Dva roky predtým sa zobrali jeho rodičia, Jozef Miloslav Hurban a Anička Jurkovičová.
Autor TASR/TERAZ.sk
Bratislava 4. februára (TASR/Teraz.sk) - Po roku Ľudovíta Štúra pripravila Tlačová agentúra Slovenskej republiky (TASR) celoročný týždenný cyklus k Roku Svetozára Hurbana Vajanského, ktorý bol vyhlásený pri príležitosti stého výročia jeho úmrtia.
Pripravila ho pod heslom "Obsiahnuť svet, slúžiť domovine!"
Každý štvrtok do konca roka budú TASR a portál Teraz.sk publikovať údaje, informácie, postrehy a charakteristiky o živote a diele Svetozára Hurbana Vajanského, a tiež vyjadrenia životopiscov, hodnotiteľov a kritikov jeho diela. Budú tak robiť v chronologickej postupnosti jeho života i pribúdania jeho literárnych diel tak, ako sa objavovali a pôsobili v slovenskej spoločnosti.
Svetozár Hurban Vajanský sa narodil 16. januára 1847 v Hlbokom a zomrel 17. augusta 1916 v Martine.
Rok S. H. Vajanského teda presiahne až do začiatku roku 2017, keď si pripomenieme 170. výročie jeho narodenia.
Dnes náš cyklus začíname.
„Mrav nakazoval, aby sa všetky trochu pohoršovali. Lebo namiesto toho, že by šla s gardedámou, vychodila kráľovná večera zo siene s hŕbou rozjarených študentov! Azda i závisť sa pripojovala, lebo napriek tomu najmä mužský svet nechával oči na nej, neskúpili chválou, nadšené poznámky všade o Aničke padali. ´Aká krásavica! A ako si počínala na javisku! Náramne bola zaujímavá´. ´Hrať v takej kočišskej histórii! Neviem, aká je v tom zaujímavosť. Ľutujem tú osobu, že sa tak zneuctila. A čudujem sa jej otcovi, že neprejavil v tej veci lepšej predvídavosti!´“
Takto opisuje vzrušenú atmosféru v Sobotišti po ochotníckom predstavení Slovenského národného divadla nitrianskeho 5. augusta 1841 spisovateľka Anna Lacková-Zora v historickom románe Anička Jurkovičová. Bola to na ten čas naozaj neslýchaná udalosť. Osobitnú príchuť jej dodávalo to, že v hre po prvý raz vystúpila žena, vlastne sedemnásťročné dievča, ktoré v Sobotišti všetci poznali už od detstva. Bola to Anička Jurkovičová (1824-1905), dcéra tamojšieho učiteľa a široko-ďaleko známeho národného buditeľa a kultúrneho pracovníka Samuela Jurkoviča. To on mal hlavnú zásluhu na tom, že sa v Sobotišti hralo divadlo.
Na nebývalej národnej a kultúrnej aktivite slovenského ľudu v podbradlianskom kraji mal veľkú zásluhu aj Jozef Miloslav Hurban (1817-1888). V tom čase pôsobil v neďalekej Brezovej pod Bradlom. Bol najbližším priateľom a spolupracovníkom Ľudovíta Štúra a priťahoval mladých štúrovcov ako magnet. Nevynechali ani jedinú príležitosť, aby ho navštívili. A pretože Hurban našiel najviac pochopenia u sobotištského učiteľa Jurkoviča, vzniklo prvé divadlo práve tam.
A čo naša hrdinka - prvá slovenská herečka Anička Jurkovičová? História ju spomína ako inteligentnú, vzdelanú a obetavú slovenskú dievčinu - národovkyňu, ale aj ako veľmi pekné dievča. A bude to pravda, lebo napriek ohováraniam a klebetám malomeštiackych paničiek, vyvolala riadny zmätok v srdciach mnohých mládencov. Do jej peknej tváre a čiernych očí sa zadívali, viac ako bolo treba a ako im to prikazovali národné ideály, i viacerí štúrovci. Ľudovít Šnitta, Daniel Kolény, mladší Štúrov brat Samko a Janko Francisci sa pretekali o jej priazeň pri nacvičovaní divadelných hier. Ba aj Andrej Braxatoris - Sládkovič ju nevdojak v duchu porovnával so svojou Marínou Pišlovou v Banskej Štiavnici.
