< späť

Štúrova cesta od osudného výstrelu do posledného výdychu trvala 21 dní

Ľudovít Štúr na Vtedy.sk Foto: TASR

Vďační Modrania sa mu zo všetkých síl pokúšali pomôcť. Za celý ten čas vždy pri ňom niekto bol.

Bratislava 13. januára (TASR) - Smrť je úžasný majestát. Najviac preto, lebo je nezvratná. A preto zostáva trvalo uchovaná v pamäti potomkov alebo tých, čo boli jej svedkami. O smrti Ľudovíta Štúra máme presné informácie. Z generácie na generáciu sa uchovávajú v našej pamäti a sú v nej trvalo prítomné.

Najvýznamnejší štúrovský prozaik a študent i osobný priateľ Ľudovíta Štúra Janko Kalinčiak bol pri jeho smrteľnom lôžku a zanechal nám toto svedectvo: „Keď sa nám už videlo, že rana sa hojí, nastúpilo prudké zhoršenie, sprevádzané zimnicou a blúznením. 'Je koniec', povedal doktor Gajary. To sa odohralo 12. januára okolo obeda. Pani Rozina poslala chlapcov po mňa, podrektora gymnázia Jána Jaromíra Maiera a po pána farára Daniela Minicha. My traja, lekár Gajary, pán Emres a Rozina s deťmi sme pri zomierajúcom Štúrovi presedeli do neskorého večera, keď vydýchol naposledy. Celé popoludnie a večer bol v bezvedomí, iba tesne pred posledným výdychom sa mu triasli viečka a pootvoril pery, akoby nám chcel niečo povedať. Naklonil som ucho k jeho ústam. Nič som nepočul. Zomrel ticho, pokojne, ukolísaný milosrdným bezvedomím. Dotĺklo utrápené srdce veľkého Slováka a Slovana, skončila sa životná púť nášho Ľudovíta. Rozina otvorila okno, my sme sa zahĺbili do modlitieb a zotrvali sme v nich do svitania.“

Štúrova cesta od osudného výstrelu do posledného výdychu trvala 21 dní. Vďační Modrania sa mu zo všetkých síl pokúšali pomôcť. Za celý ten čas vždy pri ňom niekto bol. Striedali sa pri ňom najmä Štúrov oddaný priateľ Daniel Lačný a jeho blízki známi - Jozef Kuchta, Ondrej Lauda a Michal Hýl.

Daniel Lačný bol v Modre „pravou rukou“ Ľudovíta Štúra. Chodieval s ním na poľovačky, keď bolo treba, robil mu furmana a vypomáhal pri remeselných prácach. Sprevádzal ho aj počas poslednej návštevy kniežaťa Michala III. Obrenoviča v Ivanke pri Dunaji a trpezlivo naň čakal v miestnom hostinci. Profesiou bol debnársky majster. Niekoľko rokov študoval na modranskom gymnáziu, no štúdium zo sociálnych dôvodov nedokončil. No ako píše literárny historik Jozef Hvišč v knihe Kam zrak nedosiahne, „vyznačoval sa prirodzenou inteligenciou a rozhľadom v národných a kultúrnych veciach.“ Tieto skutočnosti spôsobili, že ako laický svedok bol aj pri pitve tela Ľudovíta Štúra. Zanechal nám o tom nasledujúce svedectvo: „Od pŕs počnúc na celom drieku Štúr mal pekné, čisté mäso. Ale keď pitvali ranené miesto na nohe, mäso bolo čierne a kosť horného stehna od jablka nadol rozštiepená.“

Jozef Miloslav Hurban neskôr v spomienkach napísal: „V najkrajšej sile muža mladého dokonal svoj beh v meste, ktoré si jeho obrazotvornosť dávno označila za čierne. Čiernymi boli tie dni jeho veľkých bolestí, ktoré zniesol následkom smrteľnej rany, lebo ani vybrať ju nedôverovali, ani k amputácii prikročiť sa neodvážili lekári.“

Pravdepodobne na základe tejto spomienky si Jaroslav Rezník st. v knihe Túry do literatúry myslí, že „je možné, že Ľ. Štúr žiadosťou, aby mu lekár natiahol poranenú nohu, urýchlil svoj skon o niekoľko dní. No smrť si tým nezapríčinil. V tej chvíli a v tej dobe bola už neodvratná. Vtedajšia medicína mu pomôcť nevedela.“ Je to, žiaľ, pravda, pretože z pohľadu dnešnej medicíny a za predpokladu rýchleho zákroku, Štúrovo zranenie bolo viac-menej banálne.

No a nám, už dosť vzdialeným potomkom, nezostáva nič len v tichu svojho svedomia pokúsiť sa odpovedať na otázku: „Ako je možné, čo za kliatba visí nad nami, keď sme troch najväčších mužov národa - Štúra, Štefánika a Dubčeka nedokázali uchrániť pred ich tragickými koncami?

Páči sa mi TERAZ.SK na Facebooku

Staňte sa fanúšikom a sledujte dôležité správy z TASR priamo na vašom Facebooku.