< sekcia Kultúra

Štefánik sa vždy hrdo hlásil k Slovákom

Na archívnej snímke je busta Milana Rastislava Štefánika v Múzeu M.R.Štefánika v obci Košariská (okres Myjava). Foto: TASR/Radovan Stoklasa

Prečítajte si ďalšiu časť zo série M. R. Štefánik.

Bratislava 25. apríla (Teraz.sk) - Z rusko-sibírskej anabázy sa Milan Rastislav Štefánik vrátil do Paríža začiatkom apríla 1919. Asi len mimoriadne nadaný spisovateľ by dokázal presne charakterizovať jeho pocity. Na srdci ho hrial dobrý pocit zo statočne vykonanej práce pri záchrane českých a slovenských legionárov v Rusku, najmä ich dôstojný odchod so cťou, ktorý bol umocnený vedomím z dosiahnutia toho najposvätnejšieho cieľa – vzniku Česko-Slovenskej republiky. Na druhej strane trpko pociťoval skutočnosť, že zakiaľ on znášal sibírske mrazy, jeho kolegovia a spolubojovníci si už delili sinekúry. A to dokonca s možnosťou jeho vyradenia z hry. Napríklad taký Beneš bez začervenania tvrdil, že Štefánik nemôže byť členom práve vzniknutej československej vlády, lebo sa ešte nevzdal francúzskeho štátneho občianstva, a tak ponuka funkcie ministra vojny je v danej situácii celkom veľkorysá.

Lenže – vojna sa skončila. Alebo nie? Štefánik v tom čase pochopil, že zákopová vojna na čiarach dvoch línií sa síce skončila, ale začala sa mocenská vojna. No a moc je najväčšia droga na svete. Položila už na máry nejedného politického vodcu, nejednu politickú stranu, a ako sa práve ukazovalo, aj nejeden štátny kolos. Mocenské škriepky sa objavili nielen medzi našimi politikmi, čo brali väčšiu či menšiu účasť na vzniku republiky, ale aj medzi víťaznými mocnosťami. Z nášho záujmového pohľadu to konkrétne boli Francúzsko a Taliansko. Začala sa hra o žetón vplyvu na nový štátny útvar v Strednej Európe – Československú republiku. Áno – už nie Česko-Slovenskú, ale Československú! V podstate išlo o malú, úbohú pomlčku, ale skrývalo sa za ňou mnohé. No dalo sa to pochopiť. Vzhľadom na početnú nemeckú menšinu v juhozápadných Čechách sme potrebovali čo najviac obyvateľstva. Lenže len s Čechmi to bolo prakticky na hrane. Museli zavážiť Slováci. Aj s územím Podkarpatskej Rusi. Tak v Masarykovej hlave skrsol nápad „jednotného československého národa“. A v tzv. Washingtonskej deklarácii zo 16. októbra 1918 to nekompromisne presadil. Vtedy naplno pochopil, že len takto sa môže vrátiť do republiky ako jej prvý prezident. Čiže – z hľadiska obyčajných kupeckých počtov nás Česi potrebovali. No aj my sme potrebovali ich. Situácia na Slovensku aj po martinskej Deklarácii slovenského národa z 30. októbra bola ešte stále dosť neprehľadná. Po Martine stále pobehovali policajti s uhorskými kosierkami, no a Bratislavu bolo treba ešte stále aj so zbraňou v ruke vyčistiť od pohrobkov monarchie a natrieť slovenskými farbami. A na východe, konkrétne v Prešove, nie veľmi rada vznikla Slovenská republika rád. Z iných príčin, ale našťastie len dočasne.

Štefánik si to všetko uvedomoval, vo vnútri s postupom politických kolegov, pravdaže, nesúhlasil, ale pochopil to ako nevyhnutnosť práve prebiehajúceho času. Bol presvedčený, že keď sa náš nový štát usadí a keď sa definitívne zakreslia jeho hranice, všetko sa čestne vyrieši v duchu prvotných dohovorov. Po celý život to bol čestný, priamy a otvorený muž a takto sa pokúšal vnímať aj iných vo svojom bližšom i vzdialenejšom okolí. Lenže, tu sa mýlil. Najväčšie podrazy v celých dejinách sa dejú v politickom priestore.