Aničkino srdce si získal Janko Francisci, pekný, urastený mládenec, ktorého po celom Uhorsku volali Pekný Janko. Ukazoval sa z nich „pár na pohľadanie“, lenže... Lenže Janko Francisci bol vtedy celý v područí ani nie tak štúrovských, ale Štúrových ideálov a predstáv. Stanovisko učiteľa a vodcu Štúra bolo však nekompromisné: láska k žene a manželstvo je prekážkou pri dosahovaní národných cieľov. Francisci s boľavým srdcom známosť s Aničkou prerušil. Možno to tak ani nemyslel, ale diaľka a odlúčenie urobili svoje. Odišiel totiž so štúrovcami do Levoče, kde spoločne rozvinuli všestrannú národno-uvedomovaciu činnosť. Medzitým sa o Aničku uchádzal Viliam Pauliny-Tóth, no zdá sa, že prišiel v nevhodnom čase.
A tak sa stalo to, čo v dňoch prvých divadelných predstavení netušil ani sám Jozef Miloslav Hurban, ani Anička Jurkovičová. Pre Hurbana bolo vtedy pekné sedemnásťročné dievča len stelesnením obetavosti pri národno-buditeľských snahách štúrovcov a on bol pre ňu zasa váženým mladým spisovateľom a národovcom, ku ktorému prechovávala neskonalý obdiv. Situácia sa ale zmenila. Sedemnásťročné dievča dozrelo na pôvabnú a inteligentnú ženu a on na muža schopného samostatných činov. Mladí ľudia sa zaľúbili a bola z toho svadba.
Darmo sa Štúr hneval, darmo mu vyčítal a dohováral, Hurban sa nechcel zriecť manželstva a už vôbec nie s takou krásavicou. Všetko naznačovalo, že aj obetavou a pracovitou ženou. A iste aj mocnou rodičkou a milujúcou matkou. No aby sme veci dali na správnu mieru a donekonečna v tejto záležitosti neubližovali Ľudovítovi Štúrovi, musíme povedať aj toto: Štúr nakoniec pochopil Hurbanov cit a obetavo išiel na Hurbanovu svadbu tri dni pred sobášom a dokonca cez Modru, aby spolu so ženíchom dohodli u Karola Štúra, Ľudovítovho staršieho brata, sobášny obrad. Nebolo to však celkom na zapísknutie. Karol Štúr bol vtedy rektorom a profesorom modranského gymnázia i evanjelickým kaplánom a tušilo sa, že i najhorúcejším kandidátom na miesto farára, ale v danej chvíli v kňazskej profesii bol iba na najnižšej kaplánskej pozícii. Autorita osobnosti Ľudovíta Štúra však zavážila, a tak sobášny obrad Aničky Jurkovičovej a Jozefa Miloslava Hurbana bol aj generačnou štúrovskou i Štúrovskou záležitosťou.
Svadobný obrad sa uskutočnil v sobotu 7. októbra 1845 a po ňom nasledovala „veselá svadobná hostina“, ako píše Tomáš Winkler v biografickom románe Perom a mečom a pokračuje: „Len Ľudovít sedí smutne a dumá, či sa Miloslav nespreneverí už prv danému sľubu - žiť pravde a národu slovenskému. Ale o to lepšie sa zabáva Hurbanov švagor Daniel Svoboda, ktorý na túto príležitosť zložil svadobné verše. „Neveřte to, neni ku závade/ Slávy synu, Slávy rozenka -/ mnohať práce vlasti ve záhradě!/ Co muž sadí, pěstí milenka.“ Na druhý deň svadobná hostina pokračovala v Hlbokom, kde ženích objednal na ten čas skoro profesionálnu kapelu. Profesionálnu preto, lebo vyhrávala „aj z nôt“.
V Sobotišti sa dodnes zachovala budova, v ktorej sa dňa 5. augusta 1841 uskutočnilo prvé predstavenie Slovenského národného divadla nitrianskeho. Pamätná tabuľa na nej okrem zakladateľa Samuela Jurkoviča, organizátorov Ľudovíta Štúra a Jozefa Miloslava Hurbana a Aničky Jurkovičovej pripomína mená týchto štúrovcov: A. Sládkoviča, J. Kalinčiaka, A. Roya, Ľ. Šuleka, J. Francisciho, A. Krčméryho a D. Kolényho. Pripomína tiež, že na divadlo finančne prispeli srbskí študenti bratislavského lýcea, čo iste bola zásluha Ľ. Štúra.
Prvorodený syn Anny Jurkovičovej a Jozefa Miloslava Hurbana, Svetozár Miloslav Hurban, neskôr spisovateľ Vajanský, sa narodil 16. januára 1847. Na prvý pohľad je jasné, že Anička Jurkovičová sa nemusela vydávať a Jozef Miloslav Hurban ženiť. Považovali sme však za povinnosť pripomenúť na začiatku tohto cyklu, že životný príbeh Svetozára Hurbana Vajanského sa začal práve tu - v podbradlianskom mestečku Sobotište, v ktorom sa na javisko kultúrneho domu priplietla láska.
