Bratislava 5. januára (TASR) - Citové vzplanutie mladého Ľudovíta Štúra k českej vlastenke Marii Pospíšilovej z Hradca Králové je všeobecne známe. Známy je aj jej portrét, ktorý olejovou technikou namaľoval Jozef Božetech Klemens. Ako tvrdí v literárno-zemepisnej monografii Beáta Mihalkovičová z Múzea Ľudovíta Štúra v Modre - „nie je celkom vydarený a je možné, že ani celkom dokončený. Pre nás je zaujímavý tým, že sa viaže priamo k Ľudovítovi Štúrovi a mal byť jeho svadobným darom od Jaroslava Pospíšila, Mariinho brata. Kým ho však Klemens stihol dokončiť, nádej na svadbu sa rozplynula.“ No a my vieme, prečo. Prezrádza nám to dnes už kultová Štúrova báseň Rozžehnání: „Zapomeň, Drahá, zapomeň jinocha,/ nade nímž mraky bouřlivé se shání/ zapomeň, Drahá, zapomeň na hocha,/ on Ti posíla bolné rozžehnání:/ On na vše světa zapomene slasti,/ jenom nikdy, jen nikdy o své vlasti!“

Čo s tým dnes? Môžeme Štúra ľutovať, alebo obdivovať. Nemôžeme však pochybovať o tom, že to bolo mohutné citové vzplanutie. Na oboch stranách. Svoje spôsobila aj skutočnosť, že Štúr sa pri odchode pošmykol na schodoch, spadol a poranil si ruku. Poniektorí tvrdia, že si ju zlomil, no nie je to pravda. Bol to len výron, no ošetrenie potreboval. A to bola troška boľavá, ale v skutočnosti vítaná zámienka, ako si pobyt u Pospíšilovcov predĺžiť o niekoľko dní a pobudnúť tak v spoločnosti peknej Marie. Alebo si niekto myslí, že so zabandážovanou rukou sa nedá nastúpiť do cestovného koča, tzv. dostavníka, alebo na dobový parný vláčik?

Štúr sa vracal zo štúdií v Halle. Po dlhšej zastávke v Prahe prechádzal cez Hradec Králové. A keďže chýr o jeho výnimočných schopnostiach už stačil doletieť aj tam, český vlastenec a úspešný vydavateľ, tlačiar a kníhkupec Jan Hostivít Pospíšil si považoval za česť pozvať ho na návštevu k nim do domácnosti a - dnes by sme povedali - aj do podniku. No a vyvrcholením programu návštevy mala byť oslava devätnástych narodenín jeho dcéry Marie.

Malo to však aj praktickú stránku veci. J. H. Pospíšil uvažoval o otvorení kníhkupectva aj v Bratislave a predpokladal, že vitálny Ľudovít mu v tom môže pomôcť. A predbežne sa celkom iste aj dohovorili. No už na oslave narodením si otec všimol, že jeho dcére sa počas rozhovorov so Štúrom nápadne zväčšili už aj tak dosť veľké oči. A keďže to bol človek vnímavý a citlivý, nechal veciam voľný priebeh. Dokonca ani ten Štúrov pád na schodoch ho veľmi netrápil. Šťastné oči jeho dcéry mu za to stáli.

Lúčenie bolo pekné, lebo bolo plné nádeje. Svedčí o tom aj skutočnosť, že rodina si objednala obraz dcéry a sestry u chýrneho a iste nie lacného majstra palety a štetca - Jozefa Božetecha Klemensa. No život chcel, že Ľudovít Štúr si ten obraz nikdy neprevzal, zato Marie dostala báseň. No nie takú, akú čakala. Pravdepodobne si nikdy neuvedomila, že práve tá báseň jej urobila miesto v histórii. Ľudovítovi Štúrovi však slúži ku cti, že tento cit a vzťah i bolesť, ktorú musel prekonať, nikdy nepopieral.

Od 15. septembra 2006 priečelie pôvodného domu Pospíšilovcov na Veľkom námestí v Hradci Králové zdobí pamätná tabuľa. Je na nej po slovensky napísané: „V tomto dome sa roku 1840 zoznámili Ľudovít Štúr, bojovník za práva Slovákov, a Marie Pospíšilová, inšpirujúca láska jeho života, dcéra vydavateľa Jana H. Pospíšila.“ V ľavom dolnom rohu mramorovej tabule je zväčšený reliéfny portrét Ľudovíta Štúra a nad hlavným informačným textom je tento citát zo Štúrovej básne: „Kam sa to ženiem? Srdce mocne búši,/ už na dohľad je drahé mesto Vaše./ Všetko, čo bolo, odvíja sa v duši,/ váš dom - v ňom drahé zoznámenie naše. Ľ. Štúr“