Napriek tomu, nikdy nezaprel svoj pôvod a hrdo sa hlásil k Slovákom. A toto vnútorné ukotvenie nezradil ani teraz. Všimnime si: z Ruska sa vrátil do Paríža, potom odišiel do Ríma upokojiť talianske a francúzske mocenské a špičky a vybaviť pokojný rozchod a odchod našich zajatcov domov, do oslobodenej vlasti. Potom sa aj on sám chcel vrátiť – do vlasti. Ale – pozor – nie do Prahy, kde sa nedemokraticky varil guľáš akože demokratickej republiky. Chcel sa vrátiť na Slovensko! Tam bol jeho skutočný domov, tam bol jeho národ, ktorému prestrel koberec k národnej slobode, tam bola jeho vlasť. Z jeho pôdy chcel bojovať aj za jeho rovnoprávnosť, politické uznanie i sociálne pozdvihnutie.

Z tohto obdobia je zaujímavý a príznačný Štefánikov postoj k starším generáciám bojovníkov za našu národnú slobodu. Na Parížskej mierovej konferencii koncom apríla 1919 sa stretol aj so známym historikom a už uznávaným bardom slovenského národa Jozefom Škultétym, ktorý mal na starosti návrh štátnej hranice medzi Slovenskom a Maďarskom. Štefánik v rozhovore s ním energicky podporil myšlienku oživotvorenia Matice slovenskej a na záver mu povedal: „Nebyť vás starých a vašej činnosti, z nás by nebolo bývalo nič.“ Ajhľa, aký aktuálny výrok aj pre náš dnešok.

Druhý Štefánikov výrok s generačnou témou sa objavil len nedávno. Objavil sa v memoárovej knihe tlmočníka amerického prezidenta Wilsona Stepfena Bonsala a hovorí o konšpiratívno-dobrodružnej ceste Andreja Hlinku v Paríži počas historicky známej „mierovej konferencie“. Keďže americký prezident už odcestoval, Hlinku a jeho sprievodcu Františka Jehličku prijal aspoň tento tlmočník. No a ten vo svojich pamätiach spomína, že Hlinka sa na začiatku rozhovoru odvolával na odporúčajúci list samotného Štefánika, v ktorom stálo: „Urobte to, čo môžete pre mojich priateľov. Dúfam, že sa k nim čoskoro pripojím v Paríži. Ak je to možné, zabezpečte im stretnutie s Plukovníkom. Môžem sa zaručiť za absolútnu pravdu vyhlásení, ktoré sú oprávnení urobiť.“ Otázka znie: Ako sa tento odporúčajúci list dostal k Hlinkovi, keď nemáme vedomosť, že by sa s ním Štefánik niekedy stretol? Nevieme presnú odpoveď, ale môžeme predpokladať, že tento lístok dal Štefánik v Paríži Jozefovi Škultétymu. Pritom nemusel byť adresovaný Andrejovi Hlinkovi, ale niektorému inému významnému národovcovi, s ktorým Štefánik rátal so slovenskými národnými a politickými aktivitami v Česko-Slovenskej republike. Ak priznáme pravdivosť tomuto dokumentu, (a aký záujem mohol mať neznámy americký tlmočník na jeho obsahu?), potom je jasné, že Štefánik mal už na jar 1919 v Paríži premyslený plán a koncepciu uviesť po návrate do vlasti veci na pravú mieru, tak ako sa náš štátotvorný triumvirát Štefánik – Masaryk a Beneš dohodli na začiatku, keď sa ešte v parížskych salónoch dvorili miestnej smotánke ženského rodu a nenápadne ich opaľovali.

Dňa 19. apríla 1919 Štefánik odcestoval do Talianska. O deň neskôr už rokoval v Padove a potom v Ríme.

Páči sa mi TERAZ.SK na Facebooku

Staňte sa fanúšikom a sledujte dôležité správy z TASR priamo na vašom Facebooku.