Bratislava 21. apríla (Teraz.sk) - Začiatkom osemdesiatych rokov 19. storočia, po advokátskych peripetiách a ešte predtým po rokoch gymnaziálneho štúdia, smerujúceho k nechcenému teologickému povolaniu, sa život Svetozára Hurbana Vajanského upokojil. Upokojil sa preto, lebo dostal zmysel a nabral smer, prirodzene korešpondujúci s jeho vnútorným ustrojením. A čo bolo rovnako dôležité, dostal aj sociálny rozmer materiálneho zabezpečenia rodiny. Dokonca aj „starý Hurban“ si začal pokojnejšie pestovať svoju bujnú, „celotvárovú bradu“, lebo pochopil, že jeho prvorodený syn po ňom predsa len zdedil výrazné gény. Nie práve kazateľské, ale tie najrozhodujúcejšie - literárno-umelecké, majstrovskú nákovu narábania so slovom. A kto dokáže ovládať slovo, ľahko sa môže stať aj tribúnom.

Je paradoxné, že Vajanského život sa upokojil práve v čase, keď sa odrazil k úžasne tvorivej aktivite. A to v oblasti publicistickej, literárno-umeleckej, organizačnej i politickej - a všetko v spojitosti s vyhľadávaním cestovateľských príležitostí. Už začiatkom októbra 1881 vycestoval z Martina do Ruska. Desať dní cestoval cez Bohumín, Varšavu a Kyjev do Moskvy, čiže cez Moravu, Poľsko, Ukrajinu a Rusko do jeho srdca. V Moskve sa zdržal celý mesiac. Čo všetko na tejto ceste zažil, s kým sa stretol a spriatelil a čo ho najviac oslovilo, to potom zahorúca opísal v celom rade článkov a reportáží v Národných novinách. No a zdokonalil sa aj v ruštine. Jeho knižná ruština, ktorej vo voľných chvíľach venoval veľkú pozornosť počas advokácie v Liptovskom Svätom Mikuláši, počas tejto cesty dostala aj živý rozmer hovorovej, ľudovej a konverzačnej ruštiny. 19. októbra žene Ide o svojich prvých dojmoch z Moskvy napísal: „Drahá duša! Včera o 2-hej na poludnie dorazili sme do matušky Moskvy. Z Varšavy vyšiel som v piatok dňa 14-ho, išiel cez deň (15) a noc a zase deň do Kyjeva. V Kyjeve zostal som cez deň, večer sadol som na vlak a šiel cez noc, deň, zase noc a zase deň. Tu som. Včera som bol na Kremli, a Moskva je ohromná, kolosálna! Viedeň zo Štefanskej veži je oproti Moskve malé mestečko. Z veže Svätého Ivana na Kremli vidíš dookola vôkol celé more domov a kostolov! Bývam u Šaršuna.“

Výbuch Vajanského aktivity v týchto rokoch mal mnohonásobný rozmer. V súvislosti s Knihovnou československou pravidelne kontaktuje jej zakladateľa Rudolfa Pokorného, česko-slovenské literárne vzťahy umocňuje priateľstvom s českým básnikom, celoživotným priaznivcom Slovenska a častým návštevníkom Martina, Adolfom Heydukom, neustále kontaktuje básnicky nadaného Hviezdoslava, urovnáva literárno-historický spor otca s mladým literárnym kritikom a vrstovníkom Jaroslavom Vlčkom, začína mať vážne slovo v Kníhtlačiarskom účastinárskom spolku, dokonca sa stáva tajomníkom ženského spolku Živena. Mimochodom, už dávnejšie vieme, že v spore J. M. Hurbana s J. Vlčkom mal pravdu „starý baťko“ Jozef Miloslav. Raz darmo - životná skúsenosť je nenahraditeľná a z mladíckej horúcej hlavy zasa rýchlo vykypí.

V tomto období okrem každodenného publicistického chleba a literárno-kritických článkov a esejí hojne publikuje najmä poéziu. Svoju i preloženú. Je to prirodzené. Vnútorne bol veľmi povzbudený čitateľským i literárno-kritickým úspechom básnického debutu Tatry a more, no mal tiež po ruke publikačný priestor v podobe Národných novín, Slovenských pohľadov a Černokňažníka, a tie všetky vychádzali v Martine. Literárne dvere mu ochotne otvárali aj v redakciách českých literárnych časopisov a po ceste do Ruska už vedeli o ňom nielen v Moskve, ale aj v literárnych kruhoch vo Varšave. Koncom roku 1882 už mal zhruba skomponovanú druhú básnickú zbierku Spod jarma.

Literárna história dosť nespravodlivo obchádza Vajanského pokusy zasiahnuť aj do vývinu našej literatúry pre deti. Ale stalo sa tak. Prvé dve básničky pre deti Vajanský publikoval v časopise Včelka už v roku 1879. Konvenčné básničky o Veľkej noci nemali veľký ohlas, no tá tretia - Malý drotár (Včelka 1881) mala veľký čitateľský a dlhé roky aj recitátorský úspech a svojím sociálnym zameraním a citovým zázemím poriadne „zatriasla slovenským obecenstvom“. V priebehu rokov ju publikovali viaceré slovenské časopisy, almanachy i šlabikáre a český znalec slovenských pomerov Karel Kálal ju dokonca zaradil do literárneho cestopisu Na krásném Slovensku (1903). Báseň sa končí takto:

„Nuž, pomodlím sa otčenáš
pri tomto starom buku:
Blesk slnka kraje ožiari,
ja cítim slzu na tvári,
na hlave - otca ruku.“

Dnes vieme, že všetky tieto výrazné a žánrovo mnohovrstevné aktivity Svetozára Hurbana Vajanského smerovali k jednému cieľu: pripravoval sa na napísanie širších epických diel. Nebo však nebýva dlho bez mraku a ani slnko neujde pred tieňom. 22. mája 1881 Hurbanovcom v Martine zomrel sedemmesačný syn Fedor Vladimír Hurban. Pani Ida sa dlho spamätávala zo smútku a navyše začala strácať sluch.