-V akom vzťahu ste k divadelnému umeniu? V akých hrách momentálne účinkujete?-

Hrám v dvoch divadelných predstaveniach. V jednom už osem rokov a v druhom asi päť rokov, viac toho nestihnem. Hrám tak štyrikrát za mesiac, takže patrím k hercom, ktorí sa do divadla vždy tešia a neberú to ako nutné zlo svojej obživy, mám to ako potešenie.


-Nájdete si čas na kino? Videli ste nejakú novinku českej kinematografie, ktorá vás oslovila? Dosť kontroverzne napríklad prijalo české publikum film Díra u Hanušovic. Videli ste ho?-

Videl. Treba sa na to pozerať ako na debut, aj keď veľmi významného divadelného režiséra (Miroslava Krobota, pozn. TASR). Mne sa to celkom páčilo, ale myslím si, že ľudia skôr očakávali niečo iného, než čo to prinášalo. On je milovníkom Kaurismäkiho poetiky a to mainstream nie vždy úplne 'skousne'.


-Pripomíname si 25. výročie nežnej revolúcie. Ako vidíte dnes udalosti 17. novembra 1989 a ich prínos, posunuli sme sa niekam?-

Bez debaty, to, že sme sa zbavili komunizmu, vnímam ako veľké pozitívum. A či už budeme v dnešnej dobe nadávať na čokoľvek, je potrebné toto vedieť, že to je to dôležité, že máme slobodnú tlač, aj keď to tiež nie je tak úplne pravda, ale je to pravda viac než ako vyzerala tlač za boľševika. Bohužiaľ, spoločnosť je dosť konzumná, veľa ľudí je ochotných predať svoj sen, ale to je niečo, čo nie je na obžalobu nikoho iného než každého z nás sebou samým, takže to si každý musíme zvážiť. Ale to prostredie je také, môžeme si zarobiť nejaké peniaze, ale zároveň je tam to nebezpečenstvo, že predáme svoj sen. Ale aj tak by som to nehovoril s tým, že by som si myslel, že vtedy to bolo lepšie. Lepšie je to teraz.


-Myslíte občas aj na to, že keby nebolo Novembra'89 a neskončili sa komunistické časy, asi by ste vôbec nerobili to, čo robíte teraz. Vyštudovali ste Právnickú fakultu Karlovej univerzity v Prahe, zrejme by ste fungovali ako právnik...-

Neviem, ale to, že sa to skončilo, ma zbavilo určitých depresií, o ktorých som ani nevedel, že pochádzajú presne z toho - zo stavu bezútešnosti, ktorý som cítil. To mi došlo až potom. Hovoril som si, čo vlastne chcem, veď je to len na nás. A vtedy sme ten pocit nemali, že to je na nás, mali sme pocit, že je to na nich.


-V čase pred Novembrom'89 bolo všetko všetkým nalinkované, vy ste mali byť právnikom. V nových časoch ste nikdy nerozmýšľali nad tým, že si založíte právnickú prax?-

Nikdy. Ani na sekundu som neuvažoval nad tým, že by som tú prácu niekedy robil. Študoval som to len preto, aby som nešiel na vojnu na dva roky, ale len na rok a vždy som chcel hrať divadlo, mať kapelu a nakrúcať filmy.