< sekcia Kultúra

Posledný politický akt Štefánika

Z výstavy Generál a jeho hviezdy, ilustračné foto. Foto: TASR/Veronika Klusková

Prečítajte si ďalšiu časť zo série M. R. Štefánik.

Bratislava 2. mája (Teraz.sk) - Rokovania v Taliansku v apríli 1919 boli posledným politickým aktom generála Štefánika v jeho živote. Zvládol ich vojenským ofenzívnym tempom a mimoriadne dôstojne. A to rovnako dôstojne v štábnych i ministerských kabinetoch, a tiež pred nastúpenými jednotkami česko-slovenských legionárov a domobrancov. Svedčia o tom najmä zachované dokumentárne fotografie zo slávnostného a zároveň rozlúčkového nástupu vojenských jednotiek v Gallarate. V Taliansku ich ešte stále bolo dosť – 5 streleckých plukov, 2 delostrelecké a 1 výzvedný pluk, rozmiestnené v Peruggii, Assissi, Foligne, Spolete a vo Vigo Nuovo. Všade tam však zostali aj hroby padlých. Štatistika hovorí o 725-ich padlých mužoch. Priznajme, že toto vysoké tempo Štefánikových aktivít v Taliansku bolo do istej miery spôsobené aj jeho túžbou stretnúť sa čím skôr so svojou poslednou, a zdá sa, že aj prvou skutočne vážnou láskou, markízou Giulianou Benzoniovou.

Milan Rastislav Štefánik bol vtedy už všeobecne uznávanou politickou, vojenskou a diplomatickou osobnosťou v priestore Európy a ukazuje sa, že aj v priestore za Atlantikom. I v Taliansku si ho mimoriadne vážili a uznávali. Svedčí o tom aj fakt, nad ktorým sa naša laická verejnosť, ale v podstate aj všetci historici veľmi nezamýšľajú a všetci ho berieme celkom prirodzene. Lenže až také prirodzené a jednoduché to nie je.

Tým faktom je skutočnosť, že talianska strana na Štefánikovo požiadanie mu bez mrknutia oka dala k dispozícii najmodernejšie lietadlo, troch sprevádzajúcich členov posádky a všetko náležité, čo k preletu ponad Alpy, Rakúsko a Dunaj potreboval. Tak vysoko si Taliani vážili a uznávali generála Štefánika. A chce sa dodať, že zainteresovaní ho mali radi aj ako priateľa, ako dobrého a srdečného človeka, človeka humanistu a demokrata.

V nedeľu 4. mája 1919 zavčasu ráno z talianskeho letiska Campo Formido odštartovalo vtedy jedno z najmodernejších lietadiel Caproni 450 so štyrmi mužmi na palube. Jedným z nich bol Štefánik.
V nedeľu 4. mája 1919 krátko pred poludním lietadlo priletelo nad Bratislavu a okolo pol jednej sa zrútilo pri pristávacom manévri v chotári obce Ivanka pri Dunaji. Všetci zahynuli.

O priebehu letu a možných príčinách katastrofy boli už napísané stovky článkov a desiatky kníh z pera viac či menej povolaných. Nikto z nich však ešte nepoložil na stôl presvedčivé a nevyvrátiteľné fakty o príčine nešťastia. Jedni si myslia, že na lietadlo sa úmyselne alebo omylom strieľalo a bolo zasiahnuté, iní kladú vinu technickej poruche, ktorú spôsobilo roztrhnuté lanko kormidla, ďalší sa nazdávajú, že náhly poryv vetra spôsobil stratu letovej rýchlosti stroja pri pristávaní, a tí najjasnozrivejší celkom vážne tvrdia, že Štefánikovi prišlo za riadiacou pákou zle, (to by si musel počas letu presadnúť, čo je sprostosť) a podaktorí uvažujú aj o možnej samovražde, čo je už na hrane psychiatrie.

Nemienime tieto tvrdenia posudzovať, ktoré je viac či menej presvedčivejšie. Štefánik je sto rokov mŕtvy, a pravdu sa už nikde nedozvieme. Ani sa k nej nepriblížime, lebo v súdobých lietajúcich strojoch ešte neboli namontované čierne skrinky. Zaujíma nás niečo iné a do istej miery prehliadané. Štefánik sa z Talianska vybral „do vlasti“! Lenže – ktoré konkrétne miesto vo vlasti mal na mysli ešte v Paríži, pred odchodom do Talianska? Logika veci hovorí, že najskôr mal odcestovať do Prahy. Veď bol minister vojny! A vláda s prezidentom i premiérom a všetkými ministerskými potrimiskármi sídlila predsa v Prahe! A navyše, vo svete bolo ešte len prímerie, nie mier...! Lenže Milan Rastislav Štefánik po všetkých životných peripetiách a neuveriteľnej kariére s naplnením životného cieľa sa rozhodol odcestovať – do vlasti. Tou vlasťou bolo – Slovensko a Slováci. Jeho milovaný kraj pod Bradlom, jeho rodné Košariská, no a isteže aj Bratislava ako už hlavné mesto Slovenska. Tam si chcel najskôr zájsť v oslobodenej vlasti! A to je aj najpresvedčivejšia odpoveď všetkým pochybovačom o Štefánikovom národnom povedomí, o jeho národnej identite, o jeho slovenskosti, ku ktorej sa vždy hlásil či už ako francúzsky štátny občan, či ako nedobrovoľný čechoslovakista, lebo tak to chcel politický čas. Najhlbšie v jeho duši zostávalo vždy Slovensko.

Je načase povedať aj to, že Štefánik letel do slovenskej vlasti s premysleným plánom a koncepciou slovenského národného programu, pre ktorú chcel získať viacerých národne presvedčených slovenských dejateľov a politikov, aby potom išli spoločne do Prahy a povedali si zoči-voči aj s tatíčkom Masarykom, že na začiatku sme sa dohodli troška inak.

Lenže – nestalo sa. Havária s následkom smrti generála i troch talianskych pilotov, všetko zmenila. A už dávnejšie sa ukazuje, že niekomu prišla celkom vhod.

Jedno z mnohých slovenských prísloví hovorí: „Koho Pán Boh miluje, toho krížom navštevuje!“ Berieme to s pokorou. Ale aj tak Ťa prosíme, Pane, neber nám najlepších mužov národa skôr, ako sa patrí. Lebo niekedy už nevieme, či sme prekliati alebo vyvolení. Nechcem byť prekliati, ale netúžime byť ani vyvolení. Chceme len s prirodzenou dôstojnosťou žiť a tešiť sa zo života, ktorého si nám doprial uprostred národov Európy a sveta.