Bratislava 28. apríla (Teraz.sk) - Najväčšou spoločenskou udalosťou v prvej polovici osemdesiatych rokov 19. storočia v živote Svetozára Hurbana Vajanského bola účasť na otvorení Národného divadla v Prahe. Na slávnosť vycestoval spoločne s otcom a Michalom Boorom, evanjelickým farárom v Skalici. Všetci traja boli prítomní aj na predstavení Smetanovej opery Libuša 18. novembra 1883.

Účasť otca a syna Hurbanovcov na slávnostnom otvorení Národného divadla na českých vlastencov hlboko zapôsobila. Otca Hurbana už štyri desaťročia vnímali ako duchovného vodcu slovenského národa a syn Svetozár, publicista a spisovateľ, bol v najtvorivejšom období svojho života. Vo veku 36 rokov mal za sebou pozoruhodné organizačné výkony i tvorivé literárne výsledky. V Prahe vzbudzovali pozornosť aj svojou vizážou, obaja už mali zapustené husté brady. Lenže brada a fúzy spisovateľa nerobia. Spisovateľa robí tvorba. A tú mali vtedy otec a syn Hurbanovci ešte hustejšiu ako ich brady. Otec Hurban uverejňoval literárny monument Ľudovít Štúr a syn Svetozár svojou tvorbou prekonával všetky očakávania. Do Prahy priniesol aj niekoľko čerstvých výtlačkov l. zväzku diela Besedy a dumy, do ktorého zaradil poviedky a novely Noc na skalách, Hlásnik, Čierny idealista, Rubačova žena, Pol dňa u rieky, Svadobné šaty, Z listov rozčúleného a románovú novelu Letiace tiene. Jeden z nich venoval českému básnikovi Janovi Nerudovi, s ktorým boli už viac rokov v písomnom kontakte.

V súvislosti s novelou Letiace tiene o vyše sto rokov neskôr významný literárny historik a kritik Stanislav Šmatlák napísal: „...Vajanský po svojom rieši i základnú otázku, ktorá ho zaujímala nielen ako epika, ale trápila ho aj ako publicistu a ideológa - otázku optimálnej spoločenskej skladby slovenského národného života, jej funkčnosti a vnútornej odolnosti vo vzťahu k vonkajším nepriaznivým silám, zámerne dusiacim rozvoj slovenského života, i vo vzťahu k dynamike moderných civilizačných procesov. Napríklad v sujete Letiacich tieňov hrá významnú úlohu motív kapitalistického podnikania v podobe stavby píly a spojenectva Nemca Bauera so slovenským statkárom Jablonským.“ No a básnický generačný druh Hviezdoslav mu v liste básnicky, pohrávajúc sa so slovom ´slovenský´, napísal: „Letiace tiene - tie nepreletnú, neuletia, zostanú večne blýskavým pomníkom na nive slov (enskej) spisby. V nich triumfuje slov (enská) novela. Charaktery čisto vykreslené akoby z mramoru... Ella, krásna Ella! Maďarónky, nazrite sa do toho zrkadla a vstúpte do seba. Ostatné práce opravdové skvosty slov (enskej) poetickej prózy! Sveto! Sveto! Kto sa Tebe vyrovná! Len pracuj, pozdvihuj, ožaruj svetlo ducha svojho... Hovorím úprimne, presvedčene, lichotiť nevedel som nikdy, a nechcem vedieť...“

Recenzie na mohutný prozaický rozbeh Svetozára Hurbana Vajanského, ktorý preukázal vo výbere Besedy a dumy, čoskoro vyšli v ôsmich literárnych časopisoch u nás i v zahraničí, medzi nimi v Moravskej Orlici, brnianskom Obzore, pražskom Světozore a v Izvestijach Slavianskogo Blagotvoriteľnogo Obščestva v Moskve. Z našich, pochopiteľne, v Národných novinách a z pera Jozefa Škultétyho.

Po návrate do Martina, cez Skalicu a dvojdňový oddych v rodnom dome v Hlbokom, Vajanský o ceste do Prahy publikoval reportáže Národnie divadlo v Prahe a Pražské dojmy. Rýchlo vykorigoval 12. číslo Slovenských pohľadov 1883 a zredigoval 1. číslo ročníka 1884. Treba poznamenať, že na všetku túto prácu bol sám. Jozef Škultéty mu pomáhal len pri zostavovaní a redigovaní prvého ročníka obnovených Slovenských pohľadov. Ukázalo sa totiž, že redaktorská práca v Národných novinách, ktoré vtedy vychádzali tri razy do týždňa, ho časovo tak vyťažila, že pomáhať v Slovenských pohľadoch už nestačil. Preto Vajanský celé desaťročie osemdesiatych rokov redigoval náš najstarší literárny časopis sám.

Svetozár Hurban Vajanský sa v prvej polovici osemdesiatych rokov po prvý raz prezentoval aj ako vážny prekladateľ z ruštiny. Zaujala ho najmä ruská klasika a v nej Ivan Sergejevič Turgenev. V Slovenských pohľadoch publikoval svoj preklad jeho novely Mumu. A keďže sa už dávnejšie prejavoval ako žánrovo mnohovrstevný autor, v jeho bibliografii z tohto obdobia nájdeme aj rozsiahlejšiu štúdiu o básnickej zbierke českého básnika Adolfa Heyduka V zátiší, vrúcny nekrológ za štúrovským básnikom Samom Chalupkom, ktorý zomrel uprostred mája 1883, satiricko - humoristické básne Božie hody, Krvavý Khagal a Tri sloky, uverejnené v Černokňažníku i rozprávku pre deti Princ Palec, publikovanú vo Včelke. Samotný Vajanský veľký význam pripisoval aj publikovaniu prekladu svojej novely Búrka v zátiší v poľskom literárnom časopise Prawdzia.

Cez Vianoce roku 1883 Vajanský definitívne uzavrel zostavu druhého zväzku výberu z próz Besedy a dumy. Dokončil aj román Suchá ratolesť, ale posledný náhľad do rukopisu si nechal na posilvestrovské dni roku 1884.