Bratislava 21. mája (TASR) - Štúrovskí študenti na bratislavskom lýceu vo svojej mladíckej horlivosti a vlasteneckom nadšení začali od začiatku tridsiatych rokov 19. storočia permanentne využívať všetky dostupné publikačné možnosti. Jednou z nich bola aj možnosť publikovať svoje práce v českom časopise Květy.

Květy vznikli premenovaním časopisu s pôvodným názvom Jindy a nyní v roku 1829 a ich otcom, redaktorom a najčastejším autorom bol Josef Kajetán Tyl. Českí vlasteneckí literáti však cítili, že časopis musí mať príťažlivejší a metaforickejší názov. A tak z myšlienky, že v časopise by mali vystupovať "mladé květy české literatury" v roku 1834 vznikol názov Květy české. A keďže názov sa v priebehu dvoch rokov ujal, prívlastok mohol zaniknúť. Zostalo len slovo Květy.

Pre nás je najzaujímavejšie, že časopis mal v záhlaví podtitul „Národný zábawnjk pro Čechy, Moravany a Slowáky.“ No a to bola voda na mlyn pre mladých štúrovcov. Z podnetu Ľudovíta Štúra tam začali hojne publikovať. Väčšinou to boli lyricko-epické básne a balady.

Ľudovít Štúr v časopise spočiatku tiež uverejňoval lyrické i epické básne, napríklad Ohlas zpěvu ze Slowenska, Ze Slowenska, Dumky wečerní, (sedem čísel), elégiu Žel nad Puškinem a niektoré iné. Málo sa vie, že vtedy občas používal aj pseudonym Pravolub Rokošan.

No Štúr nezostal len pri básňach. Čoskoro sa stal pravidelným prispievateľom zo Slovenska. V kratších článkoch informoval o vlasteneckých úsiliach slovenskej inteligencie, o kultúrnych podujatiach a starožitných artefaktoch. Napísal tiež niekoľko recenzií na diela nemeckých autorov. Postupne sa však prepracoval aj k politickým úvahám a komentárom, ktoré mali národno-obranný charakter. Spolupráca s časopisom Květy bola pre Štúra prvou školou jeho budúceho novinárskeho pôsobenia. A tak štúrovci v priebehu roka začali Květy považovať „aj za svoj časopis“.

Dôležitou stránkou tejto spolupráce bola aj jazyková otázka. Štúr a jeho starší i mladší kolegovia všetky príspevky písali po česky, no aj tak sa stávalo, že v textoch im pravidelne „unikali“ slovenské slová a zvraty. Českí redaktori to spočiatku redakčne upravovali, no keď to bol čoraz častejší jav, aj protestovali. No Ľudovít Štúr, ktorý tam bol autorsky už trvale zapísaný, mal iný názor. Napísal im: „My sme v pravém očistci, poněvadž píšíce pouhou češtinou našemu pospolitému lidu přístup k čtení zamezujeme, ukloníce se pak k nářečí našemu od Čechů se odtrhujeme.“ A to zabralo. Odvtedy sa už v redakcii slovakizmy nekorigovali. Dôvod bol aj praktický - na Slovensku bolo skoro 300 odberateľov tohto periodika, čo predstavovalo tretinu z 900 predplatiteľov v Čechách. No a každý vydavateľ chce mať čo najväčší náklad. Takýmto chápavým bol aj prvý nakladateľ Květov Jan Hostivít Pospíšil. Aj preto mohol Josef Jungmann neskôr konštatovať, že Květy boli „nejčtenejší časopis své doby.“ Ešte treba dodať, že skutočná čítavosť časopisu bola niekoľkonásobne vyššia ako počet predplatiteľov, pretože časopis koloval po rodinách, a to rovnako v Čechách i na Slovensku.

Štúrova obhajovacia myšlienka o ponechávaní slovakizmov v českom časopise je však zároveň ďalším dôkazom toho, že v Ľudovítovi Štúrovi už vtedy dozrievala myšlienka dať Slovákom jednotnú spisovnú reč.