Prvý zo slovenských básnikov, ktorí sa bezprostredne zoznámili so Zakarpatskou Ukrajinou a snažili sa ju opísať, bol Štúrov starší vrstovník Ján Čaplovič.
Autor TASR
Bratislava 31. augusta (TASR) - Zborník z vedeckej konferencie Ľudovít Štúr 1815-1856, ktorý v roku 1956 vydalo Vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied v Bratislave, má štyri časti. Štvrtá časť má (dobe mierne poplatný) názov Boj Ľudovíta Štúra za družbu národov. Obsahuje 11 referátov, medzi nimi aj referát ukrajinistu Michala Molnára (1930 Veľká Čengava - 2006 Bratislava) Štúrovci a Zakarpatská Ukrajina. V ňom hneď na začiatku hovorí toto: „Je veľkou zásluhou práve štúrovskej generácie, že prvá u nás vzbudila záujem o Zakarpatských Ukrajincov, podala dosť verný obraz ich života - a nielen to - povzbudzovala ich, aby sa podľa príkladu Slovákov prebudili zo svojho spánku a rozvinuli čulý národný život.“ A hneď to aj dokladá konkrétnymi príkladmi.
Aby bol presný, ako prvého zo slovenských básnikov, „ktorí sa bezprostredne zoznámili so Zakarpatskou Ukrajinou a snažili sa ju opísať, bol Štúrov starší vrstovník Ján Čaplovič“ vo viacerých po nemecky napísaných prácach. (Tu sa autor troška pomýlil, lebo Ján Čaplovič bol o dobré dve generácie od Štúra starší, narodil sa v Horných Príbelciach v roku 1780 a zomrel vo Viedni v roku 1847, no pravdou je, že v poslednej dekáde života ešte zachytil rozvíjajúci sa slovenský národný pohyb.) Významnejším faktom sa stala skutočnosť, že „Ľudovít Štúr uverejnil v prvom ročníku svojho Orla tatránskeho r. 1845 prvý slovenský cestopis zo Zakarpatskej Ukrajiny, ktorý napísal jeho spolupracovník Bohuš Nosák - Nezabudov. (...) Tento cestopis, napísaný vo forme siedmich obsiahlych listov, nazvaný Listy z neznámej zeme k L..., plný skutočnej vrelej lásky slovenského spisovateľa k porobeným Zakarpatským Ukrajincom, je jedným z najkrajších prejavov činorodého slovanského cítenia štúrovskej generácie.“ Dodajme, že Bohuslav Nosák sa zhostil úlohy dobre, no zároveň pripomeňme, že cieľ cesty mu vybral, dnes by sme povedali - „zmenežoval“ v rámci celkovej koncepcie Ľudovít Štúr.
Publikovanie Nosákovho cestopisu však vyvolalo aj pobúrenie na strane provládnych síl v budapeštianskych médiách. Ostro ho odsúdil najmä maďarský vládny orgán Pesti Hírlap. „Nie je náhodné, že zo slovenskej strany na tento článok napísal odpoveď sám Ľ. Štúr v úvodníku svojich Slovenských národných novín“, konštatuje autor referátu. No a my dodajme, že pri tejto príležitosti Ľ. Štúr obhajoval aj pôvodný názov obyvateľov Zakarpatska - Rusíni, ktorých však autor článku v maďarských novinách nazýva Rusnáci. „Toto meno je prezývka, ktorú pán skladateľ článku v Pesti Hírlap nech užíva, keď chce, my ju ale nikdy potrebovať nebudeme, lebo sme vzdialení od toho, aby sme našich krajanov a príbuzných prezývať chceli...“, napísal Ľ. Štúr.
Referát naznačuje, hoci vzhľadom na dobu dosť vyhýbavo, že Ukrajina už vtedy bola historicky, územne i kultúrne polarizovaná. Na jednej strane to bola ruská Ukrajina (autor hovorí o „ukrajinskom ľude ruskej Ukrajiny“) a na druhej strane Zakarpatská Ukrajina. Teda tá, ktorá patrila do Rakúskej ríše, kde žili Rusíni. A takto tento priestor vnímal aj Ľudovít Štúr a štúrovci.
