Prezidentské voľby 2024
Najnovšie správy
Vo filmoch a na pódiu stvárnil najrôznejšie povolania a charaktery a vynikajúco parodoval všetko patetické, vznešené, aristokratické. Hereckú postavu chápal ako montáž premien.
Autor TASR
Praha/Bratislava 31. januára (TASR) - Herec Vlasta Burian, označovaný za kráľa českých komikov, prežil obdobie slávy aj potupu väzenia a zákaz vystupovania. Na jeho komediantstve sa však diváci zabávajú dodnes. Dnes uplynulo od jeho úmrtia 55 rokov.
Obdobím jeho najväčšej popularity boli 30. a 40. roky 20. storočia. Vo filmoch a na pódiu stvárnil najrôznejšie povolania a charaktery a vynikajúco parodoval všetko patetické, vznešené, aristokratické. Hereckú postavu chápal ako montáž premien. Nerešpektoval autorský text a improvizovaním na scéne vlastného divadla vytváral každý deň nové dielo a zabával takmer dvadsať rokov (1925-1944) jeho preplnené hľadisko.
Svoju neuveriteľnú popularitu a najmä bohatstvo (za účinkovanie vo filmoch dostával desaťnásobne vyššie honoráre, ako iní, tiež výborní herci) si plným priehrštím užíval.
Vlasta Burian, vlastným menom Josef Vlastimil Burian, sa narodil 9. apríla 1891 v českom Liberci, kde prežil prvých desať rokov. V roku 1901 sa rodina presťahovala do českej Prahy na Žižkov. Od mladosti mu na celý život ostal veľký záujem o šport, ktorý však predstihovalo herectvo.
Začínal vedľajšími úlohami v pražských scénach Divadlo na Vinohradech a Švandovo divadlo, vystupoval aj v kabaretoch (napríklad Rokoko, Červená sedma) a v nich sa už pred prvou svetovou vojnou stal miláčikom publika.
Významným v jeho živote bol rok 1925, kedy sa 1. septembra uskutočnilo prvé predstavenie jeho vlastného divadla - Divadla Vlasty Buriana (DVB), ktoré od roku 1930 získalo vlastné priestory v novom paláci na atraktívnom mieste a spolu s ďalšími umeleckými aktivitami sa stalo centrom kultúrneho života Prahy. Dramaturgia divadla bola zameraná na uplatnenie Burianovho improvizačného talentu a v tomto zmysle dochádzalo aj k úpravám hier. Po druhej svetovej vojne Burian o divadlo prišiel, v súčasnosti v jeho priestoroch pôsobí Divadlo komedie.
Prvé úlohy na striebornom plátne získal v nemých filmoch, účinkoval v štyroch a potom až do roku 1956 hral v 36 zvukových filmoch, väčšinou komédiách. Jeho prvým filmom bola dnes už stratená verzia komédie Tu ten kámen (1923). Pre zvukový film ho objavil režisér Karel Lamač, ktorý s Burianom nakrútil komédiu C. a k. polní maršálek a tento film odštartoval Burianovu hviezdnu kariéru. Jeho komediálny kumšt využívalo mnoho ďalších významných českých režisérov, napríklad Martin Frič, Miroslav Cikánek, Vladimír Slavínský, Jan Sviták vo filmoch, napríklad On a jeho sestra (1931), To neznáte Hadimršku (1931), Lelíček ve službách Sherlocka Holmese (1932), Funebrák (1932), Anton Špelec, ostrostřelec (1932), Pobočník Jeho Výsosti (1933), Tři vejce do skla (1937), Ducháček to zařídí (1938), Když Burian Prášil (1940), Provdám svou ženu (1941), Ryba na suchu (1942) a iných. S Čeňkom Šlégrom a Ladislavom Bromom Burian režíroval komédiu Ulice zpívá (1939), kde stvárnil netypickú postavu bývalého klauna Emila Berušku.
Po druhej svetovej vojne sa Burian dostal pred súd. V roku 1947 ho na základe vynúteného svedectva herečky Lídy Baarovej odsúdili za údajnú kolaboráciu s fašizmom na tri mesiace väzenia, pokutu pol milióna korún a zhabanie celého majetku. Osudnou sa mu stala vynútená účasť v rozhlasových skečoch, v ktorých v roku 1941 počas Protektorátu Čechy a Morava parodoval Jana Masaryka (Jan Masaryk počas druhej svetovej vojny pôsobil v exilovej vláde prezidenta Československej republiky Edvarda Beneša v britskom Londýne).
Keď sa dostal z väzenia, pretĺkal sa veľmi ťažko. V roku 1950 požiadal o zrušenie zákazu vystupovania. Jeho žiadosť posúdili kladne a rozhodnutie sa objavilo aj v tlači. Vrátil sa na divadelné dosky a venoval sa estrádnej činnosti, hoci často v nedôstojných podmienkach.
Po prechodenom zápale pľúc, ktorý dostal pri vystúpeniach v nevykúrených vidieckych sálach, zomrel v Prahe 31. januára 1962 vo veku nedožitých 71 rokov na pľúcnu embóliu. Pochovali ho na pražskom Vinohradskom cintoríne.
K jeho rehabilitácii došlo až v roku 1994 po Nežnej revolúcii (1989) a zaslúžil sa o ňu sudca, ktorý ho pri prvom súde v roku 1945 oslobodil.