Pripravila ho pod heslom "Obsiahnuť svet, slúžiť domovine!"
Každý štvrtok do konca roka budú TASR a portál Teraz.sk publikovať údaje, informácie, postrehy a charakteristiky o živote a diele Svetozára Hurbana Vajanského, a tiež vyjadrenia životopiscov, hodnotiteľov a kritikov jeho diela. Budú tak robiť v chronologickej postupnosti jeho života i pribúdania jeho literárnych diel tak, ako sa objavovali a pôsobili v slovenskej spoločnosti.
Svetozár Hurban Vajanský sa narodil 16. januára 1847 v Hlbokom a zomrel 17. augusta 1916 v Martine.
Rok S. H. Vajanského teda presiahne až do začiatku roku 2017, keď si pripomenieme 170. výročie jeho narodenia.
Dnes náš cyklus začíname.
Svadba v Sobotišti
„Mrav nakazoval, aby sa všetky trochu pohoršovali. Lebo namiesto toho, že by šla s gardedámou, vychodila kráľovná večera zo siene s hŕbou rozjarených študentov! Azda i závisť sa pripojovala, lebo napriek tomu najmä mužský svet nechával oči na nej, neskúpili chválou, nadšené poznámky všade o Aničke padali. ´Aká krásavica! A ako si počínala na javisku! Náramne bola zaujímavá´. ´Hrať v takej kočišskej histórii! Neviem, aká je v tom zaujímavosť. Ľutujem tú osobu, že sa tak zneuctila. A čudujem sa jej otcovi, že neprejavil v tej veci lepšej predvídavosti!´“
Takto opisuje vzrušenú atmosféru v Sobotišti po ochotníckom predstavení Slovenského národného divadla nitrianskeho 5. augusta 1841 spisovateľka Anna Lacková-Zora v historickom románe Anička Jurkovičová. Bola to na ten čas naozaj neslýchaná udalosť. Osobitnú príchuť jej dodávalo to, že v hre po prvý raz vystúpila žena, vlastne sedemnásťročné dievča, ktoré v Sobotišti všetci poznali už od detstva. Bola to Anička Jurkovičová (1824-1905), dcéra tamojšieho učiteľa a široko-ďaleko známeho národného buditeľa a kultúrneho pracovníka Samuela Jurkoviča. To on mal hlavnú zásluhu na tom, že sa v Sobotišti hralo divadlo.
Na nebývalej národnej a kultúrnej aktivite slovenského ľudu v podbradlianskom kraji mal veľkú zásluhu aj Jozef Miloslav Hurban (1817-1888). V tom čase pôsobil v neďalekej Brezovej pod Bradlom. Bol najbližším priateľom a spolupracovníkom Ľudovíta Štúra a priťahoval mladých štúrovcov ako magnet. Nevynechali ani jedinú príležitosť, aby ho navštívili. A pretože Hurban našiel najviac pochopenia u sobotištského učiteľa Jurkoviča, vzniklo prvé divadlo práve tam.
A čo naša hrdinka - prvá slovenská herečka Anička Jurkovičová? História ju spomína ako inteligentnú, vzdelanú a obetavú slovenskú dievčinu - národovkyňu, ale aj ako veľmi pekné dievča. A bude to pravda, lebo napriek ohováraniam a klebetám malomeštiackych paničiek, vyvolala riadny zmätok v srdciach mnohých mládencov. Do jej peknej tváre a čiernych očí sa zadívali, viac ako bolo treba a ako im to prikazovali národné ideály, i viacerí štúrovci. Ľudovít Šnitta, Daniel Kolény, mladší Štúrov brat Samko a Janko Francisci sa pretekali o jej priazeň pri nacvičovaní divadelných hier. Ba aj Andrej Braxatoris - Sládkovič ju nevdojak v duchu porovnával so svojou Marínou Pišlovou v Banskej Štiavnici.
Aničkino srdce si získal Janko Francisci, pekný, urastený mládenec, ktorého po celom Uhorsku volali Pekný Janko. Ukazoval sa z nich „pár na pohľadanie“, lenže... Lenže Janko Francisci bol vtedy celý v područí ani nie tak štúrovských, ale Štúrových ideálov a predstáv. Stanovisko učiteľa a vodcu Štúra bolo však nekompromisné: láska k žene a manželstvo je prekážkou pri dosahovaní národných cieľov. Francisci s boľavým srdcom známosť s Aničkou prerušil. Možno to tak ani nemyslel, ale diaľka a odlúčenie urobili svoje. Odišiel totiž so štúrovcami do Levoče, kde spoločne rozvinuli všestrannú národno-uvedomovaciu činnosť. Medzitým sa o Aničku uchádzal Viliam Pauliny-Tóth, no zdá sa, že prišiel v nevhodnom čase.
