Quantcast
Spravodajský portál Tlačovej agentúry Slovenskej republiky
Utorok 19. marec 2024Meniny má Jozef
< sekcia Kultúra

Nevydarený sex rastarického bossa zmaril plán slovenských podnikateľov

Rastarika, obal knihy a zábery z krstu, kombosnímka Foto: Teraz.sk

Šialený príbeh plný absurdít, inšpirovaný námetom strateného novinára Paľa Rýpala, pokrstil spisovateľ Jozef Banáš.

Bratislava 16. júla (OTS) – Odpoveď na otázku, ako mohol nevydarený sex rastarického bossa zmariť dlhoročné a starostlivo pripravované plány skupiny slovenských podnikateľov, prináša druhý diel ukážok z neobyčajnej knihy Daniela Forgácsa Rastarika, inšpirovanej námetom jedenásť rokov strateného novinára Paľa Rýpala.


Hoci sa Paľo Rýpal preslávil ako investigatívny novinár a je možné, že práve táto jeho práca sa mu v apríli 2008, kedy bez stopy zmizol, stala osudnou, venoval sa aj inému typu tvorby. „Paradoxne zmizol v čase, keď chcel investigatívu vymeniť za prácu na rôznych mediálnych projektoch. So mnou konkrétne riešil Rastariku a projekt mi po jeho zmiznutí ostal roky ležať v šuplíku. Ale rátal som, že ak sa Paľo vráti, budeme v ňom pokračovať,“ konštatuje Forgács, ktorý sám pracuje v novinárskej brandži.

„Napokon som sa rozhodol vybrať z pôvodného Paľovho námetu niekoľko myšlienok a oprieť o ne nový príbeh. Stále je to písané ako satira, ale vzhľadom na Paľov nejasný koniec sa knižka postupne dostala aj do temnejšej a drsnejšej roviny. Napísal som ju ako virtuálny pomník môjho priateľa Paľa Rýpala a na jeho pamiatku,“ vysvetľuje Forgács.

„Pútavý, dynamický, vtipný Forgácsov štýl zaručuje, že knihu prečítate rýchlo, pozastavíte sa len kde-tu pri predstave, koho mal tou či tým na mysli,“ komentuje knihu spisovateľ Jozef Banáš, ktorý ju aj pokrstil. Priamo na obale knihu zasa označuje za "triler, pri ktorom ľahko stratíte ilúzie".

„Dano je výborný spisovateľ, podľa mňa má veľkú perspektívu nie len ako novinár,“ uzavrel Banáš.



Druhý diel ukážok z Rastariky názorne ukazuje, ako fungovali vzťahy medzi solídnymi slovenskými podnikateľmi a rastarickými predstaviteľmi, ktorých metódy mali rozhodne bližšie k mafii ako k serióznemu biznisu.


Potom ako rastarický prezident Julio Goméz Rastarovich pompézne stavil na víťazstvo slovenských hokejistov s maďarskými 20.000 dolárov a celý ohromený ich prehral, lebo naši hokejisti Maďarom hanebne podľahli, chcel začať protestovať prostredníctvom svojej asistentky Lívie. Zistil však, že problém je oveľa hlbší, ako si myslel. Jeho dlhoročnú asistentku totiž niekto uniesol.

V čase, keď sa horúčkovito snažil zistiť, odkiaľ vietor fúka, sa šéf rastarickej tajnej služby, obávaný mafián Fernando Calvera venoval čomusi úplne inému...

xxx

Posteľný výkon
V tej chvíli najlepší priateľ Rastarovicha, don Calvera, práve súložil s jeho dcérou Conchitou. Myslel pritom na svoju rozkošnú sekretárku, lebo odfarbená, na kosť vychudnutá prezidentova dcéra so silikónovými prsami, vyšklbaným obočím a botulínovými perami pripomínajúcimi kačací zobák mu veľa vzrušenia poskytnúť nemohla.
„Si úžasná!“ zreval, keď pocítil šancu, že by sa mohol odbaviť. Keď spotený padol vedľa nej na posteľ, údy mu ovládol pocit úľavy.
„Nikto nemá takú výdrž ako ty. Ešte nikto v živote ma nemiloval hodinu v kuse,“ priadla mu do ucha Conchita. Calverovi pri spomienke na prežité peklo vypadla z oka slza.
„Ty si jediná, pri ktorej to dokážem,“ povedal pravdivo.