Ostatky kráľa komikov a jeho manželky Niny, ktorá ho životom verne sprevádzala v časoch slávy aj zatratenia a ktorá ho prežila len o pár mesiacov, preniesli vo februári 2002 medzi elitu českého národa na Vyšehradský cintorín v Prahe.
Obdobím jeho najväčšej popularity boli 30. a 40. roky 20. storočia. Vo filmoch a na pódiu stvárnil najrôznejšie povolania a charaktery a vynikajúco parodoval všetko patetické, vznešené, aristokratické. Hereckú postavu chápal ako montáž premien. Nerešpektoval autorský text a improvizovaním na scéne vlastného divadla vytváral každý deň nové dielo a zabával takmer dvadsať rokov (1925-1944) jeho preplnené hľadisko.
Svoju neuveriteľnú popularitu a najmä bohatstvo (za účinkovanie vo filmoch dostával desaťnásobne vyššie honoráre, ako iní, tiež výborní herci) si plným priehrštím užíval.
Vlasta Burian, vlastným menom Josef Vlastimil Burian, sa narodil 9. apríla 1891 v českom Liberci, kde prežil prvých desať rokov. V roku 1901 sa rodina presťahovala do českej Prahy na Žižkov. Od mladosti mu na celý život ostal veľký záujem o šport, ktorý však predstihovalo herectvo.
Začínal vedľajšími úlohami v pražských scénach Divadlo na Vinohradech a Švandovo divadlo, vystupoval aj v kabaretoch (napríklad Rokoko, Červená sedma) a v nich sa už pred prvou svetovou vojnou stal miláčikom publika.
Významným v jeho živote bol rok 1925, kedy sa 1. septembra uskutočnilo prvé predstavenie jeho vlastného divadla - Divadla Vlasty Buriana (DVB), ktoré od roku 1930 získalo vlastné priestory v novom paláci na atraktívnom mieste a spolu s ďalšími umeleckými aktivitami sa stalo centrom kultúrneho života Prahy. Dramaturgia divadla bola zameraná na uplatnenie Burianovho improvizačného talentu a v tomto zmysle dochádzalo aj k úpravám hier. Po druhej svetovej vojne Burian o divadlo prišiel, v súčasnosti v jeho priestoroch pôsobí Divadlo komedie.
Prvé úlohy na striebornom plátne získal v nemých filmoch, účinkoval v štyroch a potom až do roku 1956 hral v 36 zvukových filmoch, väčšinou komédiách. Jeho prvým filmom bola dnes už stratená verzia komédie Tu ten kámen (1923). Pre zvukový film ho objavil režisér Karel Lamač, ktorý s Burianom nakrútil komédiu C. a k. polní maršálek a tento film odštartoval Burianovu hviezdnu kariéru. Jeho komediálny kumšt využívalo mnoho ďalších významných českých režisérov, napríklad Martin Frič, Miroslav Cikánek, Vladimír Slavínský, Jan Sviták vo filmoch, napríklad On a jeho sestra (1931), To neznáte Hadimršku (1931), Lelíček ve službách Sherlocka Holmese (1932), Funebrák (1932), Anton Špelec, ostrostřelec (1932), Pobočník Jeho Výsosti (1933), Tři vejce do skla (1937), Ducháček to zařídí (1938), Když Burian Prášil (1940), Provdám svou ženu (1941), Ryba na suchu (1942) a iných. S Čeňkom Šlégrom a Ladislavom Bromom Burian režíroval komédiu Ulice zpívá (1939), kde stvárnil netypickú postavu bývalého klauna Emila Berušku.
Po druhej svetovej vojne sa Burian dostal pred súd. V roku 1947 ho na základe vynúteného svedectva herečky Lídy Baarovej odsúdili za údajnú kolaboráciu s fašizmom na tri mesiace väzenia, pokutu pol milióna korún a zhabanie celého majetku. Osudnou sa mu stala vynútená účasť v rozhlasových skečoch, v ktorých v roku 1941 počas Protektorátu Čechy a Morava parodoval Jana Masaryka (Jan Masaryk počas druhej svetovej vojny pôsobil v exilovej vláde prezidenta Československej republiky Edvarda Beneša v britskom Londýne).
Keď sa dostal z väzenia, pretĺkal sa veľmi ťažko. V roku 1950 požiadal o zrušenie zákazu vystupovania. Jeho žiadosť posúdili kladne a rozhodnutie sa objavilo aj v tlači. Vrátil sa na divadelné dosky a venoval sa estrádnej činnosti, hoci často v nedôstojných podmienkach.
Po prechodenom zápale pľúc, ktorý dostal pri vystúpeniach v nevykúrených vidieckych sálach, zomrel v Prahe 31. januára 1962 vo veku nedožitých 71 rokov na pľúcnu embóliu. Pochovali ho na pražskom Vinohradskom cintoríne.
K jeho rehabilitácii došlo až v roku 1994 po Nežnej revolúcii (1989) a zaslúžil sa o ňu sudca, ktorý ho pri prvom súde v roku 1945 oslobodil.
Ostatky kráľa komikov a jeho manželky Niny, ktorá ho životom verne sprevádzala v časoch slávy aj zatratenia a ktorá ho prežila len o pár mesiacov, preniesli vo februári 2002 medzi elitu českého národa na Vyšehradský cintorín v Prahe.
