Bratislava 22. mája (TASR) - Začiatkom septembra 1838 Ľudovít Štúr odišiel na dvojročné štúdiá do nemeckého mesta Halle. Hoci ešte nemal ani dvadsaťštyri rokov, ani tam nezaprel svoju zrelosť dospelého muža, ktorý je rozhodnutý ísť za svojím cieľom až do úspešného konca. Cestou sa zastavil v Prahe, kde pobudol niekoľko dní u Pavla Jozefa Šafárika, ktorý mu poradil, na čo sa má v štúdiu sústrediť a zároveň mu napísal odporúčajúce listy k viacerým nemeckým vzdelancom. V Halle sa od začiatku pustil do intenzívneho štúdia, a to najmä jazykovedy, histórie a - dnes by sme povedali - politológie. Čoskoro sa zoznámil so všetkými slovanskými vzdelancami, ktorí vtedy pôsobili v tomto študentskom meste, medzi nimi aj so slávnym slavistom I. I. Sreznevským.

Z týchto prvých mesiacov Štúrovho štúdia v Halle treba ešte zaznamenať jeho účasť na slávnostnom ustanovujúcom zhromaždení Spoločnosti srbských mladíkov v Budyšíne (Societas Slavica Budissiensis) 23. apríla 1839, kde aj prehovoril. Ešte predtým im však výdatne pomohol organizačnými radami i pri príprave ideového programu. Mal už svoje skúsenosti z bratislavského lýcea a Společnosti.

Na jar 1839 využil prvú prázdninovú príležitosť a počas Veľkonočných sviatkov sa pustil na cesty po Hornej a Dolnej Lužici. Cestovanie to bolo zaujímavé a originálne študentské. Niekedy sa mu naskytol sedliacky povoz, inokedy aj luxusnejší koč, no do Lipska už cestoval paravozom, teda dobovým parným vláčikom, čo má otvorené vagóny. Na cestách ho zaujímal najmä pôvodný slovanský živel tohto kraja. Počas peších túr si v pamäti oživoval znelky z Kollárovej Slávy dcery a keď na okolí nebolo nikoho, aj si ich nahlas recitoval.

Navštívil Drážďany, Lipsko, no a hlavne centrum Lužických Srbov Budyšín s neďalekým Zhorelcom, čiže Gőrlitzom. V Lipsku, pod vplyvom návštevy veľtrhu, na ktorom sa zúčastňovali aj slovanské „kmene“, si zaznamenal aj túto myšlienku: „Slovania sa skôr môžu naozaj za šťastných pokladať, že sú v takom položení, v ktorom roľníctvo spolu s obchodom a priemyslom musia ruka v ruke kráčať.“ V Drážďanoch navštívil obrazáreň, kde ho zaujala „zbierka starobylostí“ a kde medzi umeleckými exponátmi našiel aj diela českých autorov. No a v Budyšíne navštívil evanjelický i katolícky kostol a bol dojatý až k slzám, keď zistil, že v oboch kostoloch sa káže a spieva po srbsky.

Z cesty do Lužice hneď po návrate napísal úvahový cestopis Cesta do Lužice, ktorý poslal do Časopisu českého museum v Prahe. Bol to a zostáva najstarší český vedecký časopis, ktorý roku 1827 založil František Palacký. Je to neuveriteľné, ale ešte v tom istom roku, na jeseň 1839, v 13. ročníku vychádzania časopisu, v čísle 4, na stranách 464-490 táto jeho cestopisná reportáž s politologickými úvahami vyšla a stojí za prečítanie aj dnes. A mala aj medzinárodný úspech. Už v nasledujúcom roku vyšla v Letopise Matice srbskej a v roku 1842 v poľskom a ruskom preklade bola publikovaná v rusko-poľskom časopise Dennica - Jutrzenka vo Varšave.

Pri návrate Ľudovíta Štúra z Halle českí vlasteneckí intelektuáli v Prahe, aj zásluhou tejto reportáže, ho vítali s veľkým uznaním ako seberovného. Tak sa stalo, že ani významný český kníhtlačiar a nakladateľ Jan Hostivít Pospíšil z Hradca Králové nič nenamietal, keď Ľudovít Štúr očividne dvoril jeho modrookej dcére Marii.