Bratislava 29. mája (TASR) - Štúr, Hurban a Hodža boli muži činu. Na schôdzke v Hlbokom si presne určili úlohy, ktoré musí každý z nich na začiatku cesty k spisovnej slovenčine čo najskôr splniť. Hodža dostal za úlohu napísať národno-obranný spis, v ktorom vyargumentuje slovenský národný pohyb a odmietne všetky útoky proti nemu, vrátane začínajúcich sa útokov proti projektu spisovnej slovenčiny. Hodža potom napísal esej Dobruo slovo Slovákom súcim na slovo. Hurban si zobral za svoje pripraviť a vydať literárny almanach s príspevkami len v slovenčine. Vzniklo tak prvé literárne dielo v štúrovskej slovenčine, druhý ročník almanachu Nitra (1844). Štúrovi pripadla najťažšia úloha - odôvodniť vznik spisovnej slovenčiny a pripraviť jazykovedný projekt slovenskej gramatiky. V podstate si tú úlohu prisúdil sám. Cítil sa na ňu pripravený i povolaný, veď mal za sebou dva roky intenzívneho štúdia jazykovedy v Halle.

Štúr sa pustil do práce začiatkom roku 1844. Okrem množstva inej práce a iných úloh, za pol roka napísal esej Nárečja slovenskuo a potreba písaňja v tomto nárečí a v rukopise ho priniesol na ustanovujúce zasadnutie spolku Tatrín koncom augusta 1844. Aj keď poniektorí účastníci mali pripomienky k čiastkovým bodom jeho koncepcie, ktoré vysvetlil viac-menej ústne, lebo samotnú gramatiku ešte nemal, zdôvodňujúci spis Nárečja slovenskuo... odobrili a prijali. S týmto vedomím sa Štúr vrátil do Bratislavy a pokračoval v tvorbe slovenskej gramatiky. Tak vznikla „Nauka reči slovenskej, vistavená od Ludevíta Štúra nákladom Tatrína číslo 1“, ako so doslovne píše na titulnom liste. Oba spisy potom vyšli tesne po sebe v roku 1846. Je zaujímavé, že ani jedno dielo nemá na titulnom liste uvedený rok vydania.

Náuka reči slovenskej (už budeme písať v dnešnej podobe slovenčiny) je prvým jazykovedným dielom o gramatike slovenského jazyka. Gramatická časť diela je rozdelená na tri časti. V prvej Štúr rozoberá naše hláskoslovie, kmeňoslovie (náuka o tvorení a význame slovných kmeňov a odvodzovaní slov), morfológiu (tvaroslovie), ortoepiu (náuka o výslovnosti) a pravopis. V druhej časti rozoberá flexiu (skloňovanie a časovanie) a v tretej časti syntax (vetnú skladbu). A to je základ našej gramatiky, z ktorého žijeme dodnes. V tomto zmysle Ľudovít Štúr zostáva hlavným a neodškriepiteľným kodifikátorom spisovnej slovenčiny a významným slovenským jazykovedcom, ak nie najvýznamnejším. A to napriek tomu, že niektoré čiastkové hláskoslovné a pravopisné normy sa v priebehu desaťročí zmenili.

Ľudovít Štúr v tomto diele geniálne myslel na celý slovenský národ, uvedomujúc si aj rôzne nuansy slovenských dialektov. Svedčí o tom záver úvodu k Náuke reči slovenskej, kde napísal: „Gramatika naša vystaví teda túto opravdivú slovenčinu s pobočným ohľadom na iné rozličnorečia naše: dal by Boh, aby k novému tomuto nastávajúcemu životu slovenskému, k životu sviežemu v jednote cestu šťastlivo prekliesnila.“