Bratislava 14. decembra (TASR) - Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov v Bratislave vydalo koncom tohto roka i na záver Roka Ľudovíta Štúra publikáciu Jozefa Markuša Ľudovít Štúr, štúrovci a slovenský osud (1815 -2015). Je to súbor kompozične prepojených historických esejí, úvah a zamyslení nad odkazom Ľudovíta Štúra a jeho generácie slovenskému národu so zreteľným úsilím postrehnúť a formulovať aktuálnosť tohto odkazu aj pre našu súčasnosť.

„Dvesto rokov od narodenia Ľudovíta Štúra, to je aj dvesto rokov našej novej doby, dvesto rokov slovenských dejín, doteraz najrušnejších z hľadiska postavenia nášho národa vo svete a osobitne v strednej Európe i Európe“, píše autor v úvode diela a osobitne zdôrazňuje, že viac ako o faktografiu mu ide o „osudy a osud, osudy osobností a ich väzby s osudom národa“. Filozofiu dejín chce pochopiť na príbehu historických pohybov slovenského národa a jeho osobností.

Monografia vychádza z chronologickej koncepcie, ktorú autor rozčlenil na tieto základné kapitoly: Približovanie sa Slovákov na osudovo jazykovú a národnú križovatku v 18. storočí, Bernolákovský obrat, Ľudovít Štúr a nová slovenská doba, Štúrovské pokolenie ako národno-kultúrny pojem a hodnota, Záverečné myšlienky o Štúrovi, štúrovcoch, o tom, ako ovplyvnili slovenský osud. Druhá a štvrtá kapitola pritom obsahujú aj samostatné biografické portréty hlavných protagonistov.

Autor vníma „Štúrovu osobnosť ako celok, Štúrov osud ako celok, lebo Štúr bol človek ukazujúci životom a dielom na celok, celok v rozmanitosti a rozličnosti. Táto osobnosť a tento osud čnie, vypína sa nad nami - nad nami nie ako davom, lež ako národom - priťahuje a bude priťahovať svojou rýdzosťou, hĺbkou, múdrosťou a konzekventným smerovaním k cieľu.“ A Štúrovi priznáva aj vlastnosť, ktorú si historici neveľmi všímali a životopisci vynechávali: „Štúr bol veriaci kresťan a hlboko kresťansky zmýšľajúci mysliteľ. (...) Pre Ľudovíta Štúra stála nesmierne vysoko kresťanskosť a konkrétne aj pojem a realita kresťanskej Európy. (...) Dobre a vnímavo pobadal, že boj o odkresťančenie Európy sa rozrastal už v jeho časoch. A čo máme povedať dnes, v prvých desaťročiach 21. storočia?“ Aj takto autor aktualizuje jeden zo Štúrových odkazov a argumentuje Štúrovým výrokom o kresťanstve, v ktorom on videl mocný faktor „proti hanobeniu ľudskej dôstojnosti, zneužívaniu a ponižovaniu človeka“. Zároveň však zdôrazňuje skutočnosť, že Ľudovít Štúr nie je len za kresťanskú Európu, ale na tom istom, teda kresťanskom základe, je i za sociálnu Európu... Jeho pozornosť a láska patrí 'nenápadným malým ľuďom, krčiacim sa a poníženým', kvôli ktorým treba 'lámať moc silných' a tu vidí zasa kľúčovú úlohu opravdivého kresťanstva, jeho princípov a vnútornej sily.“

Štúrovo úsilie o uzákonenie spisovnej slovenčiny a o jednotný jazyk Slovákov vo všetkých jeho komunikačných vrstvách - hovorovej, úradnej i literárnej, vidí ako heroický zápas o záchranu, o naše zachovanie sa na scéne európskych a svetových dejín. A v tomto zmysle mu vzdáva zdanlivo nenápadný, ale vo svojom obsahu až ódický hold: „Denne berieme do úst takpovediac jeho jazyk, píšeme jeho jazykom a zdá sa nám to samozrejmé. Ale samozrejmé to nie je, skôr zložité, zamotané, 'križovatkové' a v čase štúrovcov poriadne náročné na odvahu i na vynaloženie intelektuálnej energie, predvídavosti a dôvtipu.“