Bratislava 19. mája (TASR) - Vari najnešťastnejším rokom v osobnom živote Svetozára Hurbana Vajanského bol rok 1886. 6. apríla mu zomrela v rakúskom Kaltenleuthgebene najmladšia sestra Ľudmila Anna Hurbanová, kde bola vydatá za štátneho úradníka Feja. Mala iba dvadsaťšesť rokov. Svetozár Hurban to znášal veľmi ťažko aj preto, lebo sestra zomrela v deň, keď sa narodila ich matka Anna Hurbanová, rodená Jurkovičová, naša prvá slovenská herečka. Starosti mu robil aj jeho chorľavý syn Svetozár Cyril, ktorý nakoniec koncom augusta aj zomrel, nedovŕšiac ani rok života.

Nedarilo sa mu ani v literárnom živote. Začal polemiku so známym českým básnikom Jaroslavom Vrchlickým. V kritických statiach o súdobej českej literatúre, publikovaných v Slovenských pohľadoch, celkom nedvojzmyselne naznačil, že Vrchlický nie je až taký veľký básnik, ako sa to prezentuje v literárnych časopisoch. No a Vrchlický mu to vrátil. Do časopisu Lumír napísal kritiku Vajanského básnickej zbierky Spod jarma. Paradoxné je, že „Na obranu geniálního slovenského básnika“, lebo tak znie titulok, vystúpil neznámy český, presnejšie - moravský literárny kritik, podpísaný skratkou (-ec) v brnianskom časopise Hlas.

Napriek tragickým udalostiam v osobnom živote Vajanský pokračuje v intenzívnej tvorbe. Publikuje básne, literárnokritické články, úvahy, recenzie i biografické portréty, pričom si čoraz viac všíma novinky slovenskej literatúry. V Slovenských pohľadoch neváha recenzovať Slovenské besiedky začínajúcich autorov Martina Kukučína a Antona Bielka, Banšellovu básnickú zbierku Túhy mladosti, ani druhý ročník almanachu Živeny. Od mladosti zaujatý aj výtvarným umením komentuje i výtvarné dielo českého maliara Jaroslava Věšína. Jeho tri krátke eseje o Věšínovej tvorbe rozhodli o tom, že maliar o rok na to ochotne usporiadal výstavu svojich obrazov aj v Martine. Vajanský sa na jej príprave významne organizačne podieľal a následne ju všemožne popularizoval.

Neprestáva však pracovať ani na rozsiahlejších epických dielach. Koncom roka dokončil prvý zväzok románu Na rozhraní a jeho rukopis poslal na posúdenie priateľovi Jaroslavovi Vlčkovi. Žiaľ, tento román Vajanský nikdy nedokončil, no motivicky mu poslúžil pri písaní ďalších noviel a románov. (Tak sa stalo, že literárna história pod týmto názvom eviduje iba zbierku poviedok Vladimíra Mináča, ktorá vznikla o sedemdesiat rokov neskôr.)

Nasledujúci rok (1887) sa začal pre Vajanského veľmi dynamicky. Už v januári odišiel na svoju tretiu cestu do Ruska. Opäť cestoval cez Varšavu a Petrohrad s cieľovou stanicou Moskva. Spolu s ním cestoval aj jeho najmladší brat Bohuslav. Odchádzal na dva roky študovať na Fakultu orientálnych jazykov v Petrohrade.

Svetozára Hurbana ako obdivovateľa architektúry, ktorá ho očarila už ako mladíka vo Viedni, v Moskve tentoraz zaujal Chrám Spasiteľa. Po návrate o ňom do Národných novín napísal veľkú reportáž. Odpoveďou na otázku, kde sú korene rusofilskej orientácie Vajanského a Hurbanovskej rodiny vôbec, je - v rodinnej výchove a v rozhodujúcom vplyve otca. Z toho však vyplýva, že Jozef Miloslav Hurban sa stotožnil s myšlienkami Ľudovíta Štúra, ktoré prezentoval v diele Slovanstvo a svet v budúcnosti. Aj keď nie je známe, či starý Hurban čítal dielo v rukopise, isté je, že na tieto témy sa s Ľudovítom neraz zhovárali počas stretnutí v Modre v prvej polovici päťdesiatych rokov 19. storočia, kde Štúr po revolúcii žil pod policajným dozorom. A aj keď možno s ním niekedy nesúhlasil, dobre si ich pamätal v ďalších dekádach života. A v tomto duchu vychovával aj vlastné deti.

Rusofilská orientácia Svetozára Hurbana Vajanského sa v tomto období začala výrazne prejavovať aj v literárnom živote. A to obojstranne. K najväčším počinom z ruskej strany v tomto zmysle patrí preklad Vajanského novely Letiace tiene (Letajuščije teni) v pretlmočení samotného F. F. Ťutčeva. Vyšla v známom literárnom časopise Zvezda. Zdá sa, že ruskí literáti si právom všimli z Vajanského tvorby práve toto dielo, lebo ešte aj o osemdesiat rokov neskôr literárny historik a znalec Vajanského diela Ivan Kusý o tejto románovej novele napísal: „Letiace tiene sa považovali za verný obraz slovenského života pre svoje postavy. V sentimentálnej próze hrdinovia predstavovali len seba, tu každá postava vyjadruje i spoločenské poznanie. Preto súdobí čitatelia i kritici ich chápali ako skutočne realistické.“ A iný literárny historik a znalec Vajanského diela - Pavol Petrus, zhrňujúco dodáva: „Svetozár Hurban vo svojich prózach z osemdesiatych rokov búra „jazykové klišé“ poromantickej prózy, najmä humanistický ráz vety, no niektoré znaky poetizácie skutočnosti ponecháva, využíva ich v odlišnom začlenení naďalej, čím jeho štýl dostáva charakter nadnesenosti, poetickej dekoratívnosti.“ Na ten čas to bolo viac, ako by sa z hľadiska prirodzenosti literárneho vývinu dalo očakávať.