Rasta-Papiernička
Ani nie sto metrov vzdušnou čiarou od Calveru práve sedela za jedným stolom skupina slovenských podnikateľov a lokálnych politikov. Oficiálne boli na Rastarike na poľovačke. Vedeli však, že vo vládnej rezidencii Rasta-Papiernička majú šancu stretnúť Calveru, prípadne ďalšie vrcholné osobnosti ostrova.
Pekný hotelový komplex nevyužívali len členovia vlády a parlamentu, ale aj podnikateľské špičky, ktoré si protekčne vedeli vybaviť vstup do areálu.
Chlapi mali tajný plán vybudovať v najkrajších turistických lokalitách Slovenska sieť kasín a bordelov. Tento typ podnikania síce parádne vynáša, v každom štáte je však trocha prekérny, lebo sa doň tlačia kadejaké organizované agresívne skupiny, niekedy ťažko rozoznateľné od klasickej mafie. Naši čestní podnikatelia a regionálni politici však vedeli, že ak by do ich projektu finančne vstúpil Calvera, žiadna slovenská mafia, či už nelegálna, alebo v bielych golieroch, im nebude robiť problémy.
Lokálni politici sa na projekt zodpovedne a dlho pripravovali. Každý mal vytypovanú budovu v centre turisticky atraktívnej lokality, zväčša školu, škôlku alebo kultúrny dom, ktorú zámerne
nechali chátrať. Celé roky vytrvalo politicky blokovali akékoľvek iniciatívy na obnovu týchto zariadení.
Keď nastal pravý čas, začali ako sociálne angažovaní politici na nelichotivý stav kriticky upozorňovať. Budovy sú v neriešiteľnom stave, treba s tým niečo robiť, tvrdili. Najlepšie by bolo nájsť nejakého ľudomilného investora, ktorý by zadarmo alebo za pár drobných prebral na seba zodpovednosť za tie chátrajúce barabizne. A deti, divadlo či záujmové krúžky predsa môžu ísť do tých pekných unimobuniek na kraji obce, no nie?
Napokon bolo všetko pripravené. Priateľ na ostrove im vybavil vstup do Rasta-Papierničky v čase, keď tam mal byť Calvera. Ten však už viac ako hodinu meškal.
Keď sa nakoniec objavil, mal príšernú náladu. Nech mi nikto nelezie do cesty, lebo ho rozhryznem ako ceruzku, zavrčal na ochranku, sadol do auta a odfrčal preč. Slovenská smotánka posmutnela.
„Prišiel čas na plán B,“ povzbudivo sa usmial na kolegov jeden z politikov.

Rozhovor v Oválnej pracovni
V Oválnej pracovni rastarického prezidenta zneli jeho slová ako tiché cinknutia kordu, pripraveného zabíjať.
„Kto ti poradil zatiahnuť ma do tej stávky?“ opýtal sa takmer nežne Rastarovich spoteného sekretára Mojita.
„Nikto, prisahám. Veď sa to nedalo prehrať,“ zašeptal nervózny mladík. Prezident sa naňho pozrel prenikavým pohľadom slepých očí.
„Vieš, čo s tebou urobím, ak klameš,“ povedal ešte vždy veľmi potichu.
„Seňor presidente, som na vašej strane. Radšej by som umrel, ako vás zradil. Nechápem to. Možno to bola náhoda,“ vyhŕklo z Mojita. „Pár vecí som už urobil. A teraz volám svojim kontaktom do médií, aby celú tému stopili. Možno by aj Calvera mohol niečo urobiť,“ nadškrtol.
Rastarovich sa zamyslel.
„Hneď s tým prestaňte! Nebudete robiť vôbec nič. A to, čo som povedal, platí,“ vyhodil Mojita z pracovne.
Vedel, že ak to, čo sa stalo, bol prvý krok, jeho protivník s naivnými opatreniami, ktoré navrhol Mojito, ráta. Posledné, po čom túžil, bolo, aby namiesto nadpisov „Prezident ľahkovážne prehral 20 000“ vyšli v hlavných rastarických denníkoch články o tom, ako sa usiluje svoju prehru ututlať.
Osobne napísal stanovisko, v ktorom s ľútosťou konštatoval prehru mužstva spriateleného štátu a zároveň deklaroval, že na slovenský hokej určite nezanevrie ani v budúcnosti.
„Hajzli. V živote už nechcem vidieť tú idiotskú hru s idiotskými hráčmi a bandou debilov, čo manažuje ten cirkus,“ soptil pritom prezident Rastariky.
Stopy v kancelárii jeho asistentky už utajene odobral jeho mimoriadne utajený spolupracovník z armádneho rezortu. Bol taký utajený, že aj sám prezident ho vo svojich myšlienkach nazýval menom Zet. Naschvál sa s ním v posledných piatich rokoch nijako osobne nekontaktoval, nechával si túto možnosť len na vyslovene krízovú situáciu.
„Je to čestný muž. A skvelý odborník,“ premýšľal prezident. Vedel však, že potrebuje informácie aj zo Slovenska. Tie mu zvykol sprostredkovať Calvera, prezident však bol predbežne rozhodnutý Calverovi v tejto veci neveriť.



Rastarika, obal
Foto: Teraz.sk