Praha/Bratislava 10. januára (TASR) – Od úmrtia popredného českého básnika, publicistu a prekladateľa Jaroslava Seiferta uplynie v nedeľu 10. januára 30 rokov.

Dodnes jediný český laureát Nobelovej ceny za literatúru z roku 1984 patrí k najvýznamnejším osobnostiam českej literatúry 20. storočia. Celý jeho život i tvorba sa pohybovali na hrane, jednu chvíľu bol zakazovaným autorom a vzápätí sa mu dostalo najrôznejších uznaní a národných ocenení za literárny prínos. Je považovaný za tvorcu poetizmu.

Jaroslav Seifert sa narodil 23. septembra 1901 v Prahe ako prvé dieťa v robotníckej rodine. Po nedokončených gymnaziálnych štúdiách sa venoval novinárstvu a literatúre. Bol lyrickým básnikom, prozaikom, publicistom a prekladateľom. Ako predstaviteľ ľavicovej avantgardy 20. rokov 20. storočia patril medzi zakladajúcich členov umeleckého hnutia Devětsil, bol redaktorom komunistických novín a časopisov. V roku 1929 Seiferta vylúčili z komunistickej strany, spolu s ďalšími ľavicovými spisovateľmi podpísal manifest proti vedeniu Komunistickej strany Československa (KSČ) na čele s Klementom Gottwaldom. Pôsobil v mnohých ľavicových denníkoch a avantgardných časopisoch, ako boli Rudé právo, Rovnost, Právo lidu, Kytice alebo Práce. V roku 1946 sa Jaroslav Seifert stal členom Českej akadémie vied a umenia.

V 50. rokoch 20. storočia sa pre svoje postoje stal terčom ostrej kritiky zo strany predstaviteľov KSČ. V období okolo tzv. Pražskej jari (1968-1969) sa politicky a kultúrne angažoval, v rokoch 1969-1970 predsedal Svazu českých spisovatelů. V 70. rokoch 20. storočia sa utiahol do ústrania, začal spolupracovať s disentom a stal sa jedným z prvých signatárov Charty 77. Jeho dielo vychádzalo v samizdate.

Seifertovo básnické dielo smerovalo od proletárskej bojovnosti (Město v slzách, 1921, Samá láska, 1923) cez poetistické okúzlenie modernou civilizáciou (Na vlnách TSF, 1925) až k vyjadreniu citového vzťahu k drobným darom života, k domovu a k národnej kultúre (Poštovní holub, 1929, Jablko z klína, 1933, Ruce Venušiny, 1936, Světlem oděná, 1940, Kamenný most, 1944). V roku 1945 vydal zbierku Přílba hlíny a neskôr dve zbierky inšpirované obrázkami Mikuláša Aleša a Josefa Ladu (Šel malíř chudě do světa, 1949, Chlapec a hvězdy, 1956), básnické skladby Píseň o Viktorce (1950) a zbierku intímnej lyriky Maminka (1954).

Šesťdesiate roky minulého storočia priniesli zmenu v Seifertovej próze. Zmizli rýmy, rytmická pravidelnosť, verš zdrsnel. V tvorbe sa objavili tóny melancholickej nostalgie, životnej bilancie, plynutia času a motív smrti, zaznievali spomienky na detstvo, na mladé lásky, mŕtvych priateľov a na dramatické udalosti života (Koncert na ostrově, 1965, Odlévání zvonů, 1967, Halleyova kometa, 1967, Deštník z Piccadily, 1979, Morový sloup, 1981, Býti básníkem, 1983). Jaroslav Seifert bol tiež autorom sugestívnej spomienkovej knihy Všechny krásy světa, ktorá vyšla v kanadskom Toronte v roku 1981, potom niekoľkokrát s cenzúrnymi zásahmi aj v Prahe. Jej kompletné vydanie vyšlo v roku 1993.

Jaroslav Seifert zomrel 10. januára 1986 v Prahe. Pochovaný je v Kralupách nad Vltavou, kde sa od roku 1996 na jeho počesť každoročne koná festival Seifertovy Kralupy s autorskou literárnou súťažou. Pri príležitosti stého výročia básnikovho narodenia v roku 2001 mu odhalili v Prahe pamätnú tabuľu. Známy bol aj svojím priateľstvom so slovenským hercom Ladislavom Chudíkom. Ich vzájomná korešpondencia vyšla knižne pod názvom Tichý dvojhlas.