Quantcast
Spravodajský portál Tlačovej agentúry Slovenskej republiky
Piatok 19. apríl 2024Meniny má Jela
< sekcia Kultúra

Na pamätnom výlete na Devín Hurban prijal slovanské meno Miloslav

Jozef Miloslav Hurban. Foto: Teraz.sk - Kristína Jurzová

Pamätný výlet štúrovskej mládeže na Devín v poslednú aprílovú nedeľu roku 1836 bol jednou z najdôležitejších udalostí v živote Jozefa Miloslava Hurbana.

Bratislava 6. apríla (TASR) - Zdanlivo náhodné stretnutie Ľudovíta Štúra s Jozefom Hurbanom pred lyceálnou budovou v Bratislave bolo dostatočne silným impulzom, aby mladý Hurban pootočil hlavu tým smerom, kde sa kulo železo slovenského národného hnutia. Prijatie za člena Spoločnosti 4. septembra 1835 pre Hurbana zasa znamenalo záväzok, zodpovednosť i odhodlanie nesklamať. Ak by sme mali troška parafrázovať vojenskú terminológiu - bol to Hurbanov „prijímač“. No na svetlo dejín sa pýtala ešte - prísaha.

Tým pamätným dňom „prísahy vernosti slovenskému národu“ sa stala jarná nedeľa 24. apríla 1836, keď od slovanskej nepamäti slávi meniny Juraj. V tú nedeľu slovenskí študenti bratislavského lýcea uskutočnili výlet na hrad Devín, aby tam pod prísahou prijali národnú ideu a stanovili si kontúry programu pre nastávajúce roky. Jozef Hurban nám vo svojom diele Ľudovít Štúr zanechal o dianí na Devíne podrobnú spomienku. „Prípravy k výletu na Devín konali sa skryto. Len užší kruh priateľov národa a údov spoločnosti zasvätený bol do tajomstva. Aby nápadným nebolo, keď by veľká časť slovenských študentov nebola na prednáškach - o popoludniach stredy a soboty nemohlo byť ani reči, keď zasadnutia rozličné bez tých najpoprednejších údov nedali sa dobre vymyslieť - vyvolila sa nedeľa k výletu. Bol to deň Jura 24. apríl 1836.“ A ďalej: „Program Štúrom zostavený, známy bol len čiastočne jednotlivcom ustanoveným k rečneniu. Každý znal druha pred ním vystupujúceho, prehľad všetkého bol v rukách tých predných, ako boli Štúr, Zoch, Grossmann, Čendekovič, Červenák, ktorí pripravení na pôvodné reči a básne predok viedli.“ (...) Ja som bol do tajomstva zasvätený Záborským, s ktorým dali sme si heslo, že sa zídeme na Rybacom námestí pri šrankoch.“

Konšpiratívnosť podujatia hovorí veľmi výrečne o tom, že slovenskí mladoni si boli vedomí toho, že sa idú ťahať za prsty s mocenskými štruktúrami rakúsko-uhorskej spoločnosti a že činnosť, ktorú robia a chcú ešte viac rozšíriť, má aj politický charakter. Preto aj Hurban išiel len vo dvojici so svojím vtedajším najlepším priateľom Jurajom Záborským, čiže s Jurajom, ktorý mal v ten deň sviatok. No a stretli sa na Rybacom námestí, teda na dnešnom Rybnom námestí, kde, verabože, boli vtedy šranky, čiže závory, ktoré oddeľovali historickú časť Bratislavy od jej predmestí v Podhradí a tzv. Zuckermandlu.