A tak sa stalo to, čo v dňoch prvých divadelných predstavení netušil ani sám Jozef Miloslav Hurban, ani Anička Jurkovičová. Pre Hurbana bolo vtedy pekné sedemnásťročné dievča len stelesnením obetavosti pri národno-buditeľských snahách štúrovcov a on bol pre ňu zasa váženým mladým spisovateľom a národovcom, ku ktorému prechovávala neskonalý obdiv. Situácia sa ale zmenila. Sedemnásťročné dievča dozrelo na pôvabnú a inteligentnú ženu a on na muža schopného samostatných činov. Mladí ľudia sa zaľúbili a bola z toho svadba.
Darmo sa Štúr hneval, darmo mu vyčítal a dohováral, Hurban sa nechcel zriecť manželstva a už vôbec nie s takou krásavicou. Všetko naznačovalo, že aj obetavou a pracovitou ženou. A iste aj mocnou rodičkou a milujúcou matkou. No aby sme veci dali na správnu mieru a donekonečna v tejto záležitosti neubližovali Ľudovítovi Štúrovi, musíme povedať aj toto: Štúr nakoniec pochopil Hurbanov cit a obetavo išiel na Hurbanovu svadbu tri dni pred sobášom a dokonca cez Modru, aby spolu so ženíchom dohodli u Karola Štúra, Ľudovítovho staršieho brata, sobášny obrad. Nebolo to však celkom na zapísknutie. Karol Štúr bol vtedy rektorom a profesorom modranského gymnázia i evanjelickým kaplánom a tušilo sa, že i najhorúcejším kandidátom na miesto farára, ale v danej chvíli v kňazskej profesii bol iba na najnižšej kaplánskej pozícii. Autorita osobnosti Ľudovíta Štúra však zavážila, a tak sobášny obrad Aničky Jurkovičovej a Jozefa Miloslava Hurbana bol aj generačnou štúrovskou i Štúrovskou záležitosťou.
Svadobný obrad sa uskutočnil v sobotu 7. októbra 1845 a po ňom nasledovala „veselá svadobná hostina“, ako píše Tomáš Winkler v biografickom románe Perom a mečom a pokračuje: „Len Ľudovít sedí smutne a dumá, či sa Miloslav nespreneverí už prv danému sľubu - žiť pravde a národu slovenskému. Ale o to lepšie sa zabáva Hurbanov švagor Daniel Svoboda, ktorý na túto príležitosť zložil svadobné verše. „Neveřte to, neni ku závade/ Slávy synu, Slávy rozenka -/ mnohať práce vlasti ve záhradě!/ Co muž sadí, pěstí milenka.“ Na druhý deň svadobná hostina pokračovala v Hlbokom, kde ženích objednal na ten čas skoro profesionálnu kapelu. Profesionálnu preto, lebo vyhrávala „aj z nôt“.
V Sobotišti sa dodnes zachovala budova, v ktorej sa dňa 5. augusta 1841 uskutočnilo prvé predstavenie Slovenského národného divadla nitrianskeho. Pamätná tabuľa na nej okrem zakladateľa Samuela Jurkoviča, organizátorov Ľudovíta Štúra a Jozefa Miloslava Hurbana a Aničky Jurkovičovej pripomína mená týchto štúrovcov: A. Sládkoviča, J. Kalinčiaka, A. Roya, Ľ. Šuleka, J. Francisciho, A. Krčméryho a D. Kolényho. Pripomína tiež, že na divadlo finančne prispeli srbskí študenti bratislavského lýcea, čo iste bola zásluha Ľ. Štúra.
Prvorodený syn Anny Jurkovičovej a Jozefa Miloslava Hurbana, Svetozár Miloslav Hurban, neskôr spisovateľ Vajanský, sa narodil 16. januára 1847. Na prvý pohľad je jasné, že Anička Jurkovičová sa nemusela vydávať a Jozef Miloslav Hurban ženiť. Považovali sme však za povinnosť pripomenúť na začiatku tohto cyklu, že životný príbeh Svetozára Hurbana Vajanského sa začal práve tu - v podbradlianskom mestečku Sobotište, v ktorom sa na javisko kultúrneho domu priplietla láska.