Bratislava 25. augusta (TASR) - V roku 1906 sa v živote Svetozára Hurbana udialo viacero významných udalostí. Osobných i politicko-spoločenských. Na rozhraní apríla a mája si dovolil vari jediný luxus vo svojom živote. Bol na kúpeľnom liečení v Karlovych Varoch. Jeho českí priatelia neskôr spomínali, že na prechádzkach v parku i po kolonáde vzbudzoval všeobecnú pozornosť. Niektorí ho spoznávali, veď viaceré české noviny už dávnejšie uverejnili jeho portrét, iných zasa zaujala jeho hustá brada.

Začiatkom septembra sa zasa zúčastnil na 7. zjazde slovanských novinárov, tentoraz skoro na domácej a jemu dobre známej pôde ešte z mladosti, lebo zjazd bol zvolaný do Uherského Hradišťa. Jeho autorita bola vtedy v slovanskom svete už taká veľká, že ho jednomyseľne zvolili za predsedu zjazdu. Po návrate do Národných novín napísal široko koncipovaný článok o priebehu a záveroch zjazdu, ktorý bol uverejňovaný na pokračovanie v ôsmich číslach novín. Okrem vecných opisov dojmov a zážitkov zo zákulisia zjazdu v článku predpovedá aj búrlivé roky pre Európu. A tento jeho postreh čoskoro potvrdili aj surové domáce udalosti.

V Ružomberku v novembri sa totiž začal politický proces proti Andrejovi Hlinkovi. Hlinkove pronárodné prejavy, v ktorých poukazoval na protiľudové praktiky uhorskej vlády a žiadal tajné a všeobecné volebné právo, sa totiž nepáčili nielen vládnym a politickým kruhom v Budapešti, ale ani cirkevnej vrchnosti. Tá ho pozbavila kňazskej stanice v Ružomberku a uvoľnila tak ruky svetskej moci, aby ho mohla postaviť pred súd. Aj sa tak stalo. Andrej Hlinka bol odsúdený na dva roky väzenia, ktoré si v rokoch 1907-1909 odsedel v Segedíne.

Svetozár Hurban Vajanský, verný svojmu presvedčeniu, nemohol mlčať. Už po prvých súdnych pojednávaniach napísal do Národných novín protestný článok pod názvom Ružomberský kriminálny proces proti Andrejovi Hlinkovi a jeho spoločníkom. Článok mal veľký ohlas. Vajanský preto napísal jeho rozšírenú verziu, ktorá vzápätí vyšla v samostatnej brožúre a rýchlo sa rozšírila po celom Slovensku. To však ešte ani on, ani Andrej Hlinka nemohli predvídať, čo sa stane o necelý rok.

Záver roka 1906 bol tiež smutný. V Martine 3. decembra zomrel šéfredaktor Národných novín Ambro Pietor, novinár, publicista, národný buditeľ a podporovateľ slovenskej literatúry, najmä starnúcich a dožívajúcich štúrovcov, predovšetkým v Martine žijúceho Jána Kalinčiaka. Národné noviny viedol 32 rokov a hoci sa vedelo, že v poslednom desaťročí ich dušou bol Vajanský, predsa to len bola citeľná strata. Pravdaže, riešenie bolo všeobecne známe a očakávané - Národných novín sa aj oficiálne ujal Svetozár Hurban Vajanský.

V tomto období Vajanského života a našich literárnych dejín však môžeme zaznamenať pozoruhodný fakt. Vajanský sa začal programovo zaujímať o tvorbu mladej, nastupujúcej literárnej generácie. Nielenže ich práce uverejňoval, alebo podsúval na uverejnenie Jozefovi Škultétymu do Slovenských pohľadov, ale nerozpakoval sa ani napísať o nich recenziu, čo sa budúcim bardom našej literárnej kritiky často nestávalo. Tak napríklad o debute Janka Jesenského Verše (1905) napísal: "Jesenský prvou knižkou dokázal, že pre neho nedarmo spievali talentovaní spevci slovenskí. On ňou stal si do radu skutočných básnikov a literátov slovenských. (...) Základný tón jeho veršov je: láska, erotika, erotický flirt, ľahunké hranie na citových strunách, oslava ženských pôvabov s nádychom decentnej roztúženosti - no prichádzajú miesta, kde sa prehĺbi a zahovorí priamo k srdcu. Vidno, nie samá túžba po rozkoši a nasladení opanovala mladú dušu." Ako vidieť, Vajanskému nič ľudské nebolo cudzie a hoci mal šesťdesiatku na krku, plne chápal poryvy mladosti.

No a ešte je tu Ivan Krasko a jeho príbeh nástupu do slovenskej lyriky. Aj jemu pri ňom asistoval Vajanský. Dokonca ako literárny "krstný otec". Ale to je už rozprávanie na viacero riadkov.