< sekcia Kultúra

UKÁŽKY Z RASTARIKY: Dráma pred sídlom tajnej služby

Na snímke vpravo prozaik Jozef Banáš a vľavo novinár a spisovateľ Daniel Forgács počas uvedenia a krstu knihy s názvom Rastarika: Prekliate územie 26. júna 2019 v Bratislave. Foto: TASR - Jakub Kotian

Šialený príbeh plný absurdít, inšpirovaný námetom strateného novinára Paľa Rýpala, pokrstil spisovateľ Jozef Banáš.

Bratislava 28. júla (OTS) – Rastarika mala byť pôvodne zábavnou rozhlasovou reláciou, plnou humoru a satiry. Lenže investigatívny novinár Paľo Rýpal, ktorý s týmto nápadom prišiel, pred jedenástimi rokmi zrazu zmizol a pátranie po ňom dodnes k ničomu neviedlo. Kniha inšpirovaná pôvodným námetom, ktorú po rokoch napísal Rýpalov priateľ a spolupracovník Daniel Forgács na jeho pamiatku, preto získala iný, omnoho temnejší a drsnejší charakter.

Práve ten ilustrujú pasáže z knihy, kde sa jedna z hlavných postáv, slovenský podnikateľ Roman Dub snaží spojiť so slepým rastarickým prezidentom Rastarovichom. Ten je však obklopený špicľami mafiánskeho šéfa tajnej služby. Dub sa preto rozhodne prísť pred sídlo vojenskej tajnej služby, ktorá ostáva verná prezidentovi a odtiaľ zavolať do prezidentského paláca...

Hoci sa Paľo Rýpal preslávil ako investigatívny novinár a je možné, že práve táto jeho práca sa mu v apríli 2008, kedy bez stopy zmizol, stala osudnou, venoval sa aj inému typu tvorby. „Paradoxne zmizol v čase, keď chcel investigatívu vymeniť za prácu na rôznych mediálnych projektoch. So mnou konkrétne riešil Rastarika a projekt mi po jeho zmiznutí ostal roky ležať v šuplíku. Ale rátal som, že ak sa Paľo vráti, budeme v ňom pokračovať,“ konštatuje Forgács, ktorý sám pracuje v novinárskej brandži.

„Napokon som sa rozhodol vybrať z pôvodného Paľovho námetu niekoľko myšlienok a oprieť o ne nový príbeh. Stále je to písané ako satira, ale vzhľadom na Paľov nejasný koniec sa knižka postupne dostala aj do temnejšej a drsnejšej roviny. Napísal som ju ako virtuálny pomník môjho priateľa Paľa Rýpala a na jeho pamiatku,“ vysvetľuje Forgács.

„Pútavý, dynamický, vtipný Forgácsov štýl zaručuje, že knihu prečítate rýchlo, pozastavíte sa len kde-tu pri predstave, koho mal tou či tým na mysli,“ komentuje knihu spisovateľ Jozef Banáš, ktorý ju aj pokrstil. Priamo na obale knihu zasa označuje za "triler, pri ktorom ľahko stratíte ilúzie". „Dano je výborný spisovateľ, podľa mňa má veľkú perspektívu nie len ako novinár,“ uzavrel Banáš..









Dráma pred sídlom tajnej služby


Mobil
Spotený Roman sedel na lavičke na malom námestíčku v okrajovej štvrti hlavného mesta. Okolo neho bol trávnik a nízke kríky, široko-ďaleko ani jeden vysoký strom. Dôvody, pre ktoré je to tak, mu už Carlos vysvetlil. Belasé nebo bolo čisté, bez jediného mráčika, a slnko odušu pálilo.
Na druhom konci námestia, za vysokým plotom chráneným kamerami a ostnatým drôtom, sa týčilo sídlo vojenskej tajnej služby Rastariky. Stálo tam zaliate pekelne horúcim slnkom ako nemý svedok, potichu a bez pohybu ako dravec číhajúci na korisť. Roman dobre vedel, aké je toto ticho klamlivé. Bol si istý, že vnútri už niekto analyzuje neznámu osobu v blízkosti budovy.
Roztrasenou rukou zapol mobil. Chcel si trochu vydýchnuť, kým zavolá... Okamžite mu však pípla esemeska. „Príď na kávu tam, kde sme boli v Rastarike naposledy. Nešpekuluj nad ničím, príď čím skôr, ja budem tam. Jarka“
Ak bol Roman doteraz spotený, v tejto chvíli vypotil naraz aspoň dva litre vody. Srdce mu bilo ako šialené. Rýchlo vypol mobil a vstal. S prekvapením zistil, aké má slabé nohy, a len-len že nespadol.
Kto má Jarku?! rezonovalo mu hlave dookola, keď sa pomalým krokom vybral naspäť k autu.
Bolo iné rozprávať sa o niečom teoreticky a iné byť teraz priamo na mieste, z ktorého sa už nedá vrátiť. Nervózne sa poobzeral...
Okolo neho sa pritom nič nedialo. Rastarické slnko ďalej pieklo na rozhorúčený chodník. Široko-ďaleko ani vtáčika, ani živáčika. Len kamery na tichej budove oproti pripomínali, že priestor je ostro sledovaný.