„Štúrova tvorba mala u Zakarpatských Ukrajincov veľký ohlas. Jeho dielo, najmä Spevy a piesne a spis O národných piesňach plemien slovanských vysoko ocenil významný predstaviteľ zakarpatskej literatúry, buditeľ Olexander Duchnovič“, uzatvára svoj referát Michal Molnár.
Aby bol presný, ako prvého zo slovenských básnikov, „ktorí sa bezprostredne zoznámili so Zakarpatskou Ukrajinou a snažili sa ju opísať, bol Štúrov starší vrstovník Ján Čaplovič“ vo viacerých po nemecky napísaných prácach. (Tu sa autor troška pomýlil, lebo Ján Čaplovič bol o dobré dve generácie od Štúra starší, narodil sa v Horných Príbelciach v roku 1780 a zomrel vo Viedni v roku 1847, no pravdou je, že v poslednej dekáde života ešte zachytil rozvíjajúci sa slovenský národný pohyb.) Významnejším faktom sa stala skutočnosť, že „Ľudovít Štúr uverejnil v prvom ročníku svojho Orla tatránskeho r. 1845 prvý slovenský cestopis zo Zakarpatskej Ukrajiny, ktorý napísal jeho spolupracovník Bohuš Nosák - Nezabudov. (...) Tento cestopis, napísaný vo forme siedmich obsiahlych listov, nazvaný Listy z neznámej zeme k L..., plný skutočnej vrelej lásky slovenského spisovateľa k porobeným Zakarpatským Ukrajincom, je jedným z najkrajších prejavov činorodého slovanského cítenia štúrovskej generácie.“ Dodajme, že Bohuslav Nosák sa zhostil úlohy dobre, no zároveň pripomeňme, že cieľ cesty mu vybral, dnes by sme povedali - „zmenežoval“ v rámci celkovej koncepcie Ľudovít Štúr.
Publikovanie Nosákovho cestopisu však vyvolalo aj pobúrenie na strane provládnych síl v budapeštianskych médiách. Ostro ho odsúdil najmä maďarský vládny orgán Pesti Hírlap. „Nie je náhodné, že zo slovenskej strany na tento článok napísal odpoveď sám Ľ. Štúr v úvodníku svojich Slovenských národných novín“, konštatuje autor referátu. No a my dodajme, že pri tejto príležitosti Ľ. Štúr obhajoval aj pôvodný názov obyvateľov Zakarpatska - Rusíni, ktorých však autor článku v maďarských novinách nazýva Rusnáci. „Toto meno je prezývka, ktorú pán skladateľ článku v Pesti Hírlap nech užíva, keď chce, my ju ale nikdy potrebovať nebudeme, lebo sme vzdialení od toho, aby sme našich krajanov a príbuzných prezývať chceli...“, napísal Ľ. Štúr.
Referát naznačuje, hoci vzhľadom na dobu dosť vyhýbavo, že Ukrajina už vtedy bola historicky, územne i kultúrne polarizovaná. Na jednej strane to bola ruská Ukrajina (autor hovorí o „ukrajinskom ľude ruskej Ukrajiny“) a na druhej strane Zakarpatská Ukrajina. Teda tá, ktorá patrila do Rakúskej ríše, kde žili Rusíni. A takto tento priestor vnímal aj Ľudovít Štúr a štúrovci.
„Štúrova tvorba mala u Zakarpatských Ukrajincov veľký ohlas. Jeho dielo, najmä Spevy a piesne a spis O národných piesňach plemien slovanských vysoko ocenil významný predstaviteľ zakarpatskej literatúry, buditeľ Olexander Duchnovič“, uzatvára svoj referát Michal Molnár.