Quantcast
Spravodajský portál Tlačovej agentúry Slovenskej republiky
Piatok 29. marec 2024Meniny má Miroslav
< sekcia Kultúra

Laco Novomeský patril k najvplyvnejším literárnym osobnostiam

Významný slovenský spisovateľ a básnik Laco Novomeský sa narodil 27. decembra 1904 v Budapešti. Foto: ARCHÍV TASR/Alojz Prakeš

Ladislav Novomeský zomrel 4. septembra 1976 v Bratislave vo veku 71 rokov.

Bratislava 26. decembra (TASR) – V sobotu 27. decembra si pripomíname 110. výročie narodenia významného slovenského básnika, publicistu a politika Ladislava Novomeského.

Bol najvýznamnejším predstaviteľom ľavicovej avantgardy v medzivojnovom období, ktorý patril nielen k najlepším básnikom skupiny DAV, ale i celej modernej slovenskej poézie. Jeho prínos do literatúry spočíva v nových a jedinečných literárnych kvalitách jeho diela. Snažil sa v nich objavovať nové krásy a svoju osobnú a historickú pravdu. Je autorom zbierok Nedeľa, Romboid, Otvorené okná, Svätý za dedinou, Pašovanou ceruzkou alebo Do mesta 30 minút. Počas druhej svetovej vojny sa stal členom ilegálneho vedenia Komunistickej strany Slovenska (KSS), pripravoval Slovenské národné povstanie (SNP) a bol podpredsedom Slovenskej národnej rady (SNR).

Ladislav Novomeský sa narodil 27. decembra 1904 v Budapešti (dnes Maďarsko) ako prvorodený syn Samuela Novomeského. Aj keď otec nepochádzal z hlavného mesta Uhorska, našiel si v ňom prácu ako krajčírsky majster. Po vzniku ČSR sa rodina presťahovala do Senice. Mladý Laco Novomeský absolvoval učiteľský ústav v Modre, krátko pôsobil ako učiteľ v Bratislave a neskoršie sa stal žurnalistom. Po druhej svetovej vojne pôsobil ako politik v oblasti osvety a kultúry. V tom čase bol iniciátorom založenia Slovenskej národnej galérie (SNG), ktorá vznikla v roku 1948 ako vrcholná štátna umeleckohistorická, zberateľská, vedeckovýskumná a kultúrno-výchovná inštitúcia so sídlom v Bratislave. Bol jednou z vedúcich osobností pri formovaní politických cieľov v príprave SNP. Po oslobodení zastával viacero významných funkcií – bol podpredsedom SNR, povereníkom pre školstvo a osvetu, stál na čele Matice slovenskej a Spolku slovenských spisovateľov.

V roku 1950 bol Novomeský pozbavený všetkých funkcií, vo februári 1951 uväznený a v roku 1954 vo vykonštruovanom procese (spolu s Gustávom Husákom a Vladimírom Clementisom) nezákonne odsúdený na 10 rokov väzenia. V roku 1955 ho podmienečne prepustili a o osem rokov neskôr rehabilitovali. Pracoval v Památníku národního písemnictví v českej Prahe, potom sa vrátil do Bratislavy a bol zamestnaný v Ústave slovenskej literatúry Slovenskej akadémie vied (SAV). V auguste 1968 sa stal opäť členom Predsedníctva Ústredného výboru Komunistickej strany Slovenska (ÚV KSS) a zvolili ho za predsedu Matice slovenskej. V roku 1970 sa na protest proti normalizačnej politike vzdal funkcie člena Predsedníctva ÚV KSS a krátko na to vážne ochorel.

Prvé básne Laco Novomeský uverejňoval začiatkom dvadsiatych rokov v časopisoch Vatra, Svojeť a Nový rod. Dlhší čas sa publikačne viazal na časopis Mladé Slovensko. Ovplyvnil ho americký básnik Walt Whitman, česká proletárska poézia a ruskí básnici Vladimír Majakovskij a Sergej Jesenin. Hoci bol členom komunistickej strany, v jeho tvorbe boli vždy na prvom mieste umelecké aspekty. V 30. a 40. rokoch minulého storočia obohatil svoje básnické dielo o prvky poetizmu a symbolizmu. Jeho tvorba sa nachádza v zbierkach Nedeľa (1927), Romboid (1932), Otvorené okna (1935), Svätý za dedinou (1939), Pašovanou ceruzkou (1948), Vila Tereza (1963), Do mesta 30 min. (1963), Stamodtiaľ a iné (1964), Nezbadaný svet (básnické texty k fotografiám Martina Martinčeka, 1964). Cyklus básní pod názvom Dom, kde žijem, však už nestihol publikovať. Vo svojich esejach sa predstavil ako znalec modernej kultúry. Prekladal tiež z ruskej literatúry, hlavne Pasternakovu tvorbu.

Ladislav Novomeský zomrel 4. septembra 1976 v Bratislave vo veku 71 rokov. Za svoju tvorbu a zásluhy získal viacero významných ocenení, medzi inými titul Národný umelec (1964), ocenenie Hrdina Československej republiky (1964), Novinársku cenu Ľudovíta Štúra (1968), Štátnu cenu za literatúru (1974) a ďalšie.