Na snímke situácia v Devíne na parkovisku. Bratislava, 6. júna 2013
Foto: TASR/Michal Svítok


Jozef Hurban nám vo svojich pamätiach zanechal aj presný obsah dosť rozsiahleho programu schôdzky na Devíne. Program mal slávnostný, až chrámový charakter. Spievala sa Štúrova textová parafráza na známu pieseň Nitra, milá Nitra..., tentoraz s textom Devín, milý Devín, hrade osiralý..., spievala sa aj už vtedy hymnická pieseň Hej Slováci, ešte naša reč slovenská žije a ďalej podľa Hurbana „...rečnil po piesni ešte Benjamín Červenák, nasledovalo rečnenie Škultétyho: ´Večne-li odsúden k tomu náš je tu na svete národ´ z Hollého, potom Klácelova Přísaha mnou prednesená, tak Záborský a iní rečnili, medzi rečnením spievalo a besedovalo sa o nádejach Slávy.“ Zo skromnej poznámky sa teda dozvedáme, s čím Hurban na Devíne vystúpil.

Potom už nasledoval najdôležitejší bod programu, ktorý mladý Hurban podrobne zaznamenal v diele Ľudovít Štúr a citácie ktorého sa domáhajú vari všetci spisovatelia, historici a publicisti, čo píšu o priebehu a historickom význame tejto udalosti.
Ľudovít Štúr
Foto: TASR/fotoreprodukcia

"Z besedovania utkvelo mi ešte v pamäti Štúrovo nasledujúce vzletné vyznanie: ´Bratia! Akúže si pamiatku odnesieme odtiaľto? Či tie kamienky, čo z múrov staroslávnych devínskych sme si už navylupovali, majú byť tie znaky nášho horlenia a vzdelávania sa? Tie zasypú sa prachom a čas ich pohrobí v zábude. Stálejšia a ideálnejšia má byť pamiatka tohto dňa, aby mohla vzdorovať dlhochvíľnemu a času pohrôm plnému. Jesto obyčaj pri učených spoločnostiach dajedných, že svojim členom pridávajú mená, zvláštny vzťah majúce ku cieľu spoločnosti. Moja nárada by smerovala ta, aby každý z nás zvolil si heslo života a priložil si alebo prijal od nás meno slovanské ku krstnému menu svojmu a spoločne s týmto ho pri podpisoch a vo spoločnosti národnej užíval. Takéto slobodné a dobrovoľne prijaté meno vo dňoch zápalu svojho mládeneckého bude nás na heslo nášho života vďačne upomínať, ako pravého kresťana upomína meno jeho krstné na zmluvu s Pánom Bohom na krste učinenú!

Nárada bola prijatá s jasotom. Jedni si volili heslá a mená, iným dávané boli zväčša Ľudovítom samým na pamiatku prvého tohto výletu na hroby slávne veku zašlého. A ačkoľvek neviedol sa zápis aktu tohto, na temeni Devína dokonaného, heslá tu vydané a mená tu prijaté nosili a nosia sa nielen od účastníkov slávnosti tejto, ale od toho času a vždy hojnejšie stretáme sa s menami slovanskými i v literatúre a v živote.“


Jozef Hurban tu prijal k svojmu krstnému menu Jozef staroslovanské meno Miloslav a nosil ho i podpisoval sa ním po celý život. Presne v duchu hesla, ktoré si tu pod prísahou osvojil: „Žiť pravde a národu!“

Ako vidieť, Hurban si aj po rokoch presne pamätal priebeh devínskeho stretnutia, zapamätal si aj, kto si aké slovanské meno pripojil k svojmu pôvodnému krstnému menu, dokonca si presne zapamätal aj Štúrovo vystúpenie a dokázal ho citovať. Z toho môžeme právom usudzovať, že pamätný výlet štúrovskej mládeže na Devín v poslednú aprílovú nedeľu roku 1836 bol jednou z najdôležitejších udalostí v Hurbanovom živote. A keďže sa to stalo v mladom a dobre zapamätateľnom veku, často sa k tejto udalosti vracal ako k číremu prameňu prebúdzajúceho sa slovenského národného povedomia i konkrétneho slovenského národného hnutia. Jozef Miloslav Hurban z tejto cesty už nikdy neuhol.