Calverovi niečo nesedí
„Chceli ste vedieť, ak bude niečo nové o Dubovi,“ hlásil Calverovi pobočník. Pre šéfa rastarických tajných Roman nebol celkom prioritou. O tom, že sa spojil s dvoma ľuďmi, ktorí boli v jeho tajničke kľúčoví, v tejto chvíli nevedel. Chcel však byť preventívne informovaný o všetkom, tak dal sledovať aj Romana.
„Bol v blízkosti sídla vojenských tajných, zapol si tam mobil. Dostal dosť divnú esemesku. Od nejakej ženskej,“ hlásil podriadený.
Calvera sa zachmúril. Niečo mu očividne unikalo. Prečo by sa Dub motal okolo tajných? Pokiaľ vedel, úlohu od prezidenta už splnil.
„Zožeňte mi ho čím skôr. Aj tú ženskú,“ zavrčal.
Mal teraz dôležitejšiu úlohu. Zabiť prezidenta Rastariky.

Cesta autom po Rastarike
Roman nemal výcvik tajných agentov, nebol však včerajší. Od momentu, ako sa pohol od budovy vojenskej tajnej služby, bolo na ňom „zavesené“ nenápadné auto. Kým sa dostal do blízkosti letiska, trikrát sa vymenilo. Najprv sivý Ford, potom malý biely Swift a aktuálne sa o dve autá za ním ťahala zánovná škodovka.
Buď je to úplne dobre, alebo úplne zle, špekuloval a mokré ruky sa mu šmýkali po volante. Alebo aj to, aj to. Za mnou idú vojaci a Jarku majú calverovci. Alebo Jarka prosto len sedí v kaviarni a čaká, lebo sa doma nudila. V takom prípade nech si ma neželá, kombinoval. Napadlo mu, že by sa mohol na správu od frajerky vykašľať a pokúsiť sa jednoducho zmiznúť.
Lenže o dve autá za ním disciplinovane napredovala postaršia Škoda Felicia a on už jednoducho nemal nervy na to, aby sa hral na Jamesa Bonda.
Ako mohla Jarka vedieť, kedy si prečítam esemesku? To sedí v tej kaviarni nonstop? rozmýšľal zmätene. V hĺbke duše mu však bolo jasné, že v kaviarni niekto sedí a Jarka to asi nie je.

Carlos a Ponderada v úkryte
Mladému podnikateľovi zvyknutému na luxus a pohodlie teraz život vracal nahromadený dlh. Ponderada oblečený v špinavých handrách ležal spolu so strýkom v rovnako špinavých kríkoch asi tristo metrov od penziónu, v ktorom boli ubytovaní. De facto na smetisku. Na Rastarike bolo bežné, že areál penziónov žiaril čistotou a pár metrov ďalej, mimo súkromného pozemku, sa váľali kopy bordelu.
Carlos podchvíľou sledoval penzión Romanovým ďalekohľadom.
„Ako dlho tu budeme?“ mraučal Ponderada, ktorému špinavý pot zmáčal už aj tak zúfalo doničenú košeľu.
„Ak chceš, choď dnu. Máš tam posteľ aj sprchu,“ zachechtal sa Carlos. „Ak s Romanom príde namiesto prezidenta Fernan¬do, pozdrav ho odo mňa a nezabudni zdôrazniť, že som mu neochvejne lojálny. Len som si potreboval odskočiť na ryby,“ doberal si synovca.
Čo sa jeho týkalo, cítil sa vcelku dobre. Síce bolo hnusne teplo, ale v igelitke z penziónu mali vodu aj sendviče (ráno nahlásili, že idú na výlet, a obed si dali zabaliť). Stačilo len čakať.

Kaviareň
Vojaci a policajti vrátane tajných majú čosi spoločné. Roky zodpovednosti, autority aj subordinácie v rámci velenia, nezriedka adrenalínových úloh a nervov sa čímsi nenápadne zapíšu do ich vizáží. Nie je to nič viditeľné na prvý pohľad, všetci kriminálnici to však poznajú. Keď do miestnosti vojde vojak alebo policajt, mimovoľne sa im zježia chlpy na rukách a nohách a za krkom zacítia svrbenie.
Hoci bol Roman mimoriadne poctivý slovenský podnikateľ, aj on mal dar tohto inštinktu. Aj keď bola kaviareň pri letisku v podstate celkom útulný podnik imitujúci koloniálny štýl, Roman v tridsaťstupňovej horúčave cítil mrazivý chlad.
Len čo vošiel, hneď vedel, na čom je. Minimálne polovicu stolíkov mali obsadené indivíduá, ktoré hrali obyčajných ľudí. Veľmi im to nešlo.
Bože, samý fízel. Ešte tak vedieť, od koho prišli, vzdychol si totálne vystresovaný Roman.
Automaticky si sadol blízko okna, ale tak, aby naňho zvonku nebolo vidieť. Prišla čašníčka, celkom sa podobala na tú, ktorá mu a Jarke naposledy servírovala kávu. Tvárila sa však inak. Naposledy pôsobila dojmom unudenej kvargle, ktorej ani tringelt nestojí za to, aby trochu pohla zadkom. Teraz bola mimoriadne úslužná a tvárila sa divne.
„Jedno presso bez mlieka a cukru. A minerálku,“ objednal si Roman.
No kávu si už dopiť nestihol.



Rastarika, obal
Foto: Teraz.sk