Quantcast
Spravodajský portál Tlačovej agentúry Slovenskej republiky
Utorok 19. marec 2024Meniny má Jozef
< sekcia Kultúra

Prišiel som, videl som, zostal som, tvrdí Čech A. Bílek

Na archívnej snímke z 5. mája 2018 je Riaditeľ Čiernohronskej železnice Aleš Bílek v Čiernom Balogu. Foto: TASR - Dušan Hein

Nebyť ľudí, ktorí vedeli, akým historickým klenotom je ČHŽ, a nadšenia niekdajších zväzákov či táborov Stromu života, horehronská lesná železnica by už bola minulosťou.

Čierny Balog 17. októbra (TASR) – Čech Aleš Bílek má vo svojom živote dve najväčšie lásky, prvou sú, ako tvrdí, jeho manželka a ich tri deti a hneď za nimi Čiernohronská železnica (ČHŽ) v Čiernom Balogu, ktorú Slovákom pomáhal zachraňovať.

„Bol som ešte stredoškolák v Plzni a v mesačníku Železničář v roku 1983 vyšiel inzerát na letné pracovné tábory na záchranu železničky. Prišiel som, videl som, zostal som,“ konštatoval pre TASR Bílek, pre ktorého sa ČHŽ od roku 1983 stala súčasťou jeho života a je ňou až dodnes. Jej riaditeľom je od roku 1992, keď na nej obnovili prevádzku.

Nebyť ľudí, ktorí vedeli, akým historickým klenotom je ČHŽ, a nadšenia niekdajších zväzákov či táborov Stromu života, horehronská lesná železnica by už bola minulosťou. Rozhodnutím vtedajšej vlády totiž mala byť celá ČHŽ do roku 1985 zlikvidovaná a vozne mali byť zošrotované. Prevádzka na nej sa skončila 31. 12. 1982. Slovo ekológia poznal v tej dobe málokto, nafta stála menej ako sódovka a romantika vône dymu a ihličia nemohla konkurovať rozmáhajúcej sa automobilovej doprave. Železnička mala svoj osud spečatený. Partia nadšencov ČHŽ a mladých ľudí, medzi ktorými bol aj vysokoškolák z Plzne študujúci v Žiline Aleš Bílek, to však zvrátila.

Na archívnej snímke z 5. mája 2018 je Čiernohronská železnica v Čiernom Balogu.
Foto: TASR - Dušan Hein


„Boli sme partia neuveriteľne úžasných ľudí z celého vtedajšieho Československa, bola to atmosféra tvorivosti, slobody, nápadov, gitár, táborov i stretnutí. Neskôr po ukončení vysokej školy už to bola i veľká miera zodpovednosti. Na vojenčine som napríklad písal doteraz platné prevádzkové predpisy ČHŽ či prvé propagačné letáčiky. Bolo to unikátne prepojenie dvoch mojich vtedajších životných lások - techniky a prírody,“ hovorí muž, ktorý vždy na konci rozhovoru pozdraví: „Nech to para tlačí!“

Na otázku, či nikdy neoľutoval svoje životné rozhodnutie, reagoval: „Neoľutoval som nikdy, ale, popravde, nepredpokladal som tu až toľko malých závistlivých a zákerných ľudí, s ktorými sa, žiaľ, boríme až doteraz. A že na Slovensku moc neplatia zákony, respektíve platia len niekedy a iba pre niektorých.“

Trvalá udržateľnosť ČHŽ je snahou Bíleka a ľudí okolo neho, ktorí sa snažia uchovať slovenskú národnú kultúrnu pamiatku ďalším generáciám.

„Zoberme si, že napríklad Horehronské múzeum v Brezne má dodnes 11 stálych zamestnancov platených štátom, a my? Stále nič. Naopak, ešte musíme Lesom SR platiť za doposiaľ protiprávne neodovzdaný majetok železničky, a to od roku 1988, nehovoriac o ďalších finančných záležitostiach vo vzťahu k obci Čierny Balog. Verím, že budúcnosť je v spolupráci s regiónom, konečne máme s kým o našich problémoch aspoň rokovať a verím, že ich aj riešiť. Slovensko má z historického kontextu zaujímavú schopnosť vždy sa až v poslednom okamihu vzchopiť a pokračovať správnym smerom. Tak nech nás para tlačí!“ dodal Bílek.