Quantcast
Spravodajský portál Tlačovej agentúry Slovenskej republiky
Utorok 19. marec 2024Meniny má Jozef
< sekcia Kultúra

Oslávenec Jozef Mihalkovič: Poézia pomáha človeku žiť

V roku 1935 sa narodil slovenský básnik a prekladateľ Jozef Mihalkovič. Do básní vkladá mnoho autobiografických prvkov, venuje sa opisom rodného kraja, rodiny, svojho pracovného prostredia. Okrem vlastnej tvorby sa tiež venoval prekladom z francúzskej a anglickej literatúry, najmä poézie. Foto: TASR/Tomáš Halász

Básnik a prekladateľ Jozef Mihalkovič sám seba pasoval na Modrana honoris causa. Po aktívnych rokoch sa stiahol do ústrania a Modru prijal za svoje vyvolené mesto.

Veľké Kostoľany/Bratislava 30. januára (TASR) – Básnik a prekladateľ Jozef Mihalkovič sám seba pasoval na Modrana honoris causa. Po aktívnych rokoch sa stiahol do ústrania a Modru prijal za svoje vyvolené mesto. Patrí k zakladajúcim členom tzv. Trnavskej skupiny básnikov – "konkretistov" (Ján Ondruš, Ján Stacho, Ľubomír Feldek). Do literatúry priniesol spolu s ďalšími zmyslovú konkrétnosť, metaforu a experiment. Odmietal ideologizáciu a schematizmus v poézii. Po sformulovaní svojho Manifestu v časopise Mladá tvorba ich zastavila cenzúra. Je prekladateľom z francúzskej, anglickej a ruskej literatúry. V piatok 30. januára sa dožíva životného jubilea - osemdesiatich rokov.

Mihalkovičova poézia je autobiograficky konkrétna. Sú v nej motívy viazané na rodný kraj, rodinu i pracovné prostredie. Je autorom prítomnosti. Sám seba považuje za pokorného človeka a myslí si, že básnikom by mal prislúchať určitý štatút, keď už nie uznania, tak aspoň porozumenia. "Neverím tomu, že sa poézia nečíta. Viem o čom hovorím, vo Francúzsku napríklad nikdy nevychádzalo toľko poézie ako teraz. Myslím si, že aj ctitelia a prívrženci nových komunikačných techník sa časom, prinajmenšom časť z nich, vráti k čítaniu. Nijaký derivát internetu, nech akokoľvek modifikovaný, nenahradí bezprostrednosť čitateľského či osobného kontaktu. Básne sa neprestanú čítať a písať dovtedy, kým sa budú ľudia dorozumievať vo svojom jazyku".

Jozef Mihalkovič sa narodil 30. januára 1935 vo Veľkých Kostoľanoch (okres Piešťany). Po maturite na trnavskom gymnáziu (1953) študoval na Vysokej škole chemicko-technologickej v Pardubiciach (Česko, 1953-1959). Ako chemický inžinier nastúpil do cementárne v Stupave (1959-1964). Hrával v miestnom ochotníckom divadle a v ňom sa spoznal aj so svojou prvou manželkou, učiteľkou základnej školy Máriou. Narodili sa im dvaja synovia (syn Boris Mihalkovič je esejista a prekladateľ, 1961), manželka však zomrela. Ako reakcia na smrť milovanej ženy vznikla zbierka básní Ľútosť (1962, debut), ktorá bola akousi terapiou na túto tragickú udalosť.

Aby získal priestor na realizáciu svojich literárnych ambícií, začal pracovať v oblasti kultúry. V roku 1964 sa stal riaditeľom Múzea Ľudovíta Štúra v Modre. V rokoch 1966-1967 bol redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, 1968-1973 redaktorom literárnej redakcie Čs. rozhlasu v Bratislave, 1973-1977 zástupcom vedúceho redaktora Revue svetovej literatúry, 1977-1978 redaktorom časopisu Romboid, 1981-1991 redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ. V 90. rokoch 20. storočia pracoval v Národnom literárnom centre. V roku 2002 sa zúčastnil spolu s ďalšími spisovateľmi, ktorých diela vychádzajú vo francúzštine na prezentačno-propagačnej jazde Literárneho autobusu po Francúzsku. V súčasnosti žije v Modre.

J. Mihalkovič je autorom viacerých básnických zbierok: Ľútosť (1962), Zimoviská (1965), Albá (1972), Kam sa náhlite (1974), Približné položenie (1978), Plodnosť (1985, výber), Príležitostné básne (1988), 20 básní (2000), Z nových básní (2006, výber). V roku 2000 mu vyšli eseje Modranské reflexie, v roku 2009 kniha básní, esejí a rozhovorov Listové tajomstvá a v roku 2012 Listové tajomstvá II.. Ako hovorí: "nepíšem básne tak, že by som sa obzeral za témami. Dám na konkrétnu chvíľu... čítam, čítam všetko možné, pomáham v záhrade, varím, zájdem nakúpiť, prebehnúť sa so psíkom, chodievam do viníc i do lesov, sledujem programy v televízii, počúvam hudbu, sledujem dianie vo výtvarnom umení, národopis. Aj cez toto všetko pri písaní počítam s očakávaním, že ma chvíľa a báseň podrme za rukáv a ja len musím dať pozor, aby som bol prichystaný všimnúť si ju, vyjsť jej v ústrety".

Za svoju tvorbu získal Jozef Mihalkovič v roku 1996 Poctu ministra kultúry, v roku 2001 mu Spolok slovenských spisovateľov udelil Cenu za poéziu za zbierku 20 básní, v roku 2009 si prevzal Cenu predsedu Národnej rady SR za rozvoj kultúry, v roku 2010 získal prémiu Literárneho fondu za rok 2009 za dielo Listové tajomstvá.