Bratislava 4. septembra (TASR) - Nie je na tom nič zvláštne a dejiny sú plné takýchto príbehov a udalostí, že príslušník iného národa, iného jazyka a kultúry zasiahne do kultúry a do jazyka iného národa. V našich končinách je takým príkladom príbeh Vavrinca Benedikta, profesora jazykovedy a matematiky na Karlovej univerzite v Prahe na rozhraní 16. a 17. storočia. Tento Slovák z Nedožier pri Prievidzi napísal pre Čechov prvú Českú gramatiku (Grammaticae Bohemicae... , Praha 1603). V opačnom garde nájdeme tiež celý rad príkladov. Od Juraja Tranovského až po, napríklad, Alberta Pražáka.

Literárny historik Albert Pražák (1880 Chroustovice - 1956 Praha) prišiel na Slovensko hneď po vzniku Česko-Slovenska ako radca slovenského oddelenia Ministerstva školstva. Od roku 1921 celé štvrťstoročie pôsobil ako profesor na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. A prednášal dejiny slovenskej literatúry a jazyka. Treba povedať, že úprimne a z hĺbky duše sa o problematiku zaujímal. O dejinách našej literatúry a jej osobnostiach napísal celý rad štúdií a monografií. Medzi nimi aj dielo Dějiny spisovné slovenštiny po dobu Štúrovu. Pôvodne to boli prednášky pre poslucháčov na fakulte a externe študujúcich slovenských profesorov. Cyklus týchto prednášok potom vydal v samostatnej knihe pod uvedeným názvom v Prahe v roku 1922.

Dielo je rozvrhnuté na desať kapitol: I. Rozhľad po názvosloví študovaného predmetu, II. Slovenské národné povedomie, III. Povaha slovenskej reči v pamiatkach pred Bernolákom, IV. Povedomie slovenského dialektu, V. Bajzovčina a bernolákovčina. Stúpenci a odporcovia, VI. Romantickí vedci posilňujú i oslabujú úsilie o samostatnú slovenčinu. VII. Prešporskí študenti vedení Štúrom kolíšu medzi češtinou a slovenčinou, VIII. Začiatky štúrovčiny IX. Dôvody a podnety slovenského jazykového osamostatnenia a X. Boj o spisovnú slovenčinu a jej víťazstvo. Nás najviac zaujímajú kapitoly 7, 8 a 9.

V uvedených kapitolách autor uvádza prakticky všetky zmienky o zásadných sporoch i nuansách spoločenských i privátnych polemík medzi prívržencami a odporcami slovenčiny ako samostatnej národnej reči. Všíma si i také detaily, že Gašpar Fejerpataky z Liptovského Sv. Mikuláša vydal po latinsky spis První začátek čítáni a některé modlitby a „mezi literami uvedl i „ř„, ač kniha byla pro slovenské školy...“ Pristavuje sa aj pri skutočnosti, že „Maďaři v Prešpurku označili v Štúrově knihovně jako 'Tót kőnyvek' i Klicperu, Palackého, Tomsu, Vocela, Tháma, Hanku a Krameria.“ Inými slovami, nerozlišovali medzi češtinou a slovenčinou. Na druhej strane, zaznamenal, že: „V Štúrovej škole loučil sa slovensky se Štúrem dne 17. června r. 1843 po prvé až Samo Vozár...“ a že „Petr Hostinský 28. apríla r. 1846 pozdravil Ferdinanda V. již jen jménem slovenského národa.“

Treba vedieť, že Albert Pražák, hoci znalec a milovník slovenskej literatúry, bol ideovým zástancom čechoslovakizmu. A to sa prejavuje v tóne i podtóne jeho štylizácií o štúrovských úsiliach v období nášho národného obrodenia. V závere 6. kapitoly neváha napísať: „Jím byla na Slovensku stvořena nová epocha, označena jménem Ludevíta Štúra, vlastního tvůrce a ředitele československého rozkolu.“ Ale v súvislosti so Slovenským povstaním 1848-1849, na rozdiel od ľavičiarsky sa liberalizujúcej Európy, na čele s Marxom a Engelsom, pochopil toto: „Slováci sa orientovali dynasticky a rakousky, zvedli se proti Košutovi a chtěli pomocí dvora a rakouské vlády dojíti svých požadavků, jež Maďaři zneuznali. Nebyl to jen boj za krále a dynastii, ale byl to především boj za slovenskou svobodu.“

No a Ľudovítovi Štúrovi prvý prisúdil túto schopnosť: „Štúr dovedl získati mládež, a tím získal vše. Proto jeho myšlenka musela zvítěziti, vzplanuloť pro ni slovenské mládí, jemuž patřila ovšem i budoucnost.“