Bratislava 30. júla (TASR) - Spisovateľ Rudolf Jašík dokázal majstrovsky zobraziť vojnové a povstalecké udalosti na Slovensku a verne zachytiť život na vidieku. Jeho romány sú preložené do angličtiny, francúzštiny, nemčiny, španielčiny, ruštiny, ukrajinčiny, lotyštiny, bulharčiny, poľštiny a urdštiny. Viaceré jeho prózy sa stali predlohou pre filmové spracovanie (Námestie svätej Alžbety 1965, Mŕtvi nespievajú 1965, Na brehu priezračnej rieky 1966, Mŕtve oči 1973). Vo štvrtok 30. júla uplynie 55 rokov od jeho úmrtia.

Rudolf Jašík sa narodil 2. decembra 1919 v Turzovke v rodine mäsiara. V roku 1924 jeho otec skrachoval a odišiel za prácou do Kanady. Mladého Jašíka vychovávala stará mama, ktorá chcela z neho mať kňaza, preto ho poslala do seminára v Nitre. Pre "málo nábožnosti" ho po dvoch rokoch z neho vylúčili. V rokoch 1930-1935 študoval na gymnáziu v Kláštore pod Znievom. Po smrti starej matky štúdium pre nedostatok finančných prostriedkov ukončil. Zamestnal sa ako robotník v obuvníckej firme Baťa v českom Zlíne (1935-1938) a súčasne navštevoval Baťovu obchodnú akadémiu.

Pre nezhody s majstrom a vedením podniku ho v roku 1938 z fabriky prepustili a zo školy vylúčili. Do roku 1940 bol nezamestnaný a žil na slovenských Kysuciach. Začal aktívne pracovať v robotníckom hnutí a neskôr v protifašistickom odboji za čo ho zatkli a odsúdili na päť mesiacov za ilegálnu odbojovú a komunistickú činnosť. Vo väzení v Čadci a Trenčíne sa politicky dovzdelal a naučil sa ruštinu. Po prepustení z väzby dostal povolávací rozkaz. Po napadnutí Zväzu sovietskych socialistických republík (ZSSR) ho odvelili na východný front na Ukrajinu. Tam ho odsúdili za sabotáž, pretože ničil delá a vojenský materiál. Dostal amnestiu a dvakrát sa pokúšal dostať do sovietskeho zajatia. Chorý sa vrátil do Ružomberka, ale čoskoro ho opäť odvelili na Kaukaz k Rýchlej divízii.

Po prvom návrate z východného frontu pracoval Jašík vo vojenskej redakcii Slovenského rozhlasu v Bratislave (1943-1944). Krátko po demobilizácii sa pripojil k partizánskej skupine Albína Grznára. V rokoch 1944-1945 bol príslušníkom II. československej partizánskej brigády Milana Rastislava Štefánika a Slovenskej národnej partizánskej brigády. Po skončení druhej svetovej vojny pracoval ako redaktor v závodnom časopise Slobodná práca. Stal sa členom Komunistickej strany Československa (KSČ). Spolupracoval s denníkom Pravda a redigoval regionálny časopis Hlas Nitrianskeho kraja.

V roku 1946 sa oženil, 1947 ochorel na tuberkulózu a niekoľko mesiacov sa liečil vo Vysokých Tatrách. Po narodení syna v roku 1949 začal pracovať ako školský a kultúrny referent školského a kultúrno-spoločenského oddelenia obuvníckych Závodov 29. augusta (1949-1950) a neskôr ako pracovník Okresného výboru Komunistickej strany Slovenska (OV KSS) v Partizánskom (1950-1951). V rokoch 1952-1956 bol inšpektorom pre múzeá a pamiatky na Krajskom národnom výbore (KNV) v Nitre a súčasne bol aj predsedom Krajského výboru Zväzu zamestnancov štátnych orgánov. Od roku 1956 bol členom redakčnej rady časopisu Mladá tvorba a od roku 1958 žil striedavo v Bratislave a v Partizánskom ako spisovateľ v slobodnom povolaní.

V polovici roka 1960 Jašík vážne ochorel. V bratislavskej nemocnici podstúpil operáciu žalúdka a štyri dni po nej, 30. júla 1960 nečakane zomrel. Pochovaný je v Partizánskom.

Rudolf Jašík začal literárne tvoriť po roku 1940. V časopise Slobodná práca (pracoval tam ako redaktor) mu vychádzali prvé významnejšie diela: zbierka Moje mesto (1945), básnická úvaha Dušičkový motív, poviedka Vianočná balada, črta Mlčanlivé Vianoce. Ostatné básnické cykly Ypsilon a Dve rieky ostali v rukopisoch a vyšli až po jeho smrti v roku 1966 pod názvom Ponurý most. Autobiograficky ladená próza Laktibrada je jeho prvým významnejším dielom (vyšla po jeho smrti v roku 1966 v zbierke Ponurý most). Začiatkom 50. rokov minulého storočia začal pracovať na próze Kamenný dom, ktorú prepracoval na román Biely chlieb (1953). V roku 1956 mu vyšiel román Na brehu priezračnej rieky, a v roku 1958 Námestie svätej Alžbety. V tom istom roku mu vyšli ešte prózy Mesiac na vode a Mŕtve oči. Nasledovala zbierka noviel Čierne a biele kruhy (1961). V roku 1959 sa začal zamýšľať nad trilógiou o Slovenskom národnom povstaní (SNP), ktorá mala dovŕšiť jeho tvorbu s témou protifašistického odboja. Prvý diel a časť druhého vyšli posmrtne pod názvom Mŕtvi nespievajú (1961). Ďalším fragmentom z jeho tvorby bola Povesť o bielych kameňoch (1961).

Od roku 1969 sa na jeho počesť koná celoslovenská autorská súťaž Jašíkove Kysuce (je pre začínajúcich autorov do 35 rokov). Pre žiakov základných škôl v kysuckom regióne je určená literárna súťaž O cenu Rudolfa Jašíka. Od roku 1988 má Rudolf Jašík v Turzovke pamätnú izbu.