Prezidentské voľby 2024
Najnovšie správy
Výskumu slovenskej literatúry a jej vedeckej a pedagogickej popularizácii sa Jaroslav Vlček venoval z pozície vedca, univerzitného prednášateľa, no aj z pozície neúnavného editora.
Autor TASR
Bratislava 22. júla (TASR) - Prvým osobnostným autorom syntetických dejín slovenskej literatúry bol univerzitný profesor Jaroslav Vlček (1860 Banská Bystrica - 1930 Praha). Svojím dielom položil základy našej literárnej histórie ako samostatnej vedeckej disciplíny. A to najmä tým, že pri skúmaní literárneho vývinu položil dôraz na estetické kvality každého literárneho diela.
K slovenskému národu, jeho kultúre a literatúre mal prirodzený vnútorný vzťah. Bol totiž synom českého gymnaziálneho profesora Václava Vlčka, ktorý pôsobil v Banskej Bystrici ako profesor prírodopisu a slovenskej matky z Dolného Kubína. Keď mal rok, jeho rodičia sa nútene presťahovali do Prahy, lebo otec pre neznalosť maďarčiny musel opustiť školské služby na Slovensku. Rodinu však v Prahe postihla tragédia. Vlčkov otec predčasne zomrel, a tak sa matka vrátila späť do Banskej Bystrice. Jej zásluhou sa mladý Vlček naučil po maďarsky. To bol prvý predpoklad, aby mohol úspešne dokončiť banskobystrické gymnázium. Viac ako štúdium mu však dali osobné kontakty so štúrovským básnikom Jánom Bottom v Banskej Bystrici a Pavlom Országhom Hviezdoslavom v Dolnom Kubíne, kde chodieval na prázdniny. Po maturite odišiel študovať do Prahy. Už vtedy tušil, že česká i slovenská literatúra dosiahli európsku úroveň a treba ich predstaviť svetu.
Keďže osudy otcov sa často zopakujú v osudoch synov, aj on sa zamiloval do Slovenky. A to rovno do dcéry národného dejateľa, štúrovca Viliama Paulinyho-Tótha. Puto so Slovenskom sa tak stalo ešte silnejším.
Po viacročnom štúdiu a publikovaní kratších monografií, ešte ani nie tridsaťročný, v rokoch 1889 a 1890, knižne vydal dva zväzky pre nás najvýznamnejšieho diela Dejiny literatúry slovenskej. Zašiel v nich hlboko do našej kultúrnej histórie. Kapitolu o štúrovcoch si rozčlenil takto: I. Študentský ruch spolkový. Ľudovít Štúr, II. Boj o slovenčinu. Hurban a Hodža, III. Andrej Sládkovič... Potom už nasledujú personálne heslá od Sama Chalupku, Jána Bottu, Jána Kalinčiaka, až po Janka Kráľa.
Osobnosť Ľudovíta Štúra v mladíckych rokoch života charakterizoval takto: „Štúr účinkoval na mládež neobyčajnou silou. Už ako lýceista imponoval juristom a teológom. Jeho bezúhonný život, usilovnosť po sebazaprenie, znamenitý rečnícky dar a zvláštna schopnosť získavať národu ľudí, spravili ho miláčikom všetkých.“ A ako prvý literárny historik nám približuje Ľudovíta Štúra aj ako praktického človeka každodenného života: „I ostatná činnosť Ľudovíta Štúra bola bohatá. Českému i inoslovanskému časopisectvu on bol temer jediným dopisovateľom. Slovenské literárne plody išli na vidiek cez jeho ruky.“ Ako vidieť, Ľudovít Štúr bol človek univerzálneho charakteru.
Jaroslav Vlček sa po obnovení činnosti Matice slovenskej v roku 1919 stal spoločne s Jozefom Škultétym jej správcom. Výskumu slovenskej literatúry a jej vedeckej a pedagogickej popularizácii sa potom venoval z pozície vedca, univerzitného prednášateľa, no aj z pozície neúnavného editora. Jeho najväčšou poklonou zakladateľskému dielu Ľudovíta Štúra bolo vydanie Veršov Janka Kráľa v roku 1893. Bolo to prakticky súborné vydanie všetkých dovtedy známych básní Janka Kráľa, vrátane básní z Přerovského sborníka, ktorý objavil on sám. Týmto editorským činom akoby chcel povedať: „Ajhľa - k akým pokladom nás nasmeroval Ľudovít Štúr!“ No to už vyslovili hodnotitelia Vlčkovho diela.
K slovenskému národu, jeho kultúre a literatúre mal prirodzený vnútorný vzťah. Bol totiž synom českého gymnaziálneho profesora Václava Vlčka, ktorý pôsobil v Banskej Bystrici ako profesor prírodopisu a slovenskej matky z Dolného Kubína. Keď mal rok, jeho rodičia sa nútene presťahovali do Prahy, lebo otec pre neznalosť maďarčiny musel opustiť školské služby na Slovensku. Rodinu však v Prahe postihla tragédia. Vlčkov otec predčasne zomrel, a tak sa matka vrátila späť do Banskej Bystrice. Jej zásluhou sa mladý Vlček naučil po maďarsky. To bol prvý predpoklad, aby mohol úspešne dokončiť banskobystrické gymnázium. Viac ako štúdium mu však dali osobné kontakty so štúrovským básnikom Jánom Bottom v Banskej Bystrici a Pavlom Országhom Hviezdoslavom v Dolnom Kubíne, kde chodieval na prázdniny. Po maturite odišiel študovať do Prahy. Už vtedy tušil, že česká i slovenská literatúra dosiahli európsku úroveň a treba ich predstaviť svetu.
Keďže osudy otcov sa často zopakujú v osudoch synov, aj on sa zamiloval do Slovenky. A to rovno do dcéry národného dejateľa, štúrovca Viliama Paulinyho-Tótha. Puto so Slovenskom sa tak stalo ešte silnejším.
Po viacročnom štúdiu a publikovaní kratších monografií, ešte ani nie tridsaťročný, v rokoch 1889 a 1890, knižne vydal dva zväzky pre nás najvýznamnejšieho diela Dejiny literatúry slovenskej. Zašiel v nich hlboko do našej kultúrnej histórie. Kapitolu o štúrovcoch si rozčlenil takto: I. Študentský ruch spolkový. Ľudovít Štúr, II. Boj o slovenčinu. Hurban a Hodža, III. Andrej Sládkovič... Potom už nasledujú personálne heslá od Sama Chalupku, Jána Bottu, Jána Kalinčiaka, až po Janka Kráľa.
Osobnosť Ľudovíta Štúra v mladíckych rokoch života charakterizoval takto: „Štúr účinkoval na mládež neobyčajnou silou. Už ako lýceista imponoval juristom a teológom. Jeho bezúhonný život, usilovnosť po sebazaprenie, znamenitý rečnícky dar a zvláštna schopnosť získavať národu ľudí, spravili ho miláčikom všetkých.“ A ako prvý literárny historik nám približuje Ľudovíta Štúra aj ako praktického človeka každodenného života: „I ostatná činnosť Ľudovíta Štúra bola bohatá. Českému i inoslovanskému časopisectvu on bol temer jediným dopisovateľom. Slovenské literárne plody išli na vidiek cez jeho ruky.“ Ako vidieť, Ľudovít Štúr bol človek univerzálneho charakteru.
Jaroslav Vlček sa po obnovení činnosti Matice slovenskej v roku 1919 stal spoločne s Jozefom Škultétym jej správcom. Výskumu slovenskej literatúry a jej vedeckej a pedagogickej popularizácii sa potom venoval z pozície vedca, univerzitného prednášateľa, no aj z pozície neúnavného editora. Jeho najväčšou poklonou zakladateľskému dielu Ľudovíta Štúra bolo vydanie Veršov Janka Kráľa v roku 1893. Bolo to prakticky súborné vydanie všetkých dovtedy známych básní Janka Kráľa, vrátane básní z Přerovského sborníka, ktorý objavil on sám. Týmto editorským činom akoby chcel povedať: „Ajhľa - k akým pokladom nás nasmeroval Ľudovít Štúr!“ No to už vyslovili hodnotitelia Vlčkovho diela.
