Bratislava 24. marca (Teraz.sk) - Dňa 22. septembra 1870 Svetozár Hurban Vajanský zložil poslednú štátnu skúšku na Právnickej akadémii v Bratislave a dostal vysokoškolský diplom. No ešte stále ho čakala dlhá cesta k individuálnemu výkonu advokátskej praxe, o vlastnej advokátskej kancelárii ani nehovoriac. Zaužívaná prax u jurátov bola totiž taká, že najskôr si museli odkrútiť niekoľko rokov koncipientskej praxe u renomovaných advokátov a na jej záver zložiť advokátsku skúšku. Tento proces nemohol vynechať ani Svetozár Hurban.

V novembri 1870 sa zamestnal ako koncipient u advokáta Vendelína Kutlíka v Trnave. Bol to národne orientovaný právnik, rodák zo Starej Pazovy vo Vojvodine v Srbsku, ktorý získal právnické renomé u Michala Mudroňa v Martine. Hurbanovho syna prijal s neskrývanou radosťou a nezištne ho zasväcoval do advokátskej praxe. No Svetozár Hurban nebol tam dlho. Bolo všeobecne známe, že advokátsky kredit sa získaval predovšetkým v Budapešti, a tak môžeme zaznamenať, že Hurban už začiatkom marca 1871 odcestoval do Pešti a nastúpil do advokátskej kancelárie Rudolfa Kučínyho za mizerný plat 25 zlatých. Našťastie, mohol bývať u sestry Želmíry, ktorá sa rok predtým vydala za jeho priateľa Ing. Viktora Lorenca, takže privát mal prakticky zadarmo. Čo viac, jeho nesporný literárny talent tu nadobúda široký rozmach, čo mu prinieslo aj prvé honoráre. V takejto situácii dňa 19. apríla 1874 zložil advokátsku skúšku a mohol sa postaviť na vlastné nohy.

Nebolo to jednoduché, no už na to nebol sám. Prakticky do roka a do dňa (4. mája 1875) od advokátskej skúšky sa oženil ako viacročný snúbenec s milovanou Idou Dobrovitzovou a odviedol si ju do Skalice, kde rozbiehal vlastnú advokátsku prax. Zdalo by sa, že to bol veľký zlom v jej živote, veď pochádzala z majetnej bratislavskej rodiny. No na druhej strane, mama jej zomrela v dievčenskom veku, a odvtedy sa o jej výchovu starala staršia sestra Elisa. Preto z túžby po samostatnosti odišla za mužom veľmi rada. A my dodajme, že to bol aj rozhodujúci dôvod, prečo sa počas Svetozárovho pobytu v Pešti tak usilovne učila po slovensky. Po niekoľkých týždňoch bývania v Skalici už rozprávala ako rodená Slovenka. No a po roku v Skalici povila mužovi ich prvé dieťa - dcéru Vieru.

Svetozár Hurban bol mimoriadne vitálny človek. Preto študijné, profesijné a čoskoro i otcovské starosti nemohli nijako zabrzdiť jeho literárny rozlet a každodennú literárnu tvorbu. Už v roku 1871, teda ešte počas pobytu v Pešti, môžeme zaznamenať prvý náčrt predpokladanej románovej ságy Na rozhraní, ktorý mu neskôr poslúžil na napísanie viacerých samostatných prozaických útvarov. Z peštianskeho obdobia je aj parodická skladba v piatich spevoch Pieseň o bielom Elefantovi. V Pešťbudínskch vedomostiach napĺňa už stálu rubriku Dopisy z Požúňa, no neprestáva ani básniť. V roku 1873 napísal širšie koncipované básne Pisár a Pieseň Horovíta, ktoré neskôr zaradil aj do prelomového básnického debutu Tatry a more. Báseň Pisár je evidentne autobiografická, s výrazným satirickým ostňom i s neskrývanou sebairóniou, čo prezrádza už jej prvá sloha:

„Medzi papiermi, medzi knihami
vediem život prozaický -
černidlom, perom a ceruzkami
šafárim a babrem vždycky,
dvadsaťpäť zlatých na mesiac beriem,
často hladný chodievam spať,
a keď i tieto boty zoderiem,
budem rúče boso behať!"

V druhej polovici roku 1874 Svetozár Hurban vstupuje do slovenskej literatúry aj svojím prvým knižným dielom. V tlačiarni Jozefa Škarnicla v Skalici vydáva humorne ladenú novelu zo študentského života Duchovia sudov, s podtitulom Obrázok z novejších časov. Z literárnohistorického hľadiska je však dôležité, že po prvý raz sa pod ňu podpísal spisovateľským menom - Vajanský. A to mu už zostalo na